Tento text sa mi síce bude písať pomerne ľahko, ale je to len čistá depresia a zúfalosť, takže ak nemáš rád tieto veci - nečítaj.
Priznám sa, že môj život je skvelý. Fajn práca, nadpriemerná pláca, žiadne dlhy. Normálna výška, váha, výzorovo pôsobím vraj mladšie a fotku nezverejním :). Okolo seba ľudí čo ma (snáď) majú radi, športujem, som zdravý. Ale vnútorne som tak zbitý, že by som snáď radšej zomrel, ale nie vlastnou rukou, nie preto, že by som to nedokázal, ale preto, že nechcem ľudom okolo seba robiť trápenie navyše. No dobre, tak troška som aj sraľo a ktovie či by som to dokázal.
Totiž, celý život som nemal príliš šťastie na vzťahy, na všetko ostatné hej. Lenže chceme to, čo nemáme. Nebudem tu opisovať môj sexuálny život, nejaký bol, možno nejaký ešte bude. Skôr mi ide o city, emócie, tešiť sa na partnera, nebodaj na deti alebo z detí. Nič z toho nemám a je to ubíjajúce. Poviete si: „Čo ti hrabe, veď máš len po štyridsiatke, nájdi si frajerku, aký problém?!? A môžeš mať ešte aj deti“. True, true. Avšak vyskúšal som naozaj všeličo. Jeden z highlightov môjho života bolo, keď sme boli, pred pár rokmi, partia chlapov na pive. Asi 6-7 kusov, barmanka nosila pivká a potom časom sa pristavila, pokecala. Nakoniec z nej vypadlo, že ona má nejakú zoznamku a zháňa nejakých nezadaných chlapov pre holky v okolí. Prisahám bohu, že sa pýtala každého na kontakt, stav a či by bol ochotný takto sa zoznámiť. Mňa nie. Dokonca nedávno, už tak troška zúfalý som si (opäť) nainštaloval tinder a dokonca aj FB zoznamku. Viete aké je to ubíjajúce, keď za ten čas čo ste tam o vás NIKTO neprejaví záujem? Pošlete stovky lajkov a nevráti sa vám ani jeden späť? Veľmi. Vravím si, že to nie je možné, ok, možno nie som fešák, ale sakra ani jedna?!? Tak som sa na to pozrel z opačnej strany. Páni prepáčia, ale založil som si fake ženský profil. Fotku som „mala“ čierne pozadie, nič viac. Popis bol niečo v štýle „43 ročná rozvedená nezamestnaná moletka s 3 deťmi s VŠ života rada používa vetu: ‚Som taká aká som a iná už nebudem.‘“ Pre mňa osobne je to typ ženy, ktorú po svojom boku nechcem. Pre chlapov v okolí?! Za dva (!) dni viac ako 140 spojení a viac ako 99+ čakajúcich lajkov. Podotýkam, že žijem v meste ktoré má okolo 20 tisíc obyvateľov a relatívne ďaleko od hlavnej dediny. Predpokladam, že sympatické ženy majú násobky lajkov tejto „mojej“.
Toto bol pre mňa absolútny šok, pretože šanca, že by tinder mal úspech sa rovná 0 a to ho každý odporúča, dokonca nedávno som si zaplatil zo srandy webinár „Kde sa zoznámiť“ a bol to prvý online tip psychologičky, ktorá sa zaoberá zoznamovaním. Druhý bol FB zoznamka - to je miesto kde vám match alebo like oznámi samotná aplikácia. Vraj teda... Nezažil som, tak neviem potvrdiť. Ach áno, mal som nedávno priateľku, ktorá sa so mnou po krátkej známosti žiaľ rozišla, tak si tú neblízkosť iného človeka uvedomujem o to viac. Pred ňou som dlho nemal nikoho a tak som si tak nejako na to zvykol, že prídem domov, tam nikto, nikto kto by ma objal, pohladil, nebodaj sa so mnou pomiloval. Avšak ak ste to nedávno mali a už nemáte, uvedomujete si to o to viac, čo je dôležité. Viem, že takýchto ľudí ako som ja, je viac. Neviem či sú na tom psychicky tak ako ja, možno nie, možno áno alebo ešte horšie. Ale viete čo mi vadí? Keď zadaní ľudia svojich partnerov podvádzajú, ponižujú, správajú sa k nim zle. Nerobte to. Prosím! Ja by som dal takmer čokoľvek za to, aby ma mal niekto rád. Niekoho kto by si povedal: „Tak s tebou chcem prežiť zvyšok života, mať deti a zostarnúť pri tebe, lebo si úžasný človek.“ Ak by mi teraz niekto povedal, že „Daj mi 1000€, poznám jednu dievčinu, ktorej sa páčiš, nepoznáš ju, ale máte aj podobné záujmy, podľa mna sa k sebe hodíte“, tak tých 1000€ už má v ruke. Nestane sa tak. A popravde s cenou by som išiel ešte vyššie, lebo síce peniaze dôležité sú, ale aktuálne by som si cenil oveľa viac niečo úplne iné. Lebo za peniaze sa nedá kúpiť úprimná láska, taká keď prídete domov a hodí sa vám partnerka okolo krku, lebo je rada, že ste doma.
Aby bolo jasné, takto nastavený som najmä posledné obdobie, 2-3 mesiace po rozchode, lebo som sa snažil si nájsť „náhradu“. Pred krátkovzťahom som bol viac menej nastavený tak, že ok, síce mám smolu, nie som príliš atraktívny, ale aspoň jedno rande za rok bolo a najmä som veril, že niekoho stretnem. Plus samozrejme stále sa snažím usmievať, pôsobiť pozitívne a podobne. Je to však už z veľkej časti fake, neznášam hlúpe chlapské reči, neznášam ľudskú hlúposť a neznášam to, že si uvedomujem, že síce som 100% pripravený na vzťah (alebo bol?!), ale žiadna žena mi šancu nedá.
Teraz je celkom módne chodiť k psychológovi. Chodím. Nie som si istý či mi to pomáha, pretože ísť niekam raz za mesiac asi nie je to pravé orechové. Vlastne som bol u neho pár dní dozadu a napriek tomu píšem tento článok. Nebaví ma nič, ani práca, ani chodiť von, ani sa starať o domácnosť. Všetko toto však robím, musím, inak by ma jeblo. Jediné moje šťastie je to, že v práci mám obedy, pretože aspoň mám navarené teplé jedlo. Iste, do práce chodím, dokonca aj športujem, ale pri návrate domov si vždy hovorím „nikto tam na mňa nečaká“. Stále si môžete povedať, že ono sa to zmení. Nejaká sa predsa objaví, budem spokojný a možno aj šťastný. Aj keď samozrejme je blbosť stavať svoje šťastie na niekom, viem. Otázka je však kde nejakú stretnúť. Pretože ja naozaj neviem. Stretnutie s bývalou bolo o toľko náhodách, že som takmer začal veriť o osud. Teraz si však vravím, že aj keby zase nejakú náhodou niekde stretnem, tak prečo by sa zahadzovala so mnou? A teraz nechcem uraziť nezadané ženy po 30-35tke, ale ak objavili tinder, tak majú vystrelené ego tak na mesiac, že pri pohľade na mňa a moju fotku zhnusene potiahnu doľava. To, že deti už mať nebudem. S tým som, žiaľ, zmierený. Je to kruté, je to bolestivé, ale je to tak. Áno, môžem mať deti samozrejme aj v 50tke, ale je to normálne? Nie. Veď by som mal 70 keby idú maturovať, to je blbosť. Samozrejme, že si môžem nájsť aj priateľku bližšie k môjmu veku a proste žiť. Lenže ako som spomínal vyššie, žiadna žena záujem neprejavila. Teda nepočítam lajky na tindri od aziatiek z Tramtárie atď. a jednej jedinej ženy, zjavne z Bratislavy. Lenže nie je môj typ a vravím si, to mám naozaj s niekym byť nasilu?! Byť s niekým kto ma nepriťahuje? Koho dotyky nie sú opätované lebo chcem, ale preto, že musím? Nebolo by to voči nej fér. Som naivný, viem. Láska. Pche. Plus teda aj to, že som fixovaný na deti, neviem prečo a neviem prečo tak neskoro. Chcem mať aspoň tú možnosť rozhodnúť sa či deti chcem, či nie a preto, ak dotyčná od začiatku povie, že deti nechce (lebo už má dve), tak by som aj tak do vzťahu nešiel, keby teda nejaká vôbec vlastne prejavila záujem. Neprejavila, tak je asi zbytočné nad tým premýšľať. Viete však čo je ešte horšie? Keď sa ma niekto opýťa či mám priateľku a najmä si rypne, že som asi príliš náročný keď žiadnu nemám. No hej, asi som. Lebo vybrať si z toho zástupu nikoho je znakom náročnosti. Za pár dní narodeniny, tak sa už teším na tie vtipné poznámky.
Teraz hľadám odpoveď na otázku: Ako nájsť zmysel života? Ako si nehovoriť každý deň „premárnil si svoj život a už nikdy neprežiješ tie emócie aké si mal ešte pol roka dozadu“. Neviem. Jedinou odpoveďou je smrť a ak ich už nemám nikdy prežiť, nech si švihne.
Avšak aby som nebol len negativista čakajúci na smrť. Ak to číta nejaký mladší ročník, tak sprav všetko preto, aby si nedopadol ako ja. Nechceš to.
P.S.: Sarkastické (čiže typické pre DM) poznámky samozrejme očakávam, tak poďte do mňa, snáď znesiem. Diskusiu prečítam, nezapojím sa do nej, aspoň predpokladám. Držte sa a vážte si ak sa zobúdzate vedľa niekoho koho máte radi a kúpte mu/jej dnes pekný darček.
