Kedysi dávno sme s mužom bývali v apartmánovom komplexe celkom na severe Edmontonu. Bolo to v blízkej vzdialenosti mestského obchvatu i na transkanadskú diaľnicu #16, výborne sa tam napájalo na rýchlocesty 28, 37, 15, 2 aj 21... proste na všetky pracovné smery vedúce k športovo edukačným programom, na ktoré sme v tej dobe dochádzali po celej Alberte. Pred autostrádou sa tiež hrdo týčil komerčný Walmart Supercentre, čo je ešte väčší Walmart ako normálne, a oproti nemu bol zase ľudový potravinový reťazec Sobeys, ktorého návštevy som milovala, pretože mali ovocie i zeleninu rozmiestnenú európskym štýlom trhových stánkov à la Miletička a ich hlavnou tvárou reklamnej kampane bol môj obľúbený anglický kuchár Jamie Oliver. Táto naša severná pobočka shopping zóny sa nazývala New Castle a manželovi som vždy pred odchodom na nákup oznamovala, že idem do Nových Zámkov, ale on môj recyklovaný vtip dodnes nepochopil.

Za našim bytovým domom sa rozliehal obrovský park, a keďže počasie v Edmontone bolo väčšinou škaredé, znamenalo to, že hmla - sneženie - mraky krásne zakrývali výhľad na bytovky oproti. Hoci rozľahlú bielu pláň bolo neustále vidno, civilizáciu nie. Človek mal pocit, že má okná do prírody. Počas ostatných jasných večerov tu na oblohe tancovala aurora borealis, ktorú hlboko v meste kvôli svetlám vidieť nebolo. Tu sa nádherne trblietala na oblohe v celej svojej zelenkastej paráde. Síce to bolo „len“ bytovkové bývanie, túto lokáciu som si so spomínaných dôvodov obľúbila.

V našom parku pod domom žili zajace. Mega zajačiská. Obrovské zvieratá, ktoré keby si lovil, máš kožuch a žrádlo na celú zimu. Boli to neskutočne veľké tvory a park neopustili ani v mraze. Mali bielu srsť a zbadal si ich len keď sa rozbehli (rozhopsali).

My sme vtedy mali dvoch psíkov, máme ich stále, ale svoju slepú starobu si dnes šťastne užívajú u svokry na Vancouver Island, v dome pri teplom oceánskom pobreží.

Prvého som si kúpila Pluta, keď zomrela moja mama. O dva roky neskôr pribudla Bambi, jeho sestra z chovu zo Saskatchewanu, kde šľachtili plemeno hrdzavo-čiernych Waleských teriérov. Tieto psy sú pôvodom z Veľkej Británie, poľovnícke plemeno. Vyťahovali pri poľovačkách líšky z nôr a predháňali zajace.

Boli to vždy vychovaní, no nie extrémne múdri havinkovia, ktorým treba celý život pripomínať pravidlá, pretože ich po istej dobe zvyknú challengovať. Inak sú skvelí, neúnavní optimisti. Neplznú, nie sú agresívni, nemajú veľa chorôb, až teda na problémy s očami vo vyššom veku. Pri dobrej strave a správnej životospráve sa vedia dožiť aj „ľudskej“ dvadsiatky.

Zvykla som ich každé ráno venčiť na spomínanej pláni. Ponaháňali sa so zajacmi, vyšantili sa a išli sme naspäť domov. Nechávala som im zapnuté vodítka, aby som ich ľahšie opäť vzala do ruky, ale vždy prišli na prvé zapískanie, zavolanie, cmuknutie a nikdy sa odo mňa nevzdialili na viac ako pár zajačích skokov. Až vesmír raz povedal: Hold my beer.

Jedno ráno som ich takto vzala vyvenčiť, keď tu zrazu spoza stromu vybehol zajac. Psy sa za ním rozbehli ako zvyčajne, Bambi sa po pár metroch vrátila, avšak Pluto v tento osudný deň nie. Trielil si to za zajacom, krížom cez park, rýchlosťou Usaina Bolta. Kričala som na neho, pískala, výskala... ani sa len za mnou neobzrel. Zmizol asi pol druha kilometra krížom cez snežnú pláň medzi domami. Naštartovala som auto a vybrali sme sa ho s Bambi hľadať. Muž doma strážil nášho čerstvo narodeného syna, musel to teda byť rok 2015. Bola som pár týždňov po pôrode, ale aj keby som nebola, aj tak by som vtedy Plutovu kozmickú rýchlosť nedobehla.

Do hľadania sa postupne zapojilo vyše stovky ľudí. Veľa našich kamarátov, klientov, kamaráti známych – naši neznámi, i rozhorčené kanadské domáce paničky prostredníctvom fejsbuku. Po niekoľkých strastiplných hodinách mi na mail prišla fotografia s odkazom: Nie je to náhodou tento? Na fotke sedel šťastný Pluto v Edmontonskom útulku pri miske s vodou a jedlom. Odľahlo mi, že sa nezbedník našiel, srdečne som poďakovala dotyčnej pani a volala ihneď do útulku. Povedali mi, aby som si pre psa prišla a upozornili ma, že ma bude vypočúvať RCMP Officer. Kanadský fízel. Musí zistiť, prečo a ako mi pes unikol a (toto je dôležité) podľa svojho uváženia mi dá pokutu od 0 až do 500 CAD. Mám si priniesť doklady o sebe a o psovi.

Bola som rada, že mám Pluta živého a zdravého, nuž som sa zodpovedne chystala na stretnutie s fízlom. V mojej dutej hlave skrsol nápad, že na fízla skúsim žensky zapôsobiť. V záujme čo najnižšej pokuty som sa obliekla po európsky, čiže nie šušťáková súprava. Namaľovala som sa, zaplietla vlasy do romantického vrkoču, vyzdobila gebuľu sponkami, pod vetrovkou nechala hlbší výstrih a ubolené cecky naliate mliekom stlačila push-upkou. Rýchlo som natrénovala pred zrkadlom zraniteľný kukuč, lebo nič nie je silnejšia zbraň ako výraz „bezbrannej“ ženy.

Dorazila som do hlavného zvieracieho útulku, ktorý v Edmontone vyzerá luxusnejšie ako 5 hviezdičkový hotel. Psa mi odovzdali, vyplnila som nejaké tlačivá, podpísala, kde ukázali, preukázala sa dokladmi totožnosti. Pluto mal v uchu aj tetovanie s identifikačným číslom, ku ktorému som mala oficiálne papiere, že je môj. Pani mi na jeho prijímacej správe ukázala, že ho aj s vodítkom našli pobehovať na ulici XY krížiacou sa s ulicou XY2 v čase TT.

„And now, if you could just please sit over there and wait. The officer will be right with you.“

Sadni si tam a počkaj na policajta.

Pohladkala som psa, ktorý ma mal celkom u prdele, pretože bol šťastný, že mal dobrodružné doobedie. Rozopla som na bunde zips, našpúlila pery, rozohrala natrénované smutné mačacie očká a slušne čakala. Dvere sa otvorili a pomalým šuchtavým krokom sa ku mne začala posúvať malá zavalitá postava. Rapavá tvár, vlasy na krátko ostrihané. V jej drobných očiach sa odrážala hlboko zranená a životom skúšaná ženská duša.

Och, aké bezškrupulózne hlúpe a drzé odo mňa predpokladať, že fízel bude automaticky muž. Z jej prvého znechuteného pohľadu mojim smerom mi bolo jasné, že túto slečnu za jej vzhľad šikanovali už od predškolskej dochádzky. Policajná uniforma jej ublíženému egu v dospelosti dodávala silu bojovať späť proti všetkým posmievajúcim sa deťom, dehonestujúcim komentárom sebavedomých chlapov a každej vymaľovanej nahodenej krave, za akú som v tomto momente bola aj ja.

Akékoľvek zbrane, ktoré som si naivne myslela, že mám, sa v zlomku sekundy otočili proti mne. Bundu som si zapla až po krk. Pani (myslím, že slečna) policajtka sa mi otrepanou formuláciou zákonite predstavila, ale tak rýchlo, ako keď za dve sekundy v reklame na lieky prečítajú nežiadúce účinky. Moju starostlivo pripravenú vizáž si chladne premerala pohľadom.

Išla priamo k veci. Začalo sa vypočúvanie.

„Prečo ste pustili svojho psa?!“

„J-j-j-ja som h-ho nepustila.“

Nasledoval škaredý pohľad typu „Ja viem, že si zavraždila tých 5 ľudí, tak čo ma tu ojebávaš?!!“

Zhlboka sa cez nos nadýchla a pomaly vydýchla ústami. Znechutene si pomasírovala krk, respektíve hlavohruď, a znovu na mňa upriamila opovrhujúci pohľad. Pochopila som, že mám pokračovať vo svojej obhajobe.

„O-o-n mi ušiel,“ ďalej som sa zajakávala.

„Kde?!“

„U nás doma.“

„To je kde?!“

Nadiktovala som jej adresu.

„Budem musieť vidieť preukaz totožnosti.“

Dala som jej PR – permanent resident kartu pre neobčanov, ale trvalo bývajúcich.

„Vy nie ste odtiaľto?!“

„Ja som zo Slovenska,“ vyšlo zo mňa najtichšie ako sa dalo, pretože so zapleteným vrkočom som si teraz pripadala ako vymaľovaná post sovietska nevesta na predaj. Odvrátila som pohľad do zeme. Mala som pocit zločinca, ktorý si práve odpálil svoje alibi.

„Odkiaľ?!“

„Zo... ehm, zo Slovenska,“ zopakovala som hlasnejšie, ale o to viac zahanbene.

„O tom som nikdy nepočula“, priznala bacuľatá kopa nenávisti.

No shit, pomyslela som si, ale aby som ju okato poučila a zároveň pozdvihla svoj spoločenský status, opätovala som jej chladný pohľad a odvrkla som:

„To je v Európskej únii.“

Bolo to na ňu priveľa snobizmu, príliš skoro vo výsluchu. Nastalo ticho, počas ktorého si ma len premeriavala. Nuž, ticho... všade vôkol nás vydávali rôzne zvieratká v rôznych klietkach rôzne zvuky.

Po chvíľke hrabkania, škvŕkania, kvílenia, atď. sa rozhodla policajtka vyšetrovanie uzavrieť tak rýchlo ako začalo. Zvyšok napíšem v angličtine, lebo ten originálny zvyšok našej komunikácie mám vrytý do pamäti, akoby sa stal včera.

„I'm gonna give you a 150 dollar ticket for not having your dog on a leash.“

(Dám ti pokutu 150 CAD za to, že si nemala psa na vodítku.)

A-ha! Mám ťa ty krava, prebleslo mi mysľou a hrdo som jej otrčila ešte teplú vypúšťaciu správu z útulku.

„You really shouldn't, officer, because it says right here, my dog was found with a red leash on him.“

(To by ste nemali, lebo tu sa píše, že môjho psa našli s červeným vodítkom na krku.)

V jej očiach sa zaiskrili hviezdy potmehúdskeho víťazstva. Ja mám teba, ty krava.

„Well, that will be 300 for failure to control the leash.“

(Bude to za tristo, pretože ste neudržali vodítko.)

Au, spľasol mi vztýčený hrebienok. Vedela som, že ak ešte raz otvorím ústa, bude to už za plných 500. Skoro som si jazyk odkusla a cez zavreté zuby som precedila len „Thank you, officer“. Pokutu mi vypisovala najdlhšie ako sa dalo a pri jej podaní sa na mňa prvý krát usmiala. Pozrela som nešťastne na Pluta, ale ten len ďalej dychčal s vyplazeným jazykom a fascinovane civel na zvieratká okolo nás. Hovorí sa, že láska sa nedá vyčísliť, ale v ten deň som ho ľúbila minimálne za tristo.