Cestovanie je láska. Ale nie je umenie cestovať, keď všetko ide podľa plánu, však? Dúfam, že vás na chvíľu zaujme popis môjho výletu s mužom za krásami Anglicka, konkrétne univerzitného mesta Oxford a oblasti zvanej Cotswolds začiatkom marca. Pretože, ako ste už určite pochopili, zďaleka nie všetko nám vyšlo podľa plánu. Uvádzam preto aj kontrast medzi plánmi a realitou dní nášho pobytu.
DEŇ PRVÝ - PIATOK
PLÁN: Odlet z KE, prílet na Luton s Wizz Airom. Odtiaľ autobusom do Oxfordu. Kuk centrum, chytiť MHD, ísť sa ubytovať, nakúpiť si, najesť sa, spať.
REALITA:
Ako vždy, pred odchodom z domu bol trošku stres a balenie na poslednú chvíľu. Na letisko sme išli kombináciou auto + bus. Auto sme nechali pri zastávke MHD, odkiaľ chodí letiskový autobus a kde blízko pracuje príbuzná, ktorá vezme auto a po prílete ním po nás zase príde na košické letisko. Mhdčka prišla načas, všetko klaplo. Mali sme aj malý podpalubný kufrík - Wizz Air mi totiž dva dni pred odletom poslal ponuku, že za 9 eurodukátov sa dá prikúpiť 20 kg podpalubnej batožiny, tak sme to využili, hoci pôvodne sme mali kúpenú extra batožinu iba na cestu nazad na nákup suvenírov, syrov, kníh a pod. Pri kontrole dokladov pred security check pracovníci jastrili ako orli, kto má taký batoh, ktorý sa nevojde do sizera (Ako sa to povie po slovensky, prosím? Merač?) a vybraným ľuďom batožinu kontrolovali. Tých, ktorí ju tam nezmestili, nemilosrdne posielali vedľa k okienku cálovať extra. Určite sa takejto nečakanej strate peňazí potešili. Security check prebehol bez mimoriadnych udalostí, akurát muž zabudol, že má na sebe opasok a pre istotu si vzal gate s takými tesnými pútkami, že sme sa poriadne vytrápili, kým sme z nich opasok vytiahli. Lietadlo odletelo takmer načas (15-minútové meškanie ako Slováci dobre tolerujeme). Obaja sme vyfasovali miesta pri uličke, takže sme ani nepotrebovali šaškovať s výmenou sedadiel. Let bol nudne pokojný, až na pristátie, kedy s nami pilot celkom razantne švacol o runway. Pristáli sme cca 10 minút pred plánovaným ETA, ale kým sme dorolovali k terminálu, tento časový náskok sme stratili. Musím povedať, že som bola príjemne prekvapená, ako málo ľudí bolo v danom čase na popríletovej kontrole dokladov, boli sme vybavení možno za 5 minút a hneď sme si aj našli a vyzdvihli neporušený kufrík. Mohli sme teda pokojne ísť riešiť dopravu do Oxfordu. Doma som pozerala možnosti, ako sa do Oxfordu z Lutonu dostať a zistila som, že najviac obvious je možnosť ísť autobusom National Express priamo z bodu A do bodu B za krásnych 18 libier na osobu. Keďže sa mi to nepozdávalo a najmä sa mi nepáčilo, že ak by sme ten bus nestihli, tak ďalší ide až o vyše dve hodiny, hľadala som iný spôsob. Našla som taký, o ktorom nevie ani Rome2Rio, konkrétne ísť dvoma lokálnymi, povedzme že prímestskými busmi. Najprv Luton – Milton Keynes, potom Milton Keynes – Oxford. Cena za osobu 2 libry + 2 libry, čiže spolu 4 libry. Trochu rozdiel oproti 18tim – povedali sme si, že volíme túto možnosť a ušetrený rozdiel radšej prejeme. Prvý bus trochu meškal, informácie nikde a ani tam nikto nečakal, tak sme trochu znervózneli, ale apka lokálneho dopravcu potvrdila, že bus sa blíži a čoskoro príde. Vďaka neexistujúcej bytosti za internet v mobile, pomohol. Nakoniec sa aj ľudia nazbierali. Cesta do Milton Keynes bola v pohode, poschodový bus bol plný tak z tretiny. Cestou sa vystriedali všetky možné druhy počasia – slnko, oblaky, popŕchanie, krúpy, lejak, znova slnko, aj dúha bola. Užili sme si to najviac, ako sa len dalo – sediac hore v prvom rade (#likeaboss). Najlepšie bolo, že sme mali v Milton Keynes čakať na prípoj 40 minút, ale nakoniec sme čakali len asi 3-4 minútky, kým prišiel bus č. 2 do Oxfordu. Opäť sme sedeli vpredu hore, takže znova parádna vyhliadková slnečná jazda. Do Oxfordu sme sa takto dostali ešte skôr, ako keby sme išli priamo National Expressom a spolu sme za dve osoby ušetrili 28 libier. Toto mi celkom urobilo náladu, som skrblík. Hneď pri stanici bol Gloucester Green Market plný stánkov s jedlom, tak sme sa tam chvíľu zdržali. Pofotili sme si slnkom zaliate stánky a aj nejaký ten žvanec sme kúpili – dala som si jedlo zabaliť, zjeme ho na ubytovaní. Muž rozhodol, že napriek otravnému kufríku sa nejdeme hneď ubytovať, ale ostávame v meste. Inak by som už nestihla vyhliadnutý thrift shop (sekáč) zameraný na knihy, ktorý mal byť otvorený iba do piatej a podľa jeho slov nechcel celý pobyt počúvať o tom, ako som si nekúpila žiadnu knihu (well, pravdu má a aj skúsenosti). Boli necelé 4 hodiny, k danému obchodu sme sa dostali asi o 15 minút neskôr, aby sme zistili, že je zavretý. Vyzeralo to tak, že je zrejme zavretý natrvalo – Google Maps to, žiaľ, nevedel. Zašli sme teda do iného sekáča, kde som si našla aspoň jednu knihu, ktorá ma zaujala. Síce nestála libru päťdesiat, ako som bola zvyknutá, ale takmer tri, aj tak som ju vzala. A dobre som urobila, ako keby sme tušili, že sa už do žiadneho obdobného obchodu počas pobytu nedostaneme... Keďže bolo krásne slnečno, ešte sme sa bezcieľne pomotali po centre. Zlatá hodinka sfarbila vrchné časti fakúlt, kostolov a domov do krásnej medenej farby, všadeprítomné žlté a bielo-žlté narcisy pomaly skláňali hlavy, ľudia naokolo sa rozprávali krásnou britskou angličtinou a posedávali na terasách. Krása, moje anglofilské srdce plesalo.
Potom sme sa pomaly presunuli na zastávku, z ktorej nám mala ísť MHD k Airbnb ubytovaniu. To totiž nebolo priamo v centre, ale kúsok mimo – peši to malo byť cca 45 minút, ale s batohmi a kufrom unavení po rannom vstávaní, doprave na letisko, po čakaní na letisku, ceste lietadlom a dvoma autobusmi a po behaní po meste s bagážou sme sa už tešili, ako sa ubytujeme a oddýchneme si. Google Maps tvrdil, že náš autobus X3 má prísť o 10 minút, to znelo celkom fajn, slniečko svietilo, nahliadli sme aj do vstupného priestoru fakulty The Queen´s College, ktorá bola hneď pri zastávke. Lenže 10 minút prešlo a bus nechodil. Digitálny ukazovateľ informoval, že príde o 12 minút. Skrátim to, neprišiel ani o 12 minút, ani o neskoršie vypísaných 20 minút. Medzitým sa vcelku silno rozpršalo. Naša nálada išla k bodu mrazu – únava, hlad, zima, dážď. Pozrela som na Uber, neukázal vôbec žiadne výsledky, rovnako ani Bolt. Gúglila som, kam idú iné spoje, ktoré na zastávku na rozdiel od toho nášho normálne prichádzali, ale zistila som, že ani jeden z nich nejde smerom, ktorý potrebujeme. Na cestu peši sme už nemali morálnu silu a už bola aj tma a mokro, tak sme čakali ďalej. Bus nakoniec prišiel po tom, ako sme na zastávke čakali dohromady až hodinu (!). A neprišiel jeden, ale rovno v rozmedzí dvoch minút tri rovnaké spoje X3 – dva meškajúce a jeden načas. Potešilo. Jedine že by nie. Za tú hodinu čakania sme tam vcelku aj vymrzli, hoci sme boli dobre oblečení. Náladu nám zdvihlo až príjemné ubytovanie s uvítacími keksíkmi a mliekom od domácich. Pozreli sme sa, čo sa na ubytovaní nachádza (soľ, peper a pod.), potom sme si išli nakúpiť do minútu vzdialeného obchodu. Muž spískal zeleninovú polievku, kým som ja urobila čaj, vybaľovala veci a nákup a chystala taniere. Jedlo z trhu, teplá polievka, čaj a oddych nám prinavrátili náladovú sínusoidu znova hore. Jedlo z trhu bolo, mimochodom, vynikajúce a tak akurátne štipľavé. Večer som už len zavolala domov, pogúglila všetky potrebné informácie vzhľadom na plánovaný výlet na ďalší deň a išli sme spať. V posteli sme mali vyhrievaciu deku, tak sme si ju zapli a v noci nám bolo príjemne teplučko. Ubytovanie sklamalo len v tom, že nemalo dva sólo vodovodné kohútiky, ale len klasický zmiešavač ako u nás. Áno, viem, som divná.
