Keďže sme sa rozhodli ísť na výlet v celkovom počte 4 osoby, jedna Niva nám nebola dosť. Preto sa kamarát vybral zháňať ďalší kúsok zhnitého výkvetu techniky.

Vsuvka - áno, mohli sme si kúpiť Land Cruisery a áno, bolo by to pohodlnejšie. Ale nevedeli sme, ako nám cesta pôjde a záložný plán v prípade zhoršenej bezpečnostnej situácie, či pre prípad, že by nás to prestalo v polovici cesty baviť, bol nechať autá na mieste a vrátiť sa letecky. A srdce je predsa len o čosi ľahšie pri odpísaní Nivy, ako keď prídete o LC (držia cenu ako Smatanová slávika). To, že nie je možné auto len tak zanechať niekde napospas, sme sa dozvedeli až na ceste, ale aspoň to malo správnu punkovú príchuť.

Nuž teda, vyhľadali sme ďalší kúsok Nivy Praktik a vybrali sa poň do Krkonôš (base camp v Prahe). Malo to byť auto od súkromníka a podľa fotiek žiadna pasca, tak sme boli pripravení zobrať ho rovno  s tým, že aj tak nejakú údržbu bude treba porobiť. Chceli sme mať hlavne rovnaké vozidlá z rýdzo praktického dôvodu – množstvo náhradných dielov so sebou. 

Zaparkovali sme za rohom, aby sme mohli hrať chudobných príbuzných pri jednaní o cene a vošli do dvora. V priebehu celého nákupu som mal oči červené ako Ego po koncerte, čo mi v hlave blikali varovné kontrolky, ale kamoš to chcel mať zjavne čím skôr za sebou a aj ho podozrievam, že sa doma necháva bičovať, inak si jeho nákup neviem predstaviť = čistý masochizmus.

Ukázalo sa, že vo dvore je vlastne autodielňa a že predávajúci nie je majiteľ, ale len službukonajúci sprostredkovateľ komisného predaja AKA mekánik, automekánik. Hneď na nás že "nazdar, kluci". Tykačku sme teda nečakali, ale aj tak sme zobrali kľúče a auto išli pozrieť. Bolo komplet vyvarené a malo novú spojku, preto sme boli stále plní entuziazmu, ale napokon to bolo to jediné, čo sme po ceste na tomto voze nemuseli opravovať.

Na svojej Nive som mal už voľačo najazdené, preto som bol kamarátom poverený skúšobnou jazdou, aby som odhalil prípadné neduhy. Netrvalo ani 5 minút a bol som späť - vravím mu: "Synchróny na dvojke a štvorke chytajú, kolíše voľnobeh, vôľa v riadení na pol obrátky volantu, hučí ložisko a redukciu som takmer nevyradil." On mi zakontroval: "Medziplyny vieme, voľnobeh sa zošteluje a vôľu dáme pozrieť, prípadne bude vzrúšo". Chvíľu sa to vo mne bilo, ale povedal som si, že je lepšie zobrať horší kus za lacnejšie a porobiť si to s vedomím, čo všetko sa reálne menilo. Och, ako horko sme neskôr zaplakali (a ešte horkejšie zahrešili).

Nasadil som teda stratégiu berieme to, ale za polovicu ceny. Kamarát inak založením mizantrop však prejavil nepochopiteľnú sústrasť s ľuďmi z podhoria, kde majú ťažký chlebíček a povedal, že im dáme 40k namiesto mnou navrhovaných 30k (aj tie som bol ochotný akceptovať len kvôli úplne novým terénnym drapákom T3 Vraník, ináč dobrý marketingový ťah takto po spätnom zhodnotení). Chlapík povedal že zavolá majiteľovi a s utrápeným výrazom nám povedal, že teda čo má robiť, ale že nám to za tú cenu dá. Úplne živo si ho predstavujem, ako toho fúzatého mexikánca, čo sa zadúša smiechom v meme videoklipoch, keď potom večer v krčme popisoval, ako nás zobral na palicu (v orig. vzal na hůl).

Keď prišiel majiteľ, zbledol už aj kamoš a videl, že to nebude okej, ale postavil sa k tomu chlapsky a necúvol, ani keď nás ovalil alkoholový závan už po otvorení dverí novučičkého mercedesu S500. Lakované poltopánky, biele ponožky, džínsy, čarakatá košeľa a dobrého pol kila zlata na rukách a hlavohrudi - majiteľ miestneho hotela, ktorý Nivu používal na zásobovanie. Ešteže sme ho teda neoholili moc a večer mal deťom pohánkovej kaše aj na pridanie...

Vyriešili sme STK, podpísali zmluvu a rozlúčili sa s tým, že ma kamoš hodí k môjmu autu. Prisahám, že po 300 metroch sa ozvala kontrolka dobíjania a to už sme sa len smiali. Kúpili sme autobatériu a že to snáď bez svetiel do Prahy nejako prejde. Ten blázon to dal s rýchlostným priemerom 90 po okresných cestách bez diaľnic - vraj, ak sa to má rozpadnúť, tak nech kým sme doma. Nuž,  tu sa pre zmenu mýlil on.

Do elektriky sme sa nechceli veľmi vŕtať (chyba číslo neviemkoľko) a zverili sme teda Nivu fachmanovi cez Lady. Ten zistil, že je treba zadovážiť nové budíky (zľahka obhoreli zo zadnej strany) a tým vyriešil dobíjanie + fixol prevodovku a ložiská. Popri tom však zistil, že medené rúrky letované cínom nie sú najlepšou alternatívou brzdových hadíc a že sú zrelé na výmenu. Tak sme nechali vymeniť komplet brzdy aj s vedením. To odhalilo odhnité uloženie prednej nápravy - jediné nedomyslené riešenie, za ktoré určite príslušný Voloďa odnosil niekoľko ton kameňa za Uralom. Nemohli sme riskovať, že nám náprava spod naloženého auta odletí pri prvom skoku, a tak sme donútili majstra v rekordnom čase toto uloženie vymeniť, aj keď sa mu do toho veľmi nechcelo, lebo Rus nerátal s tým, že život Nivy v rukách Krkonošských seladónov je drsnejší ako na Sibíri, tak považoval túto súčiastku za doživotnú a teda ju zavaril (šróby bolo treba odsekať). Našťastie pár Masarykov v našich rukách a dlhší koniec lana fachmana, ktorý vedel o našej časovej núdzi, pomohlo túto situáciu vyriešiť a kamarátova Niva sa razom stala dvakrát hodnotnejšou (áno, servis stál ďalších 40k a to nebola konečná suma).

My sme tak konečne mohli Nivy nastrojiť potrebným vybavením pre prežitie v divočine. Pozostávalo zo strešných nosičov, na mieru pozváraných "záhradiek", ktoré niesli po dve pneu na diskoch (dokopy jedna celá sada), prejazdové rohože (na zvýšenie prítlaku v zákrutách, lebo éto baľšája mašína a preto "did not get stak") a kanistre s benzínom. Vo výbave sa tiež skvela svetelná rampa, Hi-Lift, laná rôznych dĺžok, pumpa, kompresor, rezervná autobatéria, poloos (naozaj sa hodila), filtre palivové, olejové, 5l oleja na každú Nivu (a ešte bolo málo), štartovacie káble, gola sada a kombinačky, montpáky, blitzky, ploché kľúče, heavy duty silikónové lepidlo, duct tape, eskapásky (mrte), poistiek celý pohár, žiarovky (nebolo treba), uhlíky k alternátoru (bolo treba, ale nemali sme správne), WD40 (ukradli nám), brzdové, spojkové a podtlakové hadice (fungujú ako fajnové silentbloky podvozku), poľná lopatka a vysielačky. Ostatné veci sme mali ako príručné vybavenie, ktoré každý, kto sa túla po horách, pozná a vie, čo treba (ešus, variče, čelovky, nejaké handry, hygiena...) a tona jedla. To všetko sme napchali pod spaciu platformu a mohlo sa vyraziť …