Otváram oči, vidím nad sebou konáre stromu a cez veľké javorové listy mi Oskar osvetľuje tvár (romantický začiatok, však?). Všade ticho, počujem len pravidelný, ale rýchly tlkot svojho srdca.

Zrazu ma zavalí teplo, nie také to príjemné, ale kurevsky ma páli celý chrbát od bolesti až tam dole, kde chrbát stráca svoje ctené meno. Pozriem na ľavé rameno; v miestach, kde bývala koža, mám novú kerku, takzvaný lišaj cestný. Pohľadom skontrolujem celú ľavú časť tela a kerka sa ťahá až k členku.

Keď už sme pri členku, vyrastá mi z neho novy upgrade v podobe 120-kilového skútra. Správne, pánko sa vyjebal na skútri, pod ktorým ostal zakliesnený jak pukanec medzi zubami.

 

Na zakliesnenej ľavej nohe začínam cítiť nepríjemné mravčenie. Druhá noha je voľná, v ľahu sa z celej sily zapieram do ležiaceho skútra, ktorý nadvihnem a dokážem zakliesnenú nohu uvoľniť. Pfuuuf, to je úľava, fuck yea, chvíľu poležím... OK, tak sa idem pozrieť, čo sa vlastne sta... KURVAKRISTABOHA! Moja krásna nôžka je v členkovej časti otočená o 180°, všade je krv jak z pôrodu a čo to tam tak na mňa pozerá také pekne bielučké, DPČ, šak to je kostička (lat. fibula).

Ani si nestihnem urobiť pohodlie, hneď ma musí vyrušiť týpek, čo šiel za mnou na aute, že či žijem. Reku, že ÁNO, len noha je kapku na maďeru, že čí ju nenapravíme, jak má byť. Adrenalín síce pumpuje moje telo, členok ale začína velice nepríjemné bolieť.

"Ti jebe, ja nie som doktor, to počkáme na záchranku, idem volať," vraví týpek.

Okoloidúca panička ho však zastaví, že ona už volala. "Ha! Už sa z toho nevymoceš!" pomyslím si. Otočím sa naňho a poprosím ho ešte raz o napravenie.

"Tak dobre," chytí mi členok a pýta sa:

"Môžeme?"

"MÔŽEME!" a zvieram päste.

"Počkaj, na ktorú stranu?" pýta sa týpek vystrašene.

"Vnútornou stranou," odpovedám hlučne, aby bolo jasne rozumieť. Nerád by som mal nohu otočenú o 360°.

"OK, ideme na to."

„3“

„2“

„1“

*Chrumst*

Nasleduje cca 10-sekundová séria pejoratívnych slov, kde častujem všetkých svätých, ale nezabudnem ani na rektálny otvor domácich miláčikov.

 

Noha pekne zapadla na svoje miesto, ako keď zapadne západka a kosť sa skryla tam, kde má byť, niekde pod kožu. Kupodivu, noha skoro úplné prestala bolieť, trosku síce tečie, ale nič hrozné. V tú chvíľu ku mne podišiel starší fúzatý pánko a začal mi bez slova ošetrovať nohu s obväzmi z autolekárničky. Veľmi pekne mu poďakujem a chválim ho, ako dobre mu to ide, akoby to robil bežne.

„Buďte v kľude, ja som doktor," pousmeje sa.

"VY-NI-KA-JÚ-CO!" nadšene odpovedám a líham na chrbát s tým, že počkám na sanitku, ktorú už počujem v diaľke.

Medzitým prišla už ku mne aj tá panička, ktorá sanitku zavolala.

„Potrebujete niečo, ako vám môžem pomôcť?" opýta sa.

V papuli mám väčšie suchoty jak na koncerte Desmodu. Poprosím o niečo na pitie. Ani nie za pol minúty je späť aj s fľašou vody, kúpila ju z reštaurácie, pred ktorou sa to celé stalo. Približne 100 metrov odo mňa už parkuje sanitka.

„Pán doktor, môžem sa napiť?" pýtam sa držiac už otvorenú fľašu vychladenej neperlivej vody.

„Ak ste smädný, tak samozrejme," ukľudnuje ma.

„Jaj, dobre, vďaka... myslel som, že po úraze nemôžem prijímať tekutiny," kontrujem.

 

Pán doktor letmo zakýva hlavou, rozlúčime sa, ešte raz mu poďakujem, popraje mi veľa zdravia a pomaly odchádza, priamo vo chvíli, keď sa ku mne rutia záchranári.

Rozpoviem im svoj nemilý príbeh, teda hlavne od momentu, keď som už ležal. Odpovedám na pár otázok, s čím môžem a s čím nemôžem hýbať, ako sa cítim a podobne.

Jeden zo záchranárov mi rozstrihá čerstvý obväz, trochu záhybe nohou a konštatuje, že je to zlomené (cpt. Obvious), následné ranu obviaže. Hrdo mu oznamujem, že to bola otvorená zlomenina, len že nohu sme už s kolegom (ukazujem na týpka) vrátili naspäť.

Ešte dvakrát sa ma záchranár pýta, čí si robíme srandu a prečo sme to vôbec tak neodborne robili, akí sme boli sprostí, nakoľko tam bolo veľké riziko iných zranení a infekcií a možno som si aj niečo ďalšie spôsobil.

„Žijeme len raz!" tipnem ho a nasadzujúc si slnečné okuliare odklepnem popol z cigary.

Teda nie, bolo to trochu inak, do oči sa mi tlačili slzy, že som pokurvil ešte viac niečo, čo už pokurvené bolo.

„Toto bude na operáciu. Naložíme ho dozadu," a jeden z nich už letel pre nosidlá.

Po naložení do sanitky som vyplnil rýchly zdravotnícky dotazník a čakal... a čakal... a čakal. Stále sme sa nehýbali.

 

„Čo sa deje?" pýtam sa záchranára.

„Vy máte zlomený členok, ako som spomínal, to je na operáciu, možno Vás budú operovať ešte dnes."

„Rozumiem, ale prečo tu teda čakáme?"

„No vy musíte isť do petržalskej nemocnice a my sme sanitka z Pezinka," ukľudňuje ma.

„A prečo nejdeme do Petržalky?"

„My neriešime takéto operačné prípady, iba v prípade ohrozenia života vozíme do Bratislavy. Čo vieme, vyriešime na mieste. Už sme im volali a vyslali sem sanitku, za 10-15 minút má prísť."

V tej chvíli som onemel... Teda až do momentu, kým prišla druhá sanitka... tu bi kontinjút