Nie, nebude to príbeh ako z večerníčka „Danka a Janka“. Je to trochu zázračné a trochu zábavné.
Niekoľko posledných pár rokov ma svrbí duša a v noci ku mne chodia básne. Teda, nie sú to rýmované verše, jamb, dityramb alebo niečo také. Sú to pocity prenesené do slov, sú to také maľovánky slovami. Nie sú veľké. Niekedy sú to len tri či štyri slová.
A raz do roka tieto Nebásne (lebo básne to nie sú) vytlačím a tú útlu publikáciu rozdám ako vianočný darček svojim blízkym i neblízkym. Tak dvadsať kúskov to je. Ilustráciou je vždy motív jedného z mojich tetovaní. Mám len tri. Takže už mi pomaly dochádzajú obrázky.
Keďže mojich priateľov Nebásne vždy potešia, (niekedy ich píšem o nich a pre nich) nástojčivo opakovane naliehali, že si tieto kúsky slovnej potechy/útechy zaslúžia, aby sa dostali ku všetkým, ktorí ich môžu oceniť.
Tak som teda oprášila svoju smelosť a pokúsila sa osloviť onoho slávneho muža, ktorý z autobusára urobil hviezdu...
Chápeme sa.
Pozrela som sa do tiráže knižky Ako som vozil Nórov a vygúglila vydavateľa. Nie, že by som nevedela, že to je Fľushky, ale kto je to v skutočnosti, som musela zistiť. Potom som poslala odvážny mail a Fľushky si ho po týždni prečítal.
A stretli sme sa. Je dosť zaujímavé stretnúť sa s človekom, ktorého poznáte len z virtuálneho priestoru a pod prezývkou. Ale Peter (lebo Fľushky je Peter a v mojom živote sú vždy Petrovia tie skaly, čo nesklamú) bol príjemným prekvapením. Okrem toho, že nadúžíva oslovenie Srcko, je skvelý.
A ochotný.
Ísť do toho.
Vydať poéziu, čo poéziou nie je. Hry so slovíčkami a predstavivosťou.
Keď prišlo na ilustrácie, nadchla ho moja predstava o obrázkoch z mojich tetovaní.
Mne to jednoznačne vychádzalo na vážku. Vážka je po anglicky dragonfly. Dračia mucha. Taká pramucha, ktorá si len tak tisícky rokov poletuje nad hladinou (je nad vecou) a nemení sa. Je elegantná, je jemná ale taká príťažlivo trošku odpudivo drsná, lebo hmyz. No, úplná ja.
Fľushky vytiahol na mňa prekvapenie. „ Vieš čo, dáme to Samolepke! Ona nádherne kreslí a teraz je trochu zdravotne down. Tak to bude ešte aj artterapia.“
Bola.
Nielen pre Samolepku, ale aj pre mňa.
Ten proces, keď si s úplne neznámym človekom vymieňate maily o svojej predstave a on/ona ich pretvára do vizuálnej reality.
Napísala som Samolepke, že by to mali byť asi štyri vážky. Teda, tá istá vážka, ale v iných polohách. He, predstavte si, že kreslíte vážku.... vôbec, že vážku ... a ešte štyri polohy.
Samolepka poslala tieto nákresy.
Odpísala som, že poďme tou prvou cestou. Má to byť vážka, ktorá je prirodzenou vážkou, nie ornamentom, ktorý sa len inšpiruje vážkou. Moja vysnená vážka je taká, že akože máte otvorenú knižku a ona vám tam tak náhodne okololetiaco pristala a pozerá sa, že kde je.
Pekné farby, ale musíme vidieť, že to je vážka. Samolepka nezaváhala. (Nie je predsa vážka).
Áno, farebnú kombináciu už máme. Modrá, zelená, čierna. A akcia, pohyb, výraz.
Samolepka to dala.
Ďakujem.
Moje hravé slová majú ten správny vizuálny sprievod.
Je to tam.
Viac vám nenapíšem.
Už sa to liahne, priatelia. Už sa to liahne!
Norielle bude určite proti, nie je to Puškin, ani náhodou.
