DEŇ DRUHÝ - SOBOTA

PLÁN: Ráno ísť pozrieť futbal, odtiaľ na žel. stanicu. Kombináciou vlak a bus sa dostať do Cotswolds. Tam sa poprechádzať, najesť a kochať sa krásou britského vidieka, večer kombináciou autobusu a vlaku späť do Oxfordu.

REALITA:

Muž večne chce vidieť nejaký futbal, keď ideme do Anglicka, ale z rôznych dôvodov to doteraz nikdy nevyšlo. Prelúskala som podujatia, ktoré sa v daný víkend mali v Oxforde konať a naďabila som na amatérsky futbalový turnaj spevákov v univerzitných zboroch jednotlivých fakúlt. Deň a čas vyhovuje? Check. Zadarmo – check. V oblasti, kam aj tak chceme ísť (Christ Church Meadows) – check.

Ráno sme sa vybrali smerom ku Christ Church Meadows, kde mali chlapci hrať. Cestou sme videli, že je vcelku mokro – v noci evidentne dosť pršalo. Aj chodníček bol jemne blatný a dookola boli utešené mláčky. Keď sme po krátkej prechádzke prišli na dané miesto, videli sme, že zápasy sa už hrajú. Účastníci turnaja bojovali okrem lopty aj s mokrým povrchom - predstavte si šmýkajúcich sa mladých ľudí v bahne, z ktorých väčšina tímov ani nemala spoločné dresy, čiže boli poobliekaní len tak v tričkách a voľnočasových nohaviciach. Vôbec sa nedalo rozpoznať, kto s kým tvorí tím. Išli sme si radšej nájsť taký zápas, kde aspoň jeden tím má dresy, nech ich rozoznáme. Nakoniec sme taký zápas našli - hralo sa ich totiž naraz myslím šesť. Jeden polčas trval 8 minút, potom 1 minúta pauza, potom druhý polčas a potom tuším nejaké dve-tri minúty pauza a ďalší zápas, podľa toho, ako dopadli skupiny a vyraďovanie. Bolo pre nás zaujímavé a sympatické, že hrali aj dievčatá.

Všetci hrali so zápalom a nadšením, čiže tak, ako profesionálni futbalisti nehrajú. Nevadilo im ani bahno pod nohami, na nohaviciach, na lakťoch a iných častiach tela. Hráčov bolo síce priveľa na také malé improvizované ihriská, o to väčšia prča to bola. No ale už sa pomaličky blížil čas, aby sme sa presunuli na železničnú stanicu, odkiaľ nám mal ísť vlak do takzvaného „Mesta A“.

ODBOČKA: Prezentácia tohto výletu polovičiakovi

Keďže viem, čo si doma chovám, tak som mužovi vysvetlila, kam a ako pôjdeme nasledovným spôsobom:

Z Oxfordu pôjdeme vlakom do Mesta A, odtiaľ autobusom do Dedinky A (keďže je väčšia, sú tam aj reštaurácie, kaviárne and shit, nazvala som ju Vesničko má středisková). Tam sa pomotáme, najeme, pozrieme Model Village a ideme peši do Dedinky B, ktorá je krásna a malebná, ale vôbec nič tam nie je. Malo by to byť cca 2,5 km. Ak zvýši čas, pôjdeme ešte z Dedinky B do Dedinky C, ktorá je tiež krásna a malebná, ale kde nie je už vonkovcom nič. Vrátime sa zo zastávky na okraji Dedinky B, odkiaľ nám pôjde autobus do Mesta B (na tej istej trati ako Mesto A, o jednu zastávku ďalej od Oxfordu). No a z Mesta B nazad vlakom do Oxfordu.

(Legenda, keby to niekoho zaujímalo a chcel by gúglmepovať:

  • Mesto A – Kingham
  • Mesto B – Moreton in Marsh
  • Dedinka A (VMS): Bourton-on-the-Water
  • Dedinka B: Lower Slaughter
  • Dedinka C: Upper Slaughter)

Polovičiak to všetko správne pochopil a pochválil ma, že som ho zbytočne nezaťažovala názvami dediniek a miest, lebo by si ich aj tak nezapamätal. Napokon však aj tak bolo všetko inak...

 

Vlak pri príchode do Mesta A meškal asi 6 - 7 minút. To neznie ako much (hlavne nám Slovákom), avšak stačilo to na to, aby nám autobus z Mesta A do Dedinky A tesne ušiel. Mal síce podľa informácií na stránke čakať na vlak z Londýna, ktorým sme šli, do 10 minút, ale v realite pravdy akosi nečakal. Zostali sme teda na železničnej stanici (presnejšie mini staničke) Mesta A a dumali, čo robiť. Keďže bol víkend, ďalší bus do Dedinky A mal ísť až o dve hodiny, takže možnosť čakať naň sme vylúčili. Taxík nám v oblasti neukazovalo ani jeden. Peši by to bolo 13 km a tri hodiny cesty, takže aj túto možnosť sme vylúčili. Zostala nám teda možnosť počkať na ďalší vlak na rovnakej trase s hodinovým odstupom, previezť sa ním jednu zastávku do Mesta B a ísť odtiaľ autobusom do Dedinky A. Opäť to vyzeralo na tesný prestup, medzi príchodom vlaku a odchodom busu malo byť 8 minút. Po zvážení našich možností a urobení rozhodnutia sme mali na stanici Mesta A ešte 50 minút, kým príde ďalší vlak. Išla som sa spýtať pracovníka na železničnej stanici, kde by sme sa mohli ísť na tú dobu prejsť, ten ma potešil informáciou, že „na východe tu nič nie je“, doslova citujem: „We are in the middle of nowhere.“ Taktiež nám povedal, že mesto samotné je vzdialené asi 2,5 km od železničnej stanice, takže bolo vylúčené, aby sme tam išli a naokolo stanice nie je nič zaujímavé, len polia a cesty. Prešli sme sa teda kúsok po ceste k najbližším obydliam, pofotili si narcisy a kamenné ploty (na dve-tri minúty vyšlo slnko, a to sme nevedeli, že už ho zvyšok dňa neuvidíme) a vrátili sa na stanicu. Na tej bola akurát tak jedna lavička a hajzle. Oboje som využila. Samozrejme, čo čert nechcel, aj druhý vlak meškal, tentoraz okolo 5 minút. Keď sme sa už blížili k zastaveniu na stanici v Meste B, môj muž z okna zbadal bus, ktorým sme chceli ísť – už tam bol pripravený na odjazd. I uvedomila som si, že možnosť, že nám zdrhne aj tento, je veľmi reálna. Keďže busy chodili poskromne, vedela som, že ho MUSÍME stihnúť, inak budeme mať zase ďalší hodinový prestoj. V takom prípade už by sa do vytipovaných dediniek vôbec neoplatilo ísť, takže po vystúpení z vlaku sme dali šprint a lá Usain Bolt. Tu sa na nás usmialo šťastie, bus sme stihli. Následne prišlo ešte cca 10 - 15 ďalších ľudí z vlaku, ktorí sa k autobusu presunuli nonšalantne pokojným krokom. Avšak celou touto eskapádou s Mestom A a nestihnutým busom, čakaním na ďalší vlak a cestou do Mesta B sme stratili cca hodinu a štvrť času, takže mi bolo jasné, že na Dedinky B a C môžem zabudnúť. Smútoček.

Nevadí, ide sa. Cesta busom bola krásna, scénická. Už vtedy sme videli, že Cotswolds je skutočne magický kus krajiny. Vystúpili sme v centre Dedinky A a poďho objavovať. Objavovať rozumej fotiť, aspoň v mojom prípade. Aj keď bolo zatiahnuté a miestami slabo popŕchalo, táto dedina je skutočne čarovná. Prekvapilo ma, koľko veľa ľudí tam bolo, aj keď bol relatívne chladný deň a dažďu neustále viseli nohy. Uvažovala som, aký nátresk tam určite musí byť v lete v príjemnejšom počasí. Pomotali sme sa medzi fotogenickými kamennými budovami, kostolmi a svätyňami obžerstva, pofotili sa pri potoku, ktorý bol ale teraz rozvodnený a farbou pripomínal kakao.

Absolvovali sme aj roztomilú Model Village, ktorá predstavuje zmenšeninu Dedinky A v pomere 1 ku 9 (a aj v tej zmenšenine sa nachádza ďalšia zmenšenina Model Village). Príjemné, trochu bizarDné miesto, kde sú vám budovy tak kúsok povyše pása, obdivujete túto prácu a zamýšľate sa, že tvorcovia museli byť skutoční fanatici, keď tomuto dielku zasvätili roky života – přitom taková blbost. Kvôli vstupu nemusíte predať obličku (4,50). Ja som tam chcela ísť, odkedy som videla túto časť Father Brown-a: Father Brown 2013 S10E01 The Winds of Change - video Dailymotion. Misia splnená.

 

Mimochodom, v letáku som sa dočítala, že tam pracuje nejaká Veronika, čo mi znie ako podozrivo slovenské alebo české meno. Tak aj takúto reprezentáciu má náš kúsok Európy v zahraničí:

 

Okrem toho sme ešte skočili do kaviarne (cream tea musí byť!) a potom do pubu na obed v podobe fish and chips. Rybka fajná, aj hranolky, hrášok vizuálne pekný. Za akciovú cenu (15 libier za dve porcie) potešil. Už bol pomaly čas ísť nazad, prišli sme na zastávku a čakáme na bus. Presne v momente, keď bus prišiel, môj muž zahlásil, že musí ísť... oné. Chápete. Že 25 minút v buse by neprežil, že nevydrží ani jednu minútu. Hneď pri zastávke sú verejné vécka, tak zašiel tam, smrteľný pot na čele, ani mince do turniketu už nevedel poriadne vhodiť, musela mu pomôcť hajzelbaba. Čakala som na zastávke, či to náhodou nevybaví rýchlo, že by sme ten bus ešte stihli – vedela som totiž, že ďalší pôjde zase až o hodinu. Nevybavil, trvalo to asi 12 minút, čo už. Keď sa konečne zmorený vynoril s farbistým opisom procedúry, ktorú absolvoval, využili sme čas a išli sme sa prejsť ku kostolu so starými náhrobnými kameňmi (takéto miesta milujem), pri ktorom sme ešte neboli. Kostol sme ešte na tri minúty stihli otvorený, kým nás v ňom milá pani kostolníčka takmer nezamkla, tak aspoň toto vyšlo.

pokračovanie už čoskoro :)