Prvé výročie svojej korunovácie za cisára strávil Napoleon spolu so svojimi kolegami - ruským cárom Alexandrom I. a rakúskym cisárom Františkom II. Táto akcia sa neskôr zapísala do histórie ako Bitka troch cisárov. Ak by ju Napoleon prehral, ktovie, ako dlho by jeho cisárovanie vydržalo. Ale Napoleon vyhral. Bolo to víťazstvo tak drtivé, že keď sa o ňom dozvedel britský premiér Pitt, zroloval aktuálnu mapu Európy a odložil ju so slovami, že najbližsích 10 rokov nebude potrebná. Bolo to pozoruhodne presné proroctvo. Skoro akoby mu ho niekto dodatočne vložil do úst. Európski monarchovia boli až do skončenia napoleonských vojen (slovami ruského cára) deťmi v rukách obra. A v takej situácii by nebolo od Napoleona pekné, keby nedohodil nejaký ten flek aj svojim bratom, švagrovi (pamätáte si ešte maršala Murata z minulej časti?) alebo ostatným známym.
Ľudovít Dobrý, holandský kráľ
Na konci sedemročnej vojny (1763) bola Veľká Británia najsilnejšou krajinou na celom svete. Ale ako zistil každý správny sídliskový stokár, ktorý sa vypracoval na úspešného rapera, haters gonna hate. No a v prípade Veľkej Británie patril medzi haterov, ktorí jej nedopriali úspech, v podstate celý zvyšok Európy. Európske mocnosti len čakali na to, kedy sa im naskytne vhodná príležitosť oslabiť Perfídny Albión. A táto príležitosť sa im naskytla v roku 1775, keď vypukla Americká revolúcia. Francúzi, Španieli, Nizozemci, všetci si šli ruky-nohy polámať, len aby pomohli kolóniám. Briti ostali vo vojne osamotení.
Ak by sme si mali zhrnúť výsledky Americkej vojny za nezávislosť, tak Američani, Francúzi a Španieli z nej vyšli ako víťazi, Briti ako porazení a Nizozemci ako najporazenejší. Museli Britom odstúpiť nejaké územia v Indii a prehratá vojna spôsobila Nizozemcom aj značné finančné problémy. Na vlne odporu proti nizozemskej vláde sa zviezli Patrioti, ktorí sa vzbúrili proti svojmu kráľovi. Nizozemský kráľ ale za pomoci Prušiakov a Britov povstanie potlačil a Patrioti museli ujsť do Francúzska. Z Nizozemska sa stal v podstate Britsko-pruský protektorát. to bolo roku pána 1787.
O dva roky na to vypukla Francúzska revolúcia. Francúzski republikáni mali celkom pochopenie pre nizozemských Patriotov, ktorí sa tiež vzbúrili proti svojmu kráľovi, a navyše mali aj podobný program. Po francúzskom víťazstve v Bitke pri Fleuruse revolučné vojská využili zamrznuté rieky a vpadli do Nizozemska. Keďže tamojšia vláda bola nepopulárna, ľud sa ochotne pridával k Patriotom a Francúzom. V roku 1795 tak vznikla Batávska republika, vôbec prvá francúzska sesterská republika.
Batávska republika vydržala 11 rokov, v 1806 ju Napoleon transformoval na Holandské kráľovstvo (krátka lingvistická vsuvka pre čitateľov z Holandska - ono sa to volalo Koningrijk Holland, žiadne Nederland ako teraz). Kráľom sa stal Napoleonov brat Louis. Na svoju smolu však nepochopil, čo presne sa od neho očakáva. Ľudovít sa snažil slúžiť záujmom svojej novej krajiny, zatiaľčo Napoleon očakával, že bude slúžiť predovšetkým záujmom Francúzska. Ľudovít sa zriekol francúzskeho občianstva a začal sa učiť po flámsky. Vo flámčine mal dokonca svoju korunovačnú reč, počas ktorej sľúbil, že bude dobrým králikom (Konijn van 'Olland namiesto Koning van Holland). Síce trpel nejakou duševnou poruchou, ale na rozdiel od Matoviča, bol medzi svojimi poddanými celkom obľúbený, o čom svedčí aj jeho prívlastok Dobrý. Avšak v roku 1809 vpadli do Holandska Briti, Ľudovít situáciu nezvládol a jeho slávnejší brat mu musel poslať posily z Francúzska.
Toto Ľudovítovo zlyhanie poslúžilo Napoleonovi ako zámienka, aby donútil svojho brata abdikovať z trónu v prospech jeho (Ľudovítovho) syna Ľudovíta II. Ten mal v tom čase 6 rokov a kraľovať vydržal presne týždeň. Možno sa niekomu zdá byť týždeň kraľovania krátko, ale čo ste dokázali v Ľudovítovom veku vy? Potom jeho strýko Napoleon začlenil Holandsko do Francúzska a mladý Ľudovít o trón prišiel. Mimochodom, Ľudovít I. mal ešte jedného syna. Ten sa síce na holandský trón nedostal, ale v rokoch 1852-1870 vládol Francúzsku ako Napoleon III.
Eugen, vicekráľ taliansky
Napoleon počas Vojny druhej koalície získal kontrolu nad rozličnými územiami v severnom Taliansku. V roku 1802 tieto územia zlúčil do Talianskej republiky a v roku 1805 sa Talianska republika zmenila na Talianske kráľovstvo. Prezidentom Talianskej republiky a neskôr aj kráľom Talianskeho kráľovstva bol ten najschopnejší človek, ktorý Napoleonovi napadol - on sám. Niežeby mal na výber, lebo obaja jeho bratia - Ľudovít aj Jozef odmietli.
Ako vicekráľa ale menoval svojho adoptívneho syna Eugena, ktorého vyženil po svadbe s Jozefínou. Eugen sa ukázal ako celkom schopný veliteľ aj panovník. Napoleon ho dokonca menoval svojim dedičom (čo do Talianskeho kráľovstva), keby náhodou nemal vlastného syna.
Porážka Napoleona v roku 1814 znamenala aj zánik Talianskeho kráľovstva. Eugen sa ale našťastie stihol dobre oženiť. Jeho svokrom bol bavorský kráľ, ktorý nechal dožiť svojho zaťa ako vojvodu z Leuchtenbergu. Jeseň svojho života teda strávil užívaním si svojich majetkov a zbierky umenia. No jeseň… Eugen sa narodil v roku 1781; ako 16-ročný podporučík už slúžil ako pobočník svojho adoptívneho otca počas Talianskeho ťaženia; ako 24-ročný sa stal kráľom Talianska. Ako 32-ročný krátky čas velil Veľkej armáde, presnejšie jej zvyškom, počas ústupu z Ruska. Ako 33-ročný o svoje kráľovstvo prišiel a ako 42-ročný umrel.
Jozef, Kráľ Neapolský
Talianske kráľovstvo zaberalo len severovýchodnú tretinu Apeninského polostrova. Južnú tretinu zaberalo kráľovstvo Neapolské. Jeho kráľovnou v čase Napoleonovho nástupu na trón nebol nik iný ako Mária Karolína - sestra Márie Antoinetty - francúzskej kráľovnej, ktorú v roku 1791 popravili republikáni. Cez smrť svojej sestry sa nevedela preniesť a svojho manžela opakovane huckala do vojny proti Francúzom. Toto trvalo až do roku 1805.
V roku 1805 ale Neapol prisľúbil Napoleonovi neutralitu, výmenou za územie v Apúlii. Zradní Neapolci ale prakticky okamžite Francúzov zradili, vyhlásili im vojnu a nechali na svojom území vylodiť britský a ruský kontingent.
Porušenie neutrality sa Neapolčanom vypomstilo. Začiatkom roka 1806 do Neapola vpadlo 40.000 vojakov vedených Jozefom Bonapartem (Napoleonovým bratom) a spojené neapolsko-britsko-ruské sily, ich nedokázali zastaviť. Iba námorná nadvláda Britov zabránila tomu, aby neapolský kráľ prišiel aj o Sicíliu. Na území, ktoré zabral Neapolsku, Napoleon zriadil nové kráľovstvo. A keďže sa mu nechcel vymýšľať žiadny nový názov, nazval ho Neapolské kráľovstvo (Pôvodné Neapolsko sa premenovalo na Sicílske kráľovstvo a po porážke Napoleona na Kráľovstvo Oboch Sicílií) a kraľovanie zveril práve Jozefovi. Ten vydržal kraľovať 2 roky, potom sa pobral čeliť novým výzvam. Ale o tom nabudúce.
Joachim Murat, Kráľ neapolský
Jozefa na tróne vystriedal Murat. Joachim Murat pôvodne študoval za kňaza, potom ale jedného dňa uvidel,ako cez mesto prechádza jazdný pluk. Tak utiekol zo seminára a pridal sa ku kavalérii. Pri jazde vydržal slúžiť dva roky, potom sa pridal k Národnej a neskôr Ústavnej garde, aby sa zas vrátil k jazde. Postupne sa od hodnosti vojaka prepracoval až k hodnosti podporučíka, keď sa v roku 1795 udial najzásadnejší moment v jeho kariére. V Paríži sa zoznámil s mladým, ambicióznym generálom delostrelectva menom Napoleon Bonaparte. Murat mu pomohol potlačiť Povstanie v Paríži a neskôr slúžil ako jeho pobočník v Taliansku a Egypte. V Bitke pod pyramídami sa mu dokonca podarilo zajať otomanského veliteľa priamo v jeho stane.
Keď v roku1804 menoval Napoleon nových maršalov, Murat bol druhý v poradí hneď po Louisovi Berthierovi, Napoleonovom náčelníkovi štábu.
Svojho švagra Murat verne podporoval až do roku 1813. Keď ale Napoleon prehral Bitku národov pri Lipsku, prebehol aj Murat k protinapoleonskej koalícii. Dúfal, že včasné prebehnutie mu zaručí, že mu ostane Neapol. Jeho zrada však ostala neodmenená.V roku 1815 veľmoci jeho kráľovstvo vzali a dali ho nazad pôvodnému neapolskému kráľovi. Murata ale strata kráľovstva dlho nemrzela. Krátko na to ho totiž popravili.
Louis Berthier, Knieža z Neuchatelu
Predpokladám, že meno Berthiér niečo hovorí, každému, kto číta tento článok. Spomenul som ho totiž v predchádzajúcom odstavci stati. Prvý maršal Francúzskeho impéria. Berthier bol síce ako samostatný veliteľ neschopný, na druhej strane to ale bol vynikajúci náčelník štábu. Jeho úlohou bolo, aby sa Napoleonove rozkazy, niekedy možno nepresné alebo nezrozumiteľné, dostali k jeho maršalom v takej podobe, aby ich vedeli vykonať.
Jeho talent neostal neodmenený. V roku 1806 Napoleon vzal neuchatelské kniežatstvo pruskému kráľovi a dal ho práve Berthiérovi. Berthier v Neuchateli nikdy nebol, vládol prostredníctvom guvernéra. Keď Napoleon odišiel prvýkrát do exilu, skončila sa aj jeho vláda nad Neuchatelom. Berthiér sa utiahol na svoje statky. Keď sa Napoleon vrátil z Elby, Berthiér mu odmietol znovu slúžiť a radšej sa utiahol do bavorského Bambergu. Tam vypadol z okna práve v čase, keď mestom prechádzali ruské vojská. Tým nechcem naznačiť, že ho zabila predchodkyňa FSB.
