Predošlé časti:
https://www.dailymale.sk/articles/anglicky-vylet-%E2%80%93-oxford-a-cotswolds-%E2%80%93-iii-cast_6089
https://www.dailymale.sk/articles/anglicky-vylet-%E2%80%93-oxford-a-cotswolds-%E2%80%93-ii-cast_6082
https://www.dailymale.sk/articles/anglicky-vylet-%E2%80%93-oxford-a-cotswolds-%E2%80%93-i-cast_6080
DEŇ ŠTVRTÝ
PLÁN: Najesť sa, premiestniť sa MHD na stanicu, tam chytiť bus National Express Oxford – Stansted a letieť domov Stansted – Košice (Ryanair). Vyzdvihnutie príbuznou na letisku.
REALITA:
Posledný deň, ktorý sme strávili v Oxforde, bola nedeľa. V pláne sme nemali už nič extra, pretože sme vedeli, že nebudeme mať veľa času. Iba sa ráno naraňajkovať, osprchovať, odubytovať, premiestniť sa do centra a cca na hodinku sa prejsť smerom na autobusovú stanicu na bus National Express. Zvolili sme tento priamy spoj na letisko Stansted, odkiaľ sme mali podvečer let nazad domov do Košíc. Spoj síce nebol celkom vyhovujúci, lebo mal ísť strašne dlho (takmer 4 hodiny) a mal prísť na letisko iba dve a pol hodiny pred odletom lietadla, čiže bez časovej rezervy - my sme skôr tí, ktorí sa snažia byť na letisku skôr. Už som sa totiž v minulosti takto popálila a iba zázrakom to dopadlo dobre a bolo to práve toto londýnske letisko; tento traumatický zážitok som si rozhodne nechcela zopakovať. Lenže toto bol jediný ako-tak normálny spoj, ktorý som vygúglila a inak sme sa v daný deň na Stansted nemali ako verejnou dopravou dostať.
Ráno išlo všetko v pohode, rozlúčili sme sa s domácimi aj s ich prítulným psíkom. Bol krásny slnečný deň. Odišli sme na bus s predstihom, lebo som si chcela odfotiť bizarné kamenné sošky na jednom dvore cestou k zastávke.
Potom sme prišli na zastávku, akurát mal ísť autobus a znova sa nám stalo to isté ako v piatok, keď sme výlet začínali, totiž, že autobus neprišiel. Prišiel až ten ďalší v poradí, takže sme tam vyše 20 minút čakali. Nestresovali sme teda, mali sme časovú rezervu, akurát keď sme vystúpili v meste, tak už sme nemali veľa času nazvyš. Mesto sme si preto z tohto dôvodu prešli už len narýchlo bez zastavovania (ale nie bez japončíkovania).
Link na video: Watch VID_20240304_111037 | Streamable
Keď sme prišli na autobusovú stanicu, po chvíľke tápania sme identifikovali náš autobus. Behala v ňom splašene nejaká od hlavy po päty zahalená baba. Bola potmavšia a celú hornú časť tela mala zahalenú niečím čudným, z čoho jej boli vidno len oči. Niečo tam nacvičovala s drégerom, potom behala do zadnej časti autobusu a zase dopredu. Zistili sme, že toto čudo je naša šoférka. Nemáme problém s inými rasami či farbou kože, avšak buď bola mizerná šoférka, alebo nechodieva bežne takýmto typom autobusu, pretože išla s nami maximálne trhane. To znamená, že roztúrovala autobus, aj keď bolo jasné, že o pár metrov bude musieť brzdiť. Keď následne zabrzdila, tak nás vyslovene až hodilo dopredu. Toto sa periodicky opakovalo počas celej cesty. V autobuse bolo málo ľudí, tak sme sa mohli rozvaľovať a keby bola šoférovala inak, tak by sa bolo dalo aj komfortne spať. Pri jej štýle riadenia to však bolo vylúčené. Sedačky boli koženkové, takže akonáhle prudko zabrzdila, ležiaci človek sa plnou parou neriadene zosúval zo sedadla. Čo už. Okrem toho cestou nebolo nič špeciálne. Išli sme aj nudnou krajinou, ale aj peknou krajinou, boli aj ovečky, riečky, jazierka, ale boli aj nudné mestá typu Luton.
Na letisko sme nakoniec prišli s asi 5-minútovým meškaním, čiže úplne bez problémov. Na letisku sme sa chceli aj najesť (skvelá to tikka masala vo Wetherspoons), ale sme to už akosi nestihli, pretože sme dlho skysli v rade na bezpečnostnú kontrolu. Ja som sa veľmi vnútorne bavila tým, čo už na tomto letisku (a vlastne všetkých britských letiskách, na ktorých som bola) dlho poznám – caviky s tekutinami. Neviem, z akého dôvodu Briti trvajú na tom, že musíte mať kozmetiku presne v tých ich sáčkoch* a nie vo svojich, ktoré síce spĺňajú podmienku liter objemu, ale majú iné rozmery alebo uzatváranie. Takže každý si musel premiestniť svoju kozmetiku do tých ich sáčkov a tie sú robené tak, že keď máte napríklad nejaké 50 alebo 100-mililitrové vecičky, tak sa tam zmestia možno tri alebo maximálne štyri nádobky. Desaťkrát 100 ml tam ani náhodou nezmestíte. Takže som pozorovala, ako tam dievčatá a ženy s tou kozmetikou maturujú. Veci, ktoré sa im nezmestili do sáčka, vyhadzovali do koša. Keby som mala voľné miesto v batožine, tak by som si tam pokojne mohla pobrať aj nejaké drahé sprcháče, make-up a pod. Každopádne, miesto sme nemali vôbec žiadne. Jedna kočka bola taká spokojná, ako to všetko dobre napchala a spokojne si niesla dva sáčky na kontrolu, keď ju zahamovali: „Excuse me, madam. Only one bag is allowed per one person. Thank you.“ Sklamaná kočka zobrala jeden komplet naplnený sáčok a švacla ho nasratá do koša. Nepoteší, keď o tom človek vopred nevie. Niektorí ľudia tam pindali ako choré vrany, bola to celkom prča. My sme nemali miesto kvôli problému s podpalubkou, ktorá akosi vážila viac, než bol limit. Mohli sme mať 10 kíl, ale ako sa ukázalo, mali sme ich 12. Self-check mašina chcela od nás lóve navyše. Tak sme povyberali veci z kufríka do batohov a dali sme kufrík odvážiť znova. Toto sme opakovali dva alebo trikrát - potom už kufor vážil iba 10,3 kg a systém neprotestoval. Výsledkom bolo, že batohy a vrecká sme mali nadžgaté ako škrečok líca, plus k tomu ja ešte aj napchatú ľadvinku. To neveštilo nič dobré, lebo v poslednej dobe som často bola svedkom toho, že cestujúcim nízkonákladovky dosť prísne kontrolujú rozmer príručnej batožiny. Pokiaľ máte nejaké miesto v batohu, tak nie je problém za predpokladu, že batoh je mäkký a nevystužený. Lenže keď je batoh taký plný, že pomaly na ňom ani zips neviete zatiahnuť, tak si veľmi nepomôžete – skrátka ho nestlačíte.
Keď sme už boli pri gate, videli sme, že pracovníci rad radom kontrolujú veľkosť batožiny u takmer každého cestujúceho. Môj muž mal viditeľne menší batoh, takže jeho nechali na pokoji, hoci ho mal naprataný. Môj batoh je ale väčší, napriek tomu mi ho ešte nikdy nikde nekontrolovali, lebo na pohľad vidno, že je ľahko stlačiteľný a nikdy ho nemávam napchatý do prasknutia. V ten deň však áno :) Prvýkrát sa mi stalo, že aj mne povedali, že ho mám strčiť do sizera. Nebudem klamať, zatrnulo mi. Aj sa ako-tak zmestil, ale odhadom štvrtina zostala jemne trčať von. Horko-ťažko som ho vytiahla von a chcela som ho tam skúsiť napchať pod iným uhlom, keď mi muž zrazu hovorí: „Poď rýchlo, povedal, že to je okej!“ Tak sme sa okamžite pratali preč, kým si to nerozmyslia. Obaja sme mali plno vecí vo vreckách, tak sme ich hneď pri čakaní v chodbe povyberali a ešte napchali do tých už predtým plných batohov. Všetko sme teda k mojej spokojnosti preniesli a nič sme nemuseli vyhodiť ani doplatiť.
Čo sa týka letu, všetko bolo v poriadku. Ja som dostala miesto pri uličke. Môj muž dostal miesto v strede, ale šikovne som ho „presadila“ taktiež na miesto pri uličke asi dva rady predo mnou. Zaujalo ma, že na druhej strane oproti mne sedel ortodoxný Žid. Nebol to jediný takýto „exot“ v lietadle - ortodoxných Židov s nami nakoniec cestovalo cca 20 kusov. Mali čiapočky, divné oblečenie a dredovito zapletané bokombrady. Neviem, že či sa v Košiciach konalo nejaké podujatie zamerané na Židov v nasledujúcich dňoch, vygúgliť sa mi po príchode domov nepodarilo nič. Let bol vďaka nim zaujímavý, mohla som si ich do sýtosti obzerať. Pristátie bolo trošku razantnejšie a samozrejme, potlesk nesmel chýbať, akože by to bolo. V Košiciach nás privítala tma a výlet sa skončil. Už sme prišli z výletu, nezmokli sme, už sme tu. A pôjdeme znova.
ZHODNOTENIE
Čo nevyšlo: Výlet v Cotswolds vyšiel iba čiastočne – dostali sme sa len do Bourton-on-the-Water, dedinky Slaughters sme nestihli. Nešla som na vyhliadkovú vežu, nestihli sme si pozrieť podrobne ani jednu college, ani futbal Man United – Man City v pube (aj tak moji prehrali, možno to tak malo byť). Ani evensong nevyšiel. Ani prechádzka peši z ubytka v Marstone do centra kvôli bahnu a vode. Dostala som sa len do jedného thrift shopu, takže som si domov doniesla len jednu sekáčovú knihu (čuduj sa svete, je o Anglicku, konkrétne o Londýne a je to Look Here od Any Kinselly).
Čo vyšlo: Počasie – tri zo štyroch dní sme mali krásne slnečno, akurát v deň cotswoldského výletu bolo celý deň zamračené a viackrát aj popŕchalo. Posedenie v pube, takisto aj super cream tea v Bourtone. Fish and chips. Nákupy (čiastočne). Obdivovanie a japončíkovanie nádhernej architektúry, ale aj rozkvitnutých stromov a kvetov – najmä narcisy boli všade, ale aj krokusy, zlatý dážď či moje obľúbené magnólie. Dobré a súkromné ubytko za rozumnú cenu na britské pomery. Preniesli sme všetky džady z UK cez security check aj kontrolu príručnej batožiny pri gejte.
Čo nasralo: Nemožnosť spoľahnúť sa na verejnú dopravu, ktorá nás viackrát nechala v štichu a ktorú sme nijako nemohli ovplyvniť.** Môj muž (by default). Blato a voda nad členky na poliach a lúkach a domáci v gumákoch - svine jedny, vedeli, čo si majú obuť. Chladné a vlhké počasie v sobotu (ok, toto nenasralo, skôr len nepotešilo). Tesné nestihnutie vstupu na vyhliadkovú vežu.
PONAUČENIE
Najbližšie na takýto alebo obdobný výlet ísť na dlhšie. My sme mali iba dva celé dni plus jedno popoludnie a jedno ráno. Tie dva celé dni boli sobota a nedeľa – keďže v nedeľu v Cotswolds nechodia žiadne spoje, ak sme tam chceli ísť (čo sme chceli), museli sme ísť v sobotu. Aj vtedy však chodia podstatne redšie ako cez pracovné dni, takže nabudúce naplánovať výlet takéhoto typu s potrebou verejnej dopravy mimo víkendu. Áno, je pravda, že takto to zožralo iba dva dni dovolenky, ale radšej obetovať o jeden-dva dni navyše a neplašiť sa, stihnúť v pohode viac aktivít/miest, ktoré chceme. Druhá možnosť: ísť sama a nedžidžať sa. Môj muž ráno neviem čo robí hodinu a pol, kým odídeme. Nepotrebujem sa naháňať od šiestej rána do polnoci, ale zase ma ide roztrhnúť, keď vyrážame z ubytovania až okolo poludnia.
Čo však viem naisto je fakt, že do Oxfordu aj do Cotswolds sa určite chcem vrátiť, pretože som bola očarená. Oxford hodnotím ako zrejme najkrajšie mesto, ktoré som doteraz v Anglicku navštívila, ale treba tam ísť na dlhšie. Že britský vidiek je čarovný, to je (mne) dlho známy fakt a netreba ho opakovať, iba zažiť :)
* Viem, že správny výraz je vrecko a tvrdohlavo tento fakt ignorujem. Rovnako ako pán profesor Findra, ktorý ma učil štylistiku a povedal, že aj subštandardný výraz môže byť v určitej situácii pokojne použitý, pokiaľ nejde o formálnu písomnosť či oficiálny „styk“ :)
** Čau Norielle, priala si nám veľa šťastia s miestnou dopravou a dobre si vedela prečo... Nemali sme ho :D
