Tak už sa nám to vyliahlo.

Tri roky sa to larvovalo. Rok a pol sa to kuklilo. Ale, tá vážka (teda knižka) je nádherná.

Ja viem, ja viem. Som rodička a teda predpojatá. Ale vravia to aj tí okolo. Aj tí, poéziu nečítajúci. Dokonca aj tí, čo nemajú ani dve bunky na chápanie poézie.

Možno, že preto, lebo to poézia nie je. Sú to len kratučké slovné útvary (počujem v duchu svoju slovenčinárku!). Kedy-tedy som si za posledných pár rokov zapísala niečo do poznámok v mobile. Inak, keď stratím mobil, dámy a páni, som v prdke. Ako autorka som úplne stratená.

Ale nakoniec som to prepísala do wordu..... Nevozila som a ani nevozím Nórov, ale Fľushky sa na to pozrel milosrdným okom. Poslali sme to Samolepke, poslali sme to grafikovi.

Diskutovali sme len o vážkach. Veď kto by kritizoval nebásne? Chápte, veď to nie je ani poézia, ani próza. Nikto tomu kriticky nerozumie. Ale vážkam rozumie každý.

Bolo vážok málo. Potom mali nesprávnu farbu. Potom ich bolo veľa. No nakoniec sa tá najkrajšia prepracovala rovno na obálku. A to je vážka najvážkovitejšia.

Keď to Fľushky doviezol z tlačiarne, použil nefiltrovaný slovník. Ja, keď som ten knižný poklad videla, som ho v mysli použila tiež, predsa len, som dáma.

Je to nádherná malá knižôčka. Niečo ako šperk, ozdoba. Niečo, čo chcete mať, len preto, že je to krásne. A to ste ešte (samozrejme), nečítali ten obsah.

Knižku sme pokrstili, ako sa má. Vlastne, ako sa nemá. V reštaurácii Sundeck, na pontóne na Dunaji. Veľa z nebásní je o vode, rieke, mori a tak. Mala som teda pocit, že tá voda k tomu tak nejak pasuje.

Každý knižku, platňu a podobne krstí niečím – vodou, vínom, pieskom, krvou? No, ja som k tomu pristúpila opačne. Pokrstila som Dunaj, jeho vody knihou svojou. Veď nech si prečíta, čo som o vode ponebásnila.

Zopár listov z nevydareného exempláru NEbásNÍ sme potrhali na kúsky (bol to nebielený, recyklovaný ekobio papier priamo zo Švédska). A tie sme nahádzali do Dunaja. Otvoreným oknom, ba priam odsunutým skleneným panelom. Priamo do toku. Dobrá sudička a krstná mama Veronika Ostrihoňová, majiteľ úžasného hlasu a hereckého talentu Ferko Kovár a moja, doslova, maličkosť.

Krst sa vydaril, všetci sa cítili veľmi príjemne. Aj Dunaj, Dokonca až tak, že sa v priebehu noci hladina zdvihla.... Sila poézie platí aj na vodné/zvodné toky.

Ešte drobná, trochu mystická udalosť. NEbásNe sú tlačené tak, že na jednej strane je len jeden textík. To znamená, že na jednom liste sú texty dva. Voľné listy krstného nepodarku trhal v zákulisí Fľushky. Nemôžete ma teda podozrievať z nejakej manipulácie. Útržky hádzal do vodného toku najprv Ferko Kovár, potom ja a nakoniec Veronika. A z Veronikinho hodu sa tesne pred zatvorením skleneného panelu jeden jediný kúsok vrátil na palubu. Vlastne sme si to nikto nevšimli. Ale na videonahrávke to vidieť je.

Keď som odchádzala, samozrejme, ako posledná, prišiel ku mne čašník a podával mi onen kúsoček papiera. So slovami, že tento kúsok Dunaj asi nechcel, alebo vrátil. Vzala som si ho a schovala do vrecka. Nebudem predsa mrhať vlastnými slovami.

Až na druhý deň som ho vytiahla a pozrela sa na neho.

Z jednej strany je čitateľné slovo ...Muži. A z druhej ...V duši. Dáva to zmysel. A aký!

A potom, že Dunaj nepíše básne.

Keby ste niekto chceli NEbásNE, vyvaľujú sa už u Fľushkyho v Petržalskej obývačke https://eruditio.sk/knihy/neb%C3%A1sne

.