Na úvod tohto príbehu by som zrejme mala trochu predstaviť nášho otca. Ale nehľadajte v tom, prosím, nejakú hlbokú psychoanalýzu, pretože som s ním nevyrastala. Neviem si predstaviť ako veľmi šialená osoba by sa zo mňa stala, keby to tak bolo bývalo. Ak by som o ňom napísala, že jeho najobľúbenejší obchod je Hornbach, to by som vlastne opísala ¾ slovenských otcov. Skúsim to teda inak, ale v skratke. Malé autá v premávke volá – mačiatka. Veľa žien vo vírivke volá slepačí vývar. Ženy všeobecne označuje za polotovar. Keď sa mu prihovára žena, ktorá nedosahuje jeho diskusné hodnoty, odmietne s dotyčnou ďalej komunikovať a jednoducho vyhlási: „Na takú piču si hubu drať nebudem“, čo je ironické, pretože on prakticky rozpráva neustále. Odjakživa nám nadával za to, ak sme na prvé zvonenie nezdvíhali telefón. Väčšina našich hovorov v detstve znela takto:
„Načo som ti kúpil ten mobil, keď ho vôbec nezdvíhaš?!?“
„Prepáč, ale mám vyučovanie,“ odpovedala hociktorá z nás, pretože nám volával okolo deviatej ráno cez pracovný týždeň, počas školy. Jeho vzťah k telefónu je dodnes vcelku fascinujúci. Nevie si predstaviť, že by ho nezdvihol. Hoc aj keď práve obeduje.
Cŕn. Cŕn.
„Prosím, žeriem, ale neprežúvam ušami a tak vás počúvam.“
Raz som ho zastihla v momente, keď mu volala nejaká pani z banky. Hovoril s ňou na hlasitom odposluchu, lebo si práve zaväzoval šnúrky a zrazu mu začala vypadávať, spojenie sa prerušovalo. Jeho netrpezlivosť vydržala len pár sekúnd:
„Tá piča mi to zložila!“
Z telefónu sa nesmelým hláskom ozvalo:
„Pán Mrkvička, ja som stále tu...“
Naša mamina ho prezývala „Rádio“, pretože len vysielal, nikdy žiaden zvuk neprijímal. Je to cholerický šovinista a cukrovkár, no jeho hlava pracuje na neskutočný výkon. Jeho druhá manželka o ňom zvykla hovorievať:
„Tvoj otec je neuveriteľná inteligenčná kapacita.“
Mala pravdu. Cez hlavu mu prebehne milión myšlienok za minútu, pracuje 24/7, 365 dní v roku, prakticky bez spánku. A keď aj náhodou spí a ja ho potrebujem zobudiť, pošlem mu smsku, ktorá mu pípne pri uchu a zobudí sa už v sede. Môžete sa opýtať: „Prečo by si teda tento workoholik zobral dovolenku a prišiel ma navštíviť na druhú stranu sveta?“
Nuž na to, aby do môjho života prišiel otec sa muselo stať niečo strašné. Odišla mama. Dodnes to neviem stráviť a dušu bolí, čo i len pomyslieť na ňu a teda skrátim to dvoma mrazivými slovami:
Akútna leukémia.
Na jej tichom pohrebe v starom prievozskom cintoríne v Bratislave podišiel otec k mojim starým rodičom, podal im ruku a povedal:
„Nebojte sa, ja sa o dcéry odteraz postarám.“
Zdalo sa mi to bizarné, pretože som mala už po dvadsiatke, žila som natrvalo v Kanade a moja staršia sestra vtedy v Španielsku. Dnes nám však, po plejáde invektív a vysvetľovania, prečo sme vlastne sprosté, že sme sa do akéhokoľvek problému dostali, vždy obratom pomôže. However, tieto starostlivé časy nastali až keď sme mu dali 5 vnúčat. Tuto je príbeh, ako sa postupne ľady medzi nami začali trhať.
Od smutného osudného Januára ubehol takmer celý rok a blížili sa prvé skutočne osamelé Vianoce 2009 v Alberte. Dostala som od otca e-mail, v ktorom mi napísal zhruba toto:
„Neviem, prečo mi nezdvíhaš telefón, ale to už je pre teba typické. Rozhodol som sa, že Vianoce strávime spolu. Prstom na mape som našiel tú dieru, kde žiješ a kúpil som si letenku. Ale do Calgary, mám tam strýka. Zavezie nás na pol cesty do akéhosi naftového údolia a tam nás vtedy a vtedy príďte vyzdvihnúť. Odpíš, že potvrdzuješ.“
S hrôzou som zavrela laptop. To nemôže myslieť vážne. Nikdy v živote sme spolu nestrávili Vianoce, nikdy v živote sme dovtedy spolu nestrávili spoločných 24 hodín. Áno, zvykol nás brávať v detstve na chatu, nariadil mu to sudca, ale tam mal vždy aspoň 20 kamarátov a známych a pri príchode nás vopchal do davu a pri odchode si nás z neho zase vybral. Stalo sa aj také, že zabudol a potom mu museli telefonovať, že tam zvýšili 2 ks detí a musel sa po nás vrátiť. Nevedela som si predstaviť, že spolu strávime tri týždne, ale nepochybovala som, že letenky má už kúpené. Keď sa raz rozhodol, bude tak. Hneď som pochopila, čo myslí pod pojmom „naftové údolie“. Myslel tým Gasoline Alley. Je to komplex hádam všetkých fastfoodov aké v Kanade existujú, sústredených na odpočívadle vedľa autostrády QE2 (Queen Elizabeth II. Highway), rovnou čiarou, pre nich severným smerom, na pol ceste medzi Calgary a Edmontonom. Oznámila som to priateľovi a niekoľko nocí nemohla zaspať od strachu, až kým nenastal deň D.
V ten deň sme mali – ako každý iný zimný albertský deň – auto strčené do zásuvky, aby sa vôbec dalo naštartovať. Bol to december a tak hádam nikomu nemusím vysvetľovať aké počko bolo vtedy na severe Kanady. Žili sme v malom vidieckom mestečku Whitecourt, vzdialenom približne 200 km severozápadne len od Edmontonu. Celá naša cesta pre nich znamenala asi 350 km tam a potom späť. Keď sme naštartovali našu Hondu CRV, v rádiu sa ozvala lokálna stanica.
„Hey! Good morning everyone!!! Today, Whitecourt woke up to be the second coldest town in the world after (nejaké mesto na Sibíri). It is minus 53 degrees Celsius.
„Dobré ráno všetci, dnes je Whitecourt druhé najstudenšie mesto na svete, hneď po akomsi meste na Sibíri. Vonku je -53 skurvených stupňov.“ (Voľný preklad, toto nie je predsa Shakespeare.)
„Are you sure, they‘re gonna be there?“, spýtal sa ma naivne priateľ, ktorý nemohol uveriť, že tam skutočne budú čakať. Ale to bolo jediné, o čom som nepochybovala. Pod pojmom „they“ mal na mysli otcovu druhú rodinu. Jeho manželku a môjho vtedy 9 ročného brata. Jeho dvoch rukojemníkov. Vyrazili sme a predstavte si, došli sme tam. Ak máte pocit, že cesty boli prázdne – neboli! Kanaďanov nezastaví v doprave taká prkotina ako mráz. Nie sú to žiadni strachopudi, sú to odvážni šialení šoféri, ktorý vyrazia za každého počasia.
V narvanej kanadskej kaviarňo-šiškárni Tim Hortons som ho spoznala takmer okamžite. Bol to ten pán, ktorý po slovensky kričal na pracujúcu Pakistanku, že „tá je tak škaredá, že ju by som nechal robiť len v kuchyni!“. Na jeho obhajobu, to nebol rasovo motivovaný verbálny útok, to bol len jeho cholerický šovinizmus, ktorý som už spomínala. Preložili sme si ich z auta do auta aj s batožinou a vydali sa na spiatočnú štreku do Whitecourtu. Situácia na cestách bola v ten deň naozaj zúfalá, každých pár metrov bolo v stredovom žľabe medzi dvojprúdovkami vybúrané/odstavené/na streche prevalené auto. Akási „dobrá stránka“ šmyknutia sa v toľkom snehu je, že auto sa nerozbije na sračku, pretože padá do snehovej periny. Väčšia hrozba je vonkajšia zima a umrznutie než samotný náraz. V článku o vojenskej základni Cold Lake som už opisovala jazdu na zasneženej autostráde s kamiónmi, prepravovanými domami a loďami. Základom úspechu na kanadskej autostráde, v snehovej chumelici, je nebrzdiť. Každý okoloidúci rozbehnutý nákladiak rozdúcha vôkol seba snežný výr, v ktorom stratíte na niekoľko sekúnd viditeľnosť čo i len na svoje vlastné stierače. Ak pribrzdíte, do kufra vám vletí auto za vami, ak pridáte... kto by panebože pridával?!?
Na imaginárnu brzdu však non-stop zúrivo dupal môj otec na spolujazdcovom sedadle. Priateľ mi sem tam poslal zúfalý pohľad cez spätné zrkadlo, ale ja som mu ho len opätovala. Stresovalo ma totiž už niečo iné, o čom on zatiaľ ani len netušil. Čo bude nasledovať, až dorazíme domov? Môj otec totiž na riti neobsedí. Myšlienkami som sa vrátila do svojho detstva na chalupe. Spomenula som si na výlety, ktoré organizoval – nanútil dvadsiatim ľuďom na chate.
„Zajtra by sme si mohli prejsť západný hrebeň blá blá blá a to treba vyraziť už za úsvitu. Peťa, ty urobíš všetkým lepeňáky. Každému aspoň dva, takže 40.“ Vstávala som pred piatou a tupým nožom otvárala 20 konzerv paštéty Májky, natierala a po jednom balila lepeňáky. Asi netreba poznamenať, že paštétu dodnes nemôžem ani cítiť.
„Kde sú, kurva, tí fízli, keď ich treba?!?“, vytrhol ma z myšlienok otec, ale trvalo niekoľko sekúnd, aby sme ich zbadali. Boli rovnako otočení v jarku, majáky stále zapnuté, pneumatiky sa im ešte točili.
„Pozri, Kubo!“, rozhodol sa otec vyučovať môjho brata za jazdy, „policajné auto a aký napiču majú dezén!“ (poznámka - podľa mňa, svojho syna nazval „Kubo“, aby mu mohol celý život nadávať, že je sprostý a lenivý.)
Do Bielych Kútov sme dorazili, prekvapivo, v jednom kuse a bez škrabanca. Môj dnes-už-manžel to stále považuje za úspech, ktorý je hodný minimálne jedného riadku v CV-čku. To však ešte netušil, že za pár dní bude šoférovať cez Icefield Parkway, jednu z najnebezpečnejších ciest na svete. Rozprestiera sa medzi Lake Louise a Banffským národným parkom, má čosi pod 300 km, prakticky bez pumpy a civilizácie. Vidieť z nej okolo 900 starovekých ľadovcov (vytvorené 10 000 rokov dozadu) a je rovnako nebezpečná ako je scénicky krásna.
Vianoce sme strávili u nás doma a môj brat mi dal najkrajší darček, aký som v živote dostala. Zavolal na číslo vytlačené na poslednej strane Knihy Maľovaných Krížoviek a objednal všetky kusy vydaní, ktoré mali na sklade a doniesol mi ich do Kanady, kde ich nepredávajú, lebo tento rébus je na Kanaďanov too much. Milujem maľované krížovky, naučila som ich robiť aj Kuba a veľmi ma tento jeho úprimný detský dar potešil.
Počas druhého sviatku Vianočného, na severoamerický „Boxing Day“ sme sa rozhodli moju novo-starú rodinu vziať navštíviť jedno z najväčších nákupných stredísk na svete – preboxovať sa cez West Edmonton Mall, rozprestierajúce sa naprieč troma ulicami a troma avenues. Navštívili sme tam s bratom veľkolepé vnútorné kolotoče, spústu obchodov, klzisko, spoza skla obišli celý aquapark, pozreli tuleniu šou na Slováka z výhľadu prvého poschodia (predsa za to nebudeme platiť!), ale malému chlapcovi sa vtedy aj tak najviac zapáčila obrovská replika pirátskej lode s pirátmi a pokladom na umelo vytvorenej rieke v strede shopping mallu. Keby ste chceli WEM navštíviť, ale nechce sa vám trepať až tak ďaleko, existuje jeden vianočný film s Paťom Swayze-im z roku 2007, volá sa Christmas in Wonderland a celý sa tu odohráva. Asi Paťo niekomu vtedy dlžil peniaze, pretože je to skvelý herec v hroznom filme. My sme si v roku 2009 pozreli iný, o trochu lepší film. Za pirátskou loďou, cookieskami, škoricovými rolkami a donut šiškami, sa eskalátormi dá popod veľkolepé, paru chrliace dračie sochy, vyviezť až do nebies na samotný vrchol severoamerickej slávy – do unikátnych kín Scotiabank Theatres. Bolo po Vianociach 2009 a premietali vtedy zbrusu nový film o modrých pôvodných obyvateľoch inej planéty, Avatar. Vidieť ho tam a vtedy bol zážitok nielen pre nás, môjho anglicky nehovoriaceho bračeka, ale vyrazil dych aj nášmu neustále papuľou mlejúcemu otcovi.
Na Silvestra som brata vzala korčuľovať sa na miestnom zamrznutom jazere v Whitecourte. Túto „fun activity“ organizovalo mesto a bola taká zima, že vedľa párkov, ktoré varili, varili v ďalšom hrnci aj horčicu a kečup, inak by z fľaše nevytiekli. Navštívili sme spolu národné parky Jasper a Banff a boli spolu lyžovať v Sunshine village, kde bola rovnaká zima, nedajte sa pomýliť hrejivým názvom. V Banffe sme sa opäť stretli s otcovým strýkom, ktorý emigroval do Kanady už v 60. rokoch, dvadsiateteho storočia, nie svojich. Bol starý mládenec a tak mal onehdy kopu voľného času. To ešte netušil, že mu neskôr v lete 2010 zaklope na dvere jedna pôvabná pôvodná postaršia žena z kmeňa Eskimákov (Inuit), z osady pri meste Inuvik v Northwest Territories, ktorú on mladý loptoš kedysi dávno navštívil, a keď ho tam v igloo ehm... pohostili, neodmietol. Žena prišla s dcérou a tá už mala dve deti. Starý mládenec si samozrejme dal spraviť DNA testy a bum! Instantná rodina!!! Dnes má dokonca už pravnúčatá. Obišli sme spolu hory Rocky Mountains zo západnej strany a z juhozápadu dorazili opäť do zasneženého Calgary k strýkovi. Býval vtedy na predmestí, v mestečku Black Diamond, o ktorom môj otec vyhlásil, že „a nemalo by sa to po slovensky volať náhodou čierna p—a?“
Spomínam si, ako sme jedno z posledných spoločných rán s obdivom a úsmevom so strýkom sledovali otcovu rukojemníčku, jeho manželku, ako si odovzdane omotávala obrovský šál okolo hlavy, len s malými otvormi na očné buľvy. Nasadila extra zimnú izolovanú čapicu, snehule a rukavice do -40 a v tichosti vyšla do vŕzgajúceho snehu. Bola to šikovná, inteligentná a hlavne milujúca žena, česť aj jej pamiatke. Rada na ňu myslím, pretože je to ľahšie ako spomínať na mamu.
Keď otec odchádzal, posledné, čo nám trom Kanaďanom povedal bolo:
„Veď Kanada – to je vlastne Sibír s McDonaldom.“
