Koncom 80. rokov 18. storočia sa Francúzsko ešte stále spamätávalo z víťazstva v Americkej vojne za nezávislosť. Získať Tobago alebo Senegal bolo síce pekné, ale Francúzov to stálo toľko peňazí, že to splácali ešte v roku 1789. A keď vravím splácali, myslím tým predovšetkým tretí stav, pretože šľachta a duchovenstvo dane neplatili. A potom už len stačila rada od kráľovnej Márie Antoinetty, čím nahradiť chlieb, a revolúcia bola na svete. Teda, aby sme boli presní, slávny výrok, nech jedia koláče, vlastne ani nikdy nepovedala, vložil jej ho do úst Robbespierre, ale aspoň vidíte, že fake news tu boli už pred 250 rokmi.
Ostatní európski monarchovia boli samozrejme z vývoja vo Francúzsku znepokojení. Im sa nepáčila už len myšlienka, že by ich právomoc obmedzovala nejaká ústava, nehovoriac o tom, že si vôbec občania dovolili zosadiť hlavu svojho štátu. Preto im bolo treba dať príučku, aby sa náhodou Francúzskou revolúciou neinšpirovali aj u nich doma.
Sformovala sa tak koalícia tvorená Španielskom, Rakúskom, Nizozemskom, rôznymi talianskymi a nemeckými štátmi. Po tom, ako Francúzi popravili občana Kapeta, pridala sa ku koalícii aj Veľká Británia. A keďže revolúcia neprebiehala úplne hladko, sem-tam sa vo Francúzsku objavili aj nejaké kontrarevolučné živly. Napríklad v prístavnom meste Toulon.
Revolučné vojská pochopiteľne začali prístav obliehať, ale kontrarevolucionárov podporili Briti a Španieli. Obliehať prístav bez námorníctva je dosť ťažké aj pre schopných veliteľov, nieto ešte pre Carteauxa, ktorý velil obliehaniu nie preto, lebo by bol schopný veliteľ, ale pretože mu to politicky myslelo. A aby toho nebolo dosť, ešte mu obliehaní zranili veliteľa delostrelectva. A vtedy niekomu v Paríži napadlo, aby ako nového veliteľa artilérie vymenovali mladého neskúseného kapitána z Korziky. A tak do nášho príbehu vstúpil Napoleon Bonaparte. Ak by niekoho zaujímali nejaké detaily obliehania, môže si pozrieť toto videjko, podstatné je, že Bonaparte bol ústrednou postavou pri dobytí prístavu a po skončení obliehania ho povýšili na brigádneho generála. Briti a Španieli sa po tejto bitke tak rozhádali, že Španieli dokonca prešli na stranu Francúzska. Francúzske a španielske loďstvo bolo tak silné, že britské námorníctvo sa na pol roka radšej stiahlo zo Stredomoria.
Napoleon bol prvýkrát pridelený k Talianskej armáde (Armée d'Italie). Vypracoval plán vďaka ktorému Francúzi vyhrali bitku pri Saorgiu. Ale keďže mali prevahu 5:2, nebolo to až tak ťažké. Ak by ale niekto čakal, že odteraz šla Napoleonova hviezda už len nahor, mýli sa. Napoleon sa kamarátil s Robespierrom a keď padol Robespierre, Bonaparte skončil na 10 dní v domácom väzení. Mimochodom, touto dobou Napoleon napísal milostný román. Mal na to čas, lebo ho vyškrtli zo zoznamu aktívnych generálov po tom, ako odmietol bojovať proti kontrarevolucinárom vo Vendée.
Lenže boju proti reakčným živlom sa nevyhol. Monarchisti v Paríži sa 13. vendémiairia (mesiaca vinobrania) vzbúrili proti republike. Napoleon prevzal velenie obrany proti kontrarevolúcii. Okamžite poveril mladého dôstojníka kavalérie Joachima Murata (svojho neskoršieho švagra), aby zo zbrojnice v Sablons zabezpečil delá. Následne „prúdom kartáčovej paľby“ vyčistil ulice od podvratných živlov a zachránil revolúciu.
Za odmenu mu bolo umožnené, aby sa stal novým veliteľom Talianskej armády. Murat sa stal jeho pobočníkom. Na talianskom fronte Francúzi čelili koalícii Rakúska a Sardínie-Piedmontu. Talianska armáda nebola v tom čase v dobrom stave. Keďže priority francúzskeho generálneho štábu boli inde, Talianskej armáde chýbali také drobnosti ako muškety, jedlo alebo topánky. A samozrejme, žold im meškal pravidelnejšie ako krámy Kollárovým konkubínam. Napoleon musel načrieť do vlastného vrecka, aby mohol svojim vojakom tieto veci zabezpečiť.
Samozrejme, hladní, uzimení a bosí vojaci nemali ani ktovieakú morálku. A k tomu mal ešte nepriateľ početnú prevahu. V takomto stave sa nedali od Bonaparta čakať nejaké zázraky, preto mu trvalo skoro celý mesiac od prevzatia velenia, kým donútil Piedmonťanov uzavrieť mier. Trvalo ešte ďalší rok a množstvo ďalších bitiek s rakúskou presilou, ale nakoniec medzi Talianskou armádou a Viedňou už nič nestálo. Habsburgovci boli nútení podpísať s Francúzskom mierovú zmluvu. Vojna prvej koalície trvala 5 a pol roka a skončila sa francúzskym víťazstvom najmä vďaka Bonapartovi.
Bonaparte sa stal vo Francúzsku celebritou. Počas talianskej kampane založil dvojo novín. Jedny pre armádu, druhú pre širokú verejnosť v zázemí. A získal sj svoju prezývku - Malý kaprál, keďže počas bitiek často velil z prvej línie a často vykonával úlohy, ktoré by mali patriť nižším šaržiam. A jeho hviezdna bitka nastala počas bitky pri Arcole, keď osobne s francúzsko zástavou viedol francúzske jednotky proti chorvátskym hraničiarom počas pokusu dobyť most.
Bonaparte ale počas ťaženia ale nezabúdal ani na dianie doma. Vo francúzskej revolúcii síce občas bľabotal niekto niečo o demokracii alebo slobode, rovnosti a bratstve, ale aj revolucionárom bolo už vtedy jasné, že ľudia boli príliš sprostí na to, aby si mohli vládnuť sami. Napríklad vo voľbách sa akousi nehodou stalo, že vyhrali rojalisti. A tak Direktórim vyhlásilo, že každý, kto sympatizuje s rojalistami bude zastrelený. Táto udalosť sa volala puč 18. fruktidora a Napoleon poslal vojenské jednotky, ktoré mali zaistiť, že, ak by to bolo potrebné, strieľanie a vešanie poslancov pôjde bez problémov.
A hoci sa Vojna prvej koalície skončila, stále nebol úplný mier. Veľká Británia stále ostávala osamotená vo vojne s Francúzskom. Francúzi preto vymysleli jednoduchý plán, ako ich poraziť. V zásade šlo o to, že Francúzske vojská vedené Napoleonom obsadia Egypt, odtiaľ prejdú do Indie, tam sa spoja so sultánom Tipu a vyrvú Indický subkontinent z anglických rúk. Angličania síce tušili, že Francúzi niečo pečú, ale nevedeli čo. Keď niekto v Londýne navrhol, že by mohli pripravovať inváziu do Egypta, tak mu odporučili, aby si na mape pozrel, ako je to ďaleko.
Invázia do Egypta začala hladko. Francúzom sa podarilo vyplávať tesne pred tým, ako k prístavu dorazilo britské loďstvo. A zatiaľčo Briti márne križovali hore-dole Stredomorím a hľadali Francúzov, tí zatiaľ dobyli Maltu a pokračovali v plavbe k Egyptu. Bonaparte sa pokojne vylodil a dokonca porazil egyptských mamelukov v Bitke pod pyramídami skôr, ako dorazili britské lode. Ale potom prišla bitka na Níle. Na papieri boli obe flotily vyrovnané a človek by čakal vyrovnaný boj, v skutočnosti to bola ale masakra. Z 13 nasadených francúzskych radových lodí Briti zajali 9 a zničili 2. Pre Bonaparta to bola katastrofa, keďže to znamenalo, že spojenie s Francúzskom bolo prerušené.
V Európe sa medzitým začala formovať Druhá protifrancúzska koalícia. K Britom a Turkom, ktorým Egypt stále nominálne patril, sa pridal ruský cár, ktorý bol čestnou hlavou rádu maltézskych rytierov a rozhodne ho nepotešilo, keď sa z nich stali bezdomovci. A Rakúsko (v skutočnosti Rakúsko vzniklo až v roku 1804, dovtedy to bolo len Podunajské súštátie, ale nebuďme detailisti) len hľadalo, ku komu by sa mohlo pridať, aby získalo nazad územia stratené v predchádzajúcej vojne. Ku koalícii sa pridal ešte Neapol, pretože sestra Neapolskej kráľovnej nebol nik iný, ako Mária Antoinetta.
Vojna druhej koalície začala pre koalíciu celkom dobre. Rusi vyslali do Talianska svoje vojsko vedené maršalom Suvorovom, najlepším ruským generálom keď už nie všetkých čias, tak aspoň svojej doby. Suvorov velil v 60 bitkách a ani raz neprehral.
A keďže vojna sa nevyvíjala pre Francúzsko dobre, v Egypte Napoleon nasadol na loďku, prešmykol sa britskou blokádou a dorazil do Paríža. Tam pozatýkal členov Direktória a vysvetlil Rade, že revolúcia sa skončila. nasledoval nasledovný rozhovor s jedným z poslancov:
„A čo Ústava?“
„Ústava! Sami ste ju zničili. Pošliapali ste ju 18. fruktidora, pošliapali ste ju 22. floreála a pošliapali ste ju 30. prériála. Každý vám na ústavu kašle.“ Ak si pamätáte, 18. fruktidora bol puč, ktorý Napoleon pomáhal uskutočniť, kým bol v Taliansku.
Republiku nahradil konzulátom a sám seba menoval Prvým konzulom. Po tom sa vydal do Talianska, kde Rakúšanom pri Marengu uštedril rozhodujúcu porážku. Napoleonova propaganda vykreslila túto bitku ako rozhodujúci moment celej vojny, hoci popravde Rakúšania vydržali bojovať ešte pol roka, kým ich neporazil generál Moreau pri Hohenlindene. Ale Napoleon sa o svoje úspechy s nikým deliť nemienil. Medzitým sa Rusi s Rakúšanmi rozhádali, pretože Rusom sa nepáčilo rozdelenie úloh v koalícii – väčšinu bitiek vybojovali Rusi a väčšinu územných ziskov si nechali Rakúšania. Dokonca aj Briti uzavreli s Francúzskom zmluvu z Amiens a v Európe prvýkrát po 10 rokoch zavládol na chvíľu mier.
Napoleon obdobie kľudu využil na to, aby upevnil svoju moc. Najskôr sa menoval doživotným konzulom a v 2. decembra 1804 sa korunoval cisárom. A toto myslím doslovne, lebo údajne vzal korunu z pápežových rúk a sám si ju dal na hlavu. Funfact: keďže tradičná francúzska koruna bola počas revolúcie zničená, Napoleon si nechal spraviť fungl novú.
