Bambi má rozkošný zvyk, sklopí ušká, keď od neho odchádzam a keď prichádzam, veselo ma privíta ich zdvihnutím. Ja viem, ja viem. Nie sú to ušká – sú to spätné zrkadlá a nie je to zvyk ale naprogramovaná funkcia. Ale je to také ňuňuňu roztomilé.

V tom kývaní uškami je podstatná prítomnosť kľúča. Keď ho nemáte, Bambi si vás ani nevšimne. To je v nasledujúcom príbehu dosť podstatná vec.

Ubehlo viac ako polroka od kúpy a už sme sa s mojím modrým štvorkolesovým dopravným prostriedkom celkom skamarátili. Aj Čierna sviňa prezlečená za psa si osvojila pohodlnú polohu na zadnom sedadle.

Vybrala som sa jedno ráno zaplávať si do Dunaja. Bambiho som odstavila pred plotom pri lodenici. Vystúpila som a hneď som sa dala do reči s prišedším seniorom, ktorý sa autom postavil vedľa mňa. Obišli sme obe zaparkované autá, otvorili bránku a prešli areálom lodenice. Intenzívne sme debatovali o kvalite a studenosti Dunaja. Plot lodenice je len drôtený a na zaparkované autá stále vidíte. Brána sa po príchode posledného plavca zamkýna.

Odplávali sme, vyzimili sa príjemným spôsobom. Obliekli sa a rozpŕchli sa do práce alebo domov. Ale ja som sa nerozpŕchla. Nemohla som. Bambi nezakýval uškami. Ergo, neotvoril sa. Bolo zrejmé, že na vine som ja, lebo nemám kľúč. Logika velila, že keďže je auto zamknuté, s kľúčom som od neho odišla. Priam po kolenačky, spolu so súcitiacim seniorom, som prešla celú cestu lodenicou do stanu, kde sme sa prezliekali. Čo je vzdušnou čiarou asi 25 metrov. Nič sme nenašli. Prezrela som všetky miesta, kde mi teoreticky pri vyzliekaní a obliekaní kľúč mohol vypadnúť. Ničové nič.

Samozrejme, od Bambiho mám kľúče dva. Len kľúče od bytu a peňaženka boli nedostupne zavreté v aute. Pri sebe som mala len mobil, ktorý mal necelých 20 percent batérie. Keďže sa poznám, rezervné kľúče od auta aj od bytu sú deponované u spoľahlivej osoby, ktorá nikdy nič nestratila. Lenže osoba býva na druhom konci mesta a vzhľadom k pracovnej zaneprázdnenosti sa nemohla dostaviť na dunajský breh. Musela som ja. Na kramárenský kopec. Vymrznutá, popŕchalo. Lístok som si kúpila appkou v mobile a modlila sa, aby telefón nezdochol. Ešte že som bola vcelku decentne oblečená. S prúteným košíčkom, ako Červená čiapočka. Niekedy totiž nosím na plávanie teplákový overal výraznej farby – vyzerá naozaj extravagantne ale oblieka sa jedným potiahnutím zipsom.. Alebo zateplené kroksy čierno-bielo pruhované (ľahko sa obúvajú). To by som sa v tých rôznych dopravných prostriedkoch od hanby prepadla. Takto som sa len ticho klepotala od zimy. Vyteperila som sa hore kopcom, prevzala autové kľúče a odtrepala sa späť za Dunaj. Mala som toho cestovania plné zuby. Bambi stál pokojne pri lodenici a na privítanie zakýval na mňa uškami. Mala som ten správny kľúč.

Po príchode domov a zohriatí sa som zahájila nápravné činnosti. Napísala som všetkým účastníkom plavby, nech si prezrú veci a prípadne zatúlaný kľuč mi vrátia. Promptne všetci, nebolo ich veľa, odpísali, že nič nenašli. Kľúč ostával stratený.

Tak som zavolala do servisu (s tými skvelými službami) a objednala si kľúč nový. Objednanie, dodanie a preprogramovanie auta odhadli na cca  300 eur. V pondelok som sa mala dostaviť do servisu. A že budú požadovať platbu vopred. V ten pondelok.

V štvrtok aj v piatok pršalo. S hlavou v smútku som sa v sobotu dostavila na ďalšiu dunajplavbu. To už všetci vedeli, aká galiba sa mi stala. Opäť som opisovala, čo som robila, kade som išla. A ešte hovorím, že najčudnejšie na tom je skutočnosť, že na kľúčoch bola ako prívesok taká tá strieborná odrazka na bundy v tvare losej hlavy s bohatým parožím. Bola väčšia ako samotný kľúč- A že tú nebolo nikde vidieť.

V zápale diskusie o výške finančnej straty a možnostiach výmeny kľúčov, som si neuvedomila, že jeden mladý muž sa od skupiny oddelil. Prešiel sa k zaparkovaným autám a nenápadne sa vrátil. Po ceste sa len jedenkrát zohol.

Akurát som zaujato opisovala strieborné reflexné losie parožie a on mi strčil pod nos ruku.

„Takéto?“

Od úžasu som onemela. Bol to ten stratenec!

Pýtam sa ho.

„To, kde si ho našiel? Po troch dňoch dažďa?“

Stisla som gombík na kľúči a Bambi na mňa, tiež naradostene, zažmurkal svetlami a zakýval uškami.

„A funguje!“

Mladý muž len pokrčil plecami.

„Prehrabal som nohou lístie naviate na plot. Tam ležal.“

No, keby ste ma, čo i aj mučili, bola som presvedčená, že som tadiaľ vôbec neprešla.

Ale ako sa ukázalo, prešla. Najprv som totiž Bambiho obišla spredu a potom sa vzadu pridala k tomu seniorovi.  A keďže los mal to parožie naozaj bohaté, zachytilo sa na vrecku v zipse a celý kľúč mi vlastnou váhou ticho odpadol do mäkkého lístia a ani nekvikol. Ale bolo to presne v tej vzdialenosti, že Bambiho ušká ho už nezachytili.

Bolo že to radosti - akurát v servise sa v pondelok ani trochu netešili.

Onen prívesok som hneď vyhodila do smetného koša a mladému mužovi venovala poslednú fľašku excelentnej trojročnej domácej mirabelkovice.

 

 

.....to be continued....

(nebuďte smutní, Bambi má len 1 rok ale zážitkov je veeeľa)