Už keď som balila kufre, objednávala tirák na letisko a počúvala kecy o tom, že tam sa letí s jedným kufrom a vracia sa s viacerými, hovorila som si, že čert nikdy nespí a počúva. Veruže, nespal. Lietadlo z Viedne do Paríža skoro hodinu meškalo a tak mal čas zapatrošiť mi pri prestupovaní ten najväčší kufor v Paríži. Čert to ber! Damn him! Nič netušiac som si mrte veľa hodín transatlantického letu vychutnávala v poctivo vyklímovanej mašine pod dekou s koňačikom a dobrými filmami, aby som si vo Vancouveri pri batožinách rotujúcich donekonečna na páse nenašla tú svoju opachu. A tak prvé, čo som po prílete robila, boli nutné nákupy. Pyžamko, ponožky, tričká a iné potrebné veci na najbližšie dva dni, počas ktorých som musela vydržať bez batožiny.
Okrem mojich priateľov, ktorí ma uvítali, boli tak prvými Kanaďanmi, s ktorými som sa dostala do kontaktu, predavačky. Veľmi úslužné, miestami až dotieravo zdvorilé. Keď som dostala už po neviemkoľký raz otázku, či som si tričko vyskúšala a či mi naozaj sedí, mala som chuť odpovedať, že mi nesedí a práve preto si ho kupujem. Často sa pustili aj do priateľskej konverzácie, odkiaľ som a aj keď netušili, kde tá slovenská hruda leží, kývali uznanlivo hlavou, že wow, very nice. Zdvorilí sú tam vlastne všetci, ešte aj susedia, ktorí vás môžu prísť upozorniť na hluk. Kamarát mi na vykreslenie situácie opísal, ako v kempe hral na gitare naše trampské pesničky, prišiel chlapík od vedľa, pokyvoval hlavou do rytmu, že pekne hráte, chlapi a kým sa chlapi nadúvali pýchou, jedným dychom dodal, že ale mohli by ste skončiť, je desať preč, nočný kľud, rušíte ma.
Moje prvé kanadské ráno začalo roznášaním miestnych novín po domoch v Port Coquitlame. Nie, nezarábala som si takto na spiatočnú letenku, len som s priateľkou helfla jej synovi, ktorý to má ako brigádu a vystriedal ma na vancouverskom letisku, aby si užil slovenské prázdniny. Noviny vrátane reklamných letákov som roznášala podľa zoznamu, na ktorom boli uvedené adresy majiteľov, ktorí si nepriali byť zasypaní reklamnými letákmi. Postupovala som dom po dome, väčšina mala bezpečnostný systém, kamery, v jednom len zdvorilé upozornenie, že tam stráži black labrador, čiže keď ich pôjdete vykrádať v noci, tak tá tmavá noc môže byť aj pes. V jednom mali pitbula a žiadne označenie, tak som mala aj celkom strach. Zašpineného muža ťahajúceho sa s odpadovým košom pred domom som sa žoviálne ako kolegu v službách spýtala, či ten pes hryzie. S úsmevom ku mne vystrel ruku so slovami, že pes je veľmi priateľský, ako aj on, jeho majiteľ a môžem mu tie noviny dať rovno do ruky.
Po hodine som pochopila, prečo túto prácu vykonávajú v tejto lokalite len študenti a nie dôchodcovia. K domom postaveným na kopčekoch, väčšinou bez oplotenia, viedli romantické schody pomedzi voňavé kríčky a skalky, ktoré sa postupne stali skurvenými nekonečnými schodiskami a v rastúcej horúčave ma zmenili na spotenú brigádničku po exspirácii. Hrubé noviny som strkala do obrovských poštových schránok na dome alebo vhadzovala cez priezory vo dverách. Brigádu som absolvovala v stredu a piatok a vďaka nej som mala prístup k domom, ktoré som si mohla očumovať do sýtosti bez toho, aby som bola označená ako podozrivé indivíduum.
Tie psy a vôbec všetky zvieratá sú tam dôležitými občanmi. Ako mi bolo vysvetlené, nechať psa v aute a ísť si niečo nakúpiť, môže pre vás znamenať problém. Priatelia nedávno sledovali v telke záznam z nešťastia neďaleko od nich. Horel dom, nabehli požiarnici, majiteľ vybehol z neho von, ale upozornil, že vnútri ostal pes. Požiarnicky batman nabehol do domu a o chvíľu vynášal von zachráneného psa omámeného dymom. Dramatická situácia, kedy položil psa na trávu, nasadil mu špeciálnu zvieraciu kyslíkovú masku, skončila nakoniec úspešne, všetci boli šťastní.
Po prehliadke malebného Port Coquitlamu sme sa vydali do centra Vancouveru, kde to už vrelo prípravami na oslavu 150. výročia vzniku Kanady a vyskúšali sme si virtuálnu atrakciu FlyOver Canada. To si sadneš do kresla a zapneš si bezpečnostný pás. Ja som si šla dôkladne upevniť aj ten medzi nohami, kým sa mi priatelia nezačali rehotať, že to je len pre malé deti, čo mi prišlo od nich nefér, lebo stále mám detskú dušu, používam detský krém a na rozprávky ako aj ostatní slovenskí voliči verím. Po zaistení letíš vyše šesť tisíc kilometrov ponad čarovnú krajinu-nekrajinu. Pod nohami máš Niagarské vodopády, do tváre ti z nich špliechajú kvapky vody, vidíš rozsvietené Toronto, polárnu žiaru, cítiš vietor nad majestátnymi Rocky Mountains… Bola som odrazu plná dojmov, emócií a obdivu ku krajine, z čoho moji priatelia s kanadským a súčasne slovenským občianstvom mali radosť. Bola som totiž správne pripravená na ich oslavy.
K oslavám patrí dobrá náladička a tú si musia Kanaďania vytvárať inak ako s alkoholom, lebo tu je to s ním zle-nedobre, pre východniarov viac zle ako nedobre. Kým trebárs hokejoví fanúšikovia sú v baroch skoro na vode, kanadskí hokejisti v Rusku fičali minulý rok brutálne na vodke, ale však ako ináč osláviť titul majstra sveta?! A keďže nie každý Kanaďan je majster sveta, musí vedieť radový občan oslavovať aj bez alkoholu. Ak chce s alkoholom, musí sa pripraviť na titul outsidera, ako som to videla na druhý deň na The Golden Spike Days Festival v Port Moody, kde síce pivo predávali, ale pivári boli oddelení od ostatných ako v zoologickej záhrade v špeciálnej ohradenej časti. Fuj, hanba pivárom! Neskôr som si do podobnej klietky hanby sadla v North Vancouveri, kde mi však drsný zážitok zjemnila milá Češka, ktorá mi s pochopením rýchle načapovala Lager ako prvú pomoc v horúčavách. Tuná to majú veru milovníci roztopašných tekutín ťažšie než revolucionári.
Priznávam, že to bol pre mňa kultúrny šok, prísť na oslavu 150. výročia štátu zvyknutá na vinobrania v Rači, Modre, Pezinku s hektolitrami burčiaku, veselými tackajúcimi sa ľuďmi a vidieť odrazu len stánky s pukancami, hot-dogom, limonádou, zmrzlinou a prvou pomocou (jasné, skoro som ju potrebovala po tomto zážitku). Na pódiu vystupovala nejaká skupina s nenáročnou pop music a priestorovo náročnou, ale dobrou speváčkou, pomedzi ľudí sa motali vlogeri, pri pohľade na ktorých mi skrsla nádej, pretože ich videá na Youtube bývajú zábavné, že stánkari s cigánskou a pivom predsa len prídu, ale prišla iba hromada policajtov, ktorí bedlivo snorili hore-dole, či sa neobjaví mladým v pohári namiesto malinovečky pivo, ktoré im vzápätí vyliali. Alkohol je tu povolený až od devätnástich, nedá sa kúpiť ani v bežných potravinách ako u nás, sú na to špeciálne licencované obchody, takže k pečivu pre detičky si nekúpite súčasne vínko na večernú romantiku. V Liquor stores som videla upozornenie, že pokiaľ vyzeráte príliš mlado, môžu vás požiadať o legitimovanie, čím robia radosť geriatrii, ktorá keď je požiadaná o preukázanie veku, má z toho druhé Vianoce. Takže s alkoholom je to tu husté. Paradoxne kúsok od policajtov snoriacich po alkohole som videla skupinku zhulených chalanov, jeden z nich zúfalo prelomený v páse v mariškovom rauši a tečúce sliny ako z votrelcovej papule. A pri kontajneroch sedel zamyslený ošumelý potomok Indiánov.
Tak sme sa vo všetkej počestnosti zabavili medzi Kanaďanmi, pozreli si ohňostroj a urobili si vlastné česko-slovenské oslavy kanadského sviatku. So susedmi sme si povymieňali jedlo, priam sa triasli na náš slovenský zemiakový vianočný šalát (Wtf? Čítate dobre, ale ako tvrdí Lojzo „každý deň budú vraj Vianoce...“) a my sme s láskou uložili ich ryžové rezance so zeleninou do chladničky. Potom už len pivo tieklo potokom, prekladalo sa pálenkou, piekli sa klobásy a tie sa tiež prekladali pálenkou a spať sme šli až za siedmimi horami a dolami, kedysi nadránom. Všetky plechovice z piva sme neskôr už vyspatí z opice starostlivo pozbierali, vypláchli a pripravili na vrátenie, keďže Kanada drží rekordy vo vrátení fľašiek a plechoviek, až 99 percent sa vráti. Oslava sviatku bola tak dôstojne a tematicky zavŕšená.
tbc
