Salt Lake City
Odubytovali sme sa a vydali na cestu na sever, znova do Utahu. Mňa už silnejšie škriabalo hrdlo a začínal som pokašliavať, takže respirátor zostal nasadený celú cestu. Zrejme tým vysilením v Narrows, frustrácii z Angels Landing, či kombinácii oboch v Cathedral Wash som si oslabil organizmus a chytil nejakú pliagu.
Zastavili sme sa vo Wahweap, kde je lodenica a aj v pondelok ráno tam bolo veľa ľudí si svojimi loďkami.
Ďalšia zastávka bola krátka túra k Toadstool Hoodoos.
Klasika - púšť, horúčava, silný vietor plný piesku a prachu, zle značené chodníčky. Zablúdil som, sám, bez signálu, chorý, v spleti drobných údolí. Už som sa videl, ako umieram smädom a na úpal, ale našťastie sa mi podarilo nejak vymotať a vrátiť sa naspäť do ako-tak značenej oblasti. Pofotili sme šutre a pokračovali na sever.
Do Torrey sme dorazili podvečer, cestou sme sa zastavili už len v dome, kde za mladi pár rokov býval Butch Cassidy
Cítil som sa mizerne, zrejme bola aj horúčka, najhoršie však bolo, že už začínala chorľavieť aj priateľka. Nejakým zázrakom sa mi podarilo ubytovať sa bez toho, aby som sa rozkašľal, alebo mi zlyhal hlas. Kolegovia sa ešte pred zotmením vydali pozrieť blízky Capitol Reef NP, my sme zostali kašľať na izbe. Vraj tam bolo toľko rôznej zveriny, že ich prakticky museli odháňať.
Na druhý deň sme vyrazili smer Salt Lake City. My sme chceli pobehať pár zaujímavostí v meste a nakúpiť nejaké suveníry, kolegovia chceli ísť skôr po okolí mesta. Dohodli sme sa, že nás vysadia pri leteckom múzeu a ďalej už pôjdeme verejnou dopravou, večer sa stretneme na hoteli (kufre zostanú v aute). Keď som ale pozrel verejnú dopravu z tej leteckej základne, radšej sme sa presmerovali na opačný koniec mesta - Thanksgiving Point, kde je pekný park a možno nejaké múzeum, plus vlak do mesta stojí len asi kilometer ďaleko.
Vysadili nás, rozlúčili sme sa a pobrali sa k parku. V parku bola platená výstava dinosaurov hojne navštevovaná hlavne rodičmi s malými deťmi, blízke múzeum bolo tiež obsypané deťmi (a primárne pre nich aj určené), vlak šiel až o hodinu. Dostal som ďalší záchvat kašľa, ale aspoň sa podivný hispánec na zastávke držal v dostatočnej vzdialenosti.
Vlak to bol špeciálny, FrontRunner, platí sa zaň extra (museli sme kúpiť drahší celodenný lístok, lebo v štandardnom nie je zahrnutý). Síce mal interval asi 1.5h, bol to smradľavý diesel, ale aspoň šiel priemernou rýchlosťou do 50km/h. Vysadil nás v centre, odkiaľ to bolo tak 10 minút pešo k hlavným pamätihodnostiam SLC. Hlavný mormonský chrám - rekonštrukcia, lešenie, zatvorené, obchádzky, rozkopávky. Tak sme sa presunuli cez miniparčík do obchodného centra do lekární a nakúpili za tašku liekov. Lekárne inak predávajú absolútne všetko, lieky sú len taký side business. Minimálne teda tie, ktoré sme na stredozápade navštívili (UT, ID, WY). A sirup proti kašľu vyžaduje ID check, aj ak neobsahuje alkohol. Pokračovali sme do obchodu so suvenírmi, najlepšie hodnotenému na google. Ujo za pokladňou mal síce veľmi divný hlas (asi ako karikatúra gaya), ale vyznal sa, bol milý a zhovorčivý. Štandardne sa spýtal, odkiaľ sme (asi o SK nikdy nepočul), kde sme už boli a kam sa chystáme. Yellowstone? A viete o tých záplavách, že? Nie? No teraz sú tam strašné záplavy, vstupy sú všetky zatvorené a evakuujú odtiaľ ľudí. Aha ... vytiahol som telefón a zúrivo googlil, naozaj. Ale je tu ešte šanca, zajtra ideme do Tetonov, tie sú otvorené a je možné, že južnú časť Yellowstonu (ktorá bola menej zasiahnutá) otvoria o 2 dni. Keď, tak si pridáme deň v Tetonoch. Napísal som nemilé správy kolegom, tí boli práve v Bonneville Salt Flats, ktoré som pár sekúnd predtým videl na pohľadnici. Suvenírov sme nakúpili aj na mesiac dopredu, ale nálada klesala ku dnu. Električkou sme sa presunuli do inej časti mesta na ľahký obed, výdatný dezert (vrstvený palacinkový koláč s marakujou) a nejaké nákupy potravín.
Busom naspäť na "rýchlovlak" a potom asi 15 minút pešo k hotelu. Normálne aj celú cestu boli chodníky, až sa mi nechcelo veriť že sme v emerike. Dorazili sme takmer naraz s kolegami, ubytovali sa a zistili, že kašeľ sa zhoršuje, hlavne priateľke. Tak sme ešte večer vybehli autom do Walmartu po nejaké ďalšie lieky a uvažovali, či sa ráno nenanominujeme k nejakému lekárovi.
