"Môj Everest sa volá Dhaulágirí."
Zoltán Demján
Mali sme z práce nejakú konferenciu. V programe bola prednáška Zoltána Demjána, ktorého meno mi absolútne nič nehovorilo. Potom mi niekto povedal, že je to známy horolezec. Keďže lezenie nie je moja šálka kávy, tak stále nič. Potom začala prednáška. Mala byť motivačná smerom k biznisu a osobnostnému rozvoju, mňa však motivovala hlavne načítať si toho o Zoltánovi Demjánovi trocha viac. A zistil som, že je síce v mnohom iný ako väčšina chlapíkov, o ktorých obvykle píšem, ale zároveň je rovnaký. Možno, keby nemal to šťastie, že sa narodil v časoch mieru, tak by sme si už sumarizovali, aké vojnové kríže a rády získal.
Samozrejme informácie v článku berte tak, že sú od laika pre laikov, horolezecká terminológia bude možno použitá nesprávne a budem používať skratky a zjednodušené vysvetlenia.
Zoltán Demján sa narodil 20.4.1955. Študoval geológiu v Bratislave. Tu sa cez spolužiaka Jozefa Justa (toho si zapamätáme, ešte ho budeme spomínať) a otcove horolezecké knihy dostal k lezeniu. Začal loziť v roku 1973, najskôr Devínske bralo a Pajštún. Už v roku 1974 sa púšťa na zimný výstup v Tatrách. Tu aj prvýkrát padá a uvedomuje si, že do hôr treba chodiť hlavne s pokorou. Tatry sú mu čoskoro malé, skúša napríklad aj Mt. Blanc. Dostáva druhú lekciu z pokory. Jeho stan zavalí kamenná lavína. Mal šťastie, pretože keď začali padať kamene, tak s kolegom ešte neležali a nespali, ale sedeli v stane a rozprávali sa. Preto keď balvany zasiahli stan, skončilo to iba zlomenými rebrami a nie rozpučenou hlavou. Zoltán lezecky rástol ďalej a nakoniec prišlo to, čo verejnosť na vysokohorskom lezení najviac zaujíma, osemtisícovky.
Lhoce-šar - 1984
Vrch Lhoce je štvrtým najvyšším vrchom sveta, vrchol má 8516 metrov nad morom. Dlho bol doslovne v tieni Everestu, keďže sú susedia. Lhoce má vedľajší východný vrchol Lhoce-šar, ktorý má "iba" 8383 metrov nad morom. Wikipedia hovorí, že Lhoce-šar má najhoršiu štatistiku úmrtí spomedzi všetkých osemtisícoviek, na každých 2 ľudí na vrchole pripadá jeden, ktorý počas výstupu zomrel. Táto štatistika je ale trocha skreslená tým, že väčšina lezcov sa pokúša radšej o hlavný vrchol Lhoce. Južná stena Lhoce-šar má takmer tri a pol kilometra a je najprudšou stenou takejto veľkosti v Himalájach.
A presne po nej sa rozhodla vyliezť expedícia, ktorej členom bol v roku 1984 aj Zoltán Demján. Išlo o prvovýstup touto cestou. Liezlo sa expedičným štýlom, to zhruba znamená, že išlo viacero horolezcov a šerpov. Vyniesli kopec výbavy a zásob do základného tábora, odtiaľ vyrazila menšia skupinka smerom na vrchol. Cestou upevňovali fixné laná a potom na vopred určenom mieste nechali zásoby a založili tam prvý výškový tábor. Z neho sa vrátili naspäť do základného tábora. Na druhý deň po fixných lanách "vybehla" do jednotky druhá skupinka, upevňovali laná vyššie a založili druhý výškový tábor. Znova naspäť, atď. Pri expedícii na Lhoce-šar bolo založených 6 výškových táborov. Nakoniec prišiel útok na vrchol. Lezci sa vždy vo výškových táboroch občerstvili, oddýchli si a hlavne celú cestu šetrili sily, pretože zásoby si brali priebežne z táborov a nemuseli ich nosiť na chrbtoch pri finálnom útoku.
V deň útoku na vrchol postupne odpadávali lezci kvôli zdravotným problémom a omrzlinám, až nakoniec 20.5. vystúpil na vrchol Demján sám. Tretí v poradí a prvý, ktorý išiel južnou stenou. Urobil si, ako tvrdí, prvé československé selfíčko. Túto fotku sa mi samozrejme nepodarilo vygoogliť, ukazoval nám ju zo súkromného archívu. Vyčerpaný a šťastný sa vracia v zlej viditeľnosti naspať. Niekoľko kolegov jeho výstup zopakuje na druhý deň. V horách však všetko má svoju cenu a Zoltán utrpí omrzliny na prstoch na nohách (áno, aj túto fotku sme videli). Že to bolo len povrchové osmahnutie, je zrejmé aj z toho, že o pár mesiacov už šliapal na Everest.
Everest - 1984
Prvá česko-slovenská expedícia na Everest sa potýkala s viacerými problémami. Začalo to už pri povoľovaní. V tej dobe nebolo jednoduché dostať od domácich povolenie na expedíciu, tak si pomohli menším trikom. Expedícia nebola len čisto lezecká, ale aj vedecká a ekologická. Okrem iného zniesli dole bordel, ktorý v kopcoch ostával po ostatných expedíciách. Demján sa na ňu pôvodne kvôli omrzlinám z Lhoce-šar ani nemal dostať, ale presadili ho tam ako mladého lezca plného síl. Mal potrebný entuziazmus, aby motivoval aj ostatných. Okrem iných je členom expedície aj jeho spolužiak Jozef Just.
Expedícia bola pripravená ísť najťažšou možnou tzv. sovietskou cestou. Pôvodne mali liezť s kyslíkovými fľašami. Plán bol nájsť fľaše, ktoré tu vo výške 7300 metrov nechala sovietska expedícia. Lenže keď videli v nepálskych dedinách na predaj titanové fľaše popísané azbukou, začali tušiť zradu. Vplyvom lavín a vetrov sa sovietske fľaše zosypali zo svojho miesta dole a už sa nedali použiť.
Bolo treba flexibilne zmeniť plán výstupu. Vedúci expedície Ivan Fiala, ktorý bol pripravený len na sovietsku cestu, svoju pozíciu prepustil skúsenejšiemu lezcovi Michalovi Orolinovi a operatívne zmenili trasu na modifikáciu jednoduchšej poľskej cesty, ktorá sa dá zvládnuť aj bez kyslíka. Pri prácach na štvrtom výškovom tábore v 8050 metroch prišlo Orolinovi zle, vrátila sa mu tromboflebitída (zápal žíl) a musel sa vrátiť. Sám zišiel do tretieho tábora v 7300 metroch a odtiaľ ho znieslo do základného tábora viac ako dvadsať šerpov a horolezcov.
V takýchto výškach je náročné len tak existovať, nieto ešte znášať bezvládneho človeka. Keby sa mu to stalo o tisíc metrov vyššie, tak je pravdepodobné, že by mu nedokázali pomôcť. Možno sa pýtate, prečo preňho nepriletel vrtuľník. Len dve slová, riedky vzduch.
Posledný výškový tábor založili vo výške 8400. Prebehli tri neúspešné pokusy dosiahnuť vrchol, ale všetky tri družstvá sa museli vrátiť pre zlé počasie alebo zdravotné problémy. Nakoniec je na rade Demján. Spolu s Jozefom Psotkom dňa 11.10.1984 vyrážajú zo základného tábora a dostanú sa do prvého výškového. Druhý deň dojdú do dvojky a tretí do trojky. Tu ich dobieha šerpa Ang Rita (dokopy 10x na vrchole Everestu) a pokračujú v trojici. 14.10. a sú v štvrtom tábore. 15.10. o tretej ráno zvoní budík, aby využili každú minútu svetla a začína finálny výstup. Striedajú sa na čele, prešliapávanie cesty je veľmi únavné. Obrovský kus práce urobí Ang Rita, na čele vydrží vždy najdlhšie. Zrazu pred sebou nevidia žiadne ďalšie stúpanie. Zoltán, ktorý je prvý, čaká na kolegov. Chytia sa s Jozefom pod pazuchami a spolu 15.10.1984 o 15:15 vstupujú na tretí pól zeme. Prví z Československa. 15.-16. na svete bez kyslíka. Psotka ako najstarší človek bez kyslíka. Prichádza eufória, zapichovanie vlajočiek a fotenie.
V súkromnom živote, v práci, aj pri športe je dôležité určiť si ciele a ísť za nimi. Ešte dôležitejšie je určiť si tie správne ciele. Pre mnoho horolezcov je cieľom dosiahnuť vrchol. Zoltán (na fotke z vrchola vľavo) má v ruke drevenú hračku od svojej dcéry, aby mu pripomínala jeho cieľ. Dostať sa na vrchol a vrátiť sa k rodine.
Začína zostup. Počasie sa zhoršuje. Prichádza orkán. Na chlapoch badať únavu. Naspäť pôjdu inou cestou. Jednoduchšou. Pri výstupe videli stany holandskej expedície. Stmieva sa. Demján dáva svoju čelovku Psotkovi. Sám vyráža dopredu. Preráža kamarátom cestu. Majú sa počkať v holandskom tábore. Už je tma. Takmer minie tábor. Stany sú zničené. Nedá sa prespať. Kričí. Odpovedá ozvena a vietor. Musí ďalej. Nahmatá fixné laná. Zostupuje.
O 01:00 16.10. dorazí Demján do druhého výškového tábora. Dostáva infúziu od lekára expedície a zaspáva. Na svitaní do tábora dokráča Ang Rita bez Psotku. Postupovali za Zoltánom, ale to, čo on prešiel za hodinu a pol, im trvalo 6 hodín. Psotka už ďalej nemohol. Chcel bivakovať priamo na mieste a počkať do rána. Šerpa sa s ním 15 minút dohaduje a snaží sa ho presvedčiť, že bezpečnejšie bude prespať u Holanďanov. Nakoniec v obave o svoj život ho tam necháva a sám zostupuje k zvyškom holandského tábora, kde prenocuje. Vedúci expedície okamžite nariaďuje zastaviť ďalšie útoky na vrchol a rozbieha sa pátracia akcia.
Jozef Just je možno ešte motivovanejší ako pri výstupe na vrchol. Takmer vybehne do piateho tábora a odvážne traverzuje na inú trasu. Tam zbadá nehybné telo. Psotkovi sa podarilo zostúpiť až do "bezpečného" úseku. Pri prepínaní sa medzi dvomi fixnými lanami urobil zrejme vplyvom únavy malú chybičku. Ale hory občas neodpúšťajú ani drobnosti. Nasledoval viac ako 1000-metrový pád. Just vysielačkou oznámil polohu tela a zavolal ďalších chlapov. Psotku vyzdvihli a pochovali do skalnej pukliny tvárou k vrcholu.
Dhaulághirí - 1988
Expedícia na Everest zanechala v Demjánovi horkú pachuť. Nepovažuje ju za vrchol svojej kariéry. Everest sa mu stále spája so smrťou kamaráta. Taktiež mal dosť aj expedičného lezenia. Je to násilný dobývací spôsob a stráca sa pri ňom spojenie s horou a prírodou. Preto sa začal pohrávať s myšlienkou zdolať osemtisícovku alpským štýlom. To je úplný opak expedície. Je to na férovku. V základnom tábore hodíš na chrbát batoh a vyrazíš smer vrchol. "Čo nemáš, nepotrebuješ."
Dhaulághirí je s 8167 metrami siedmym najvyšším vrchom sveta.
"Pokiaľ hovoríme o výstupe takzvanou normálkou, klasickou cestou na vrchol, nie je to obzvlášť náročná hora. Nechcem to podceňovať, ale som presvedčený, že za dobrých podmienok by vynikajúci lyžiar veľkú časť tejto cesty z vrcholu zlyžoval. Má síce strmšie a ľadové úseky, ale v zásade ide o snehový svah."
Väčšina výstupov na osemtisícovky sa robieva hlavne v snehu a ľade. Je to tak totiž jednoduchšie. Aj náročné skalnaté lezenie sa po troche snehu môže zmeniť na "prechádzku" s rizikom lavín.
Demján ukecal dvoch Kazachov, Kazbeka Valijeva a Jurija Mojsejevova, aby sa na Dhaulághirí vybrali juhozápadnou cestou, kde na nich čakala 3000 metrov vysoká stena, ktorá vo výške 6800-7300 metrov nad morom má technicky mimoriadne náročné lezecké pasáže. V základnom tábore si zbalili výbavu, nejaké zásoby (dokopy 9 kg potravín, vrátane instantnej kávy) a začali liezť. Ak si dobre pamätám, tak výstup im trval niečo okolo 10 dní. K priebehu výstupu a zostupu sa mi nepodarilo nájsť v podstate nič viac. Vyliezli na vrchol a znova sa pokazilo počasie. Začali 5-dňový zostup. Problém bol, že na cestu späť im neostali už žiadne potraviny. "Čo nemáš, nepotrebuješ." Namiesto potravín iba pili vodu z roztopeného snehu. Demján za tých cca 16 dní schudol 10 kíl.
Medzinárodná horolezecká federácia UIAA ohodnotila tento výstup ako výstup roka 1988. Dodnes je považovaný za jeden z najnáročnejších výstupov vôbec. Pre samotného Zoltána bol tento výstup obrovský zážitok, duchovný posun a vrchol kariéry.
Čo ďalej?
V roku 1991 končí Demján svoju aktívnu horolezeckú kariéru. Zliezol Mt. McKinley a ešte mu ostával nejaký čas pred návratom domov, tak bol liezť na skalách v národných parkoch. Tu urobil drobnú chybu nasledovanú "štastným" 30-metrovým pádom. Keby šťastie nemal, tak ten pád by bol 300-metrový. Za 5 minút sa rozhodol, že končí.
"Do hôr sa nechodí zomierať. Horolezectvo je hra dospelých ľudí. Hobby, zábava, nie životne dôležitá činnosť."
Že odísť na vrchole síl a kariéry bol dobrý nápad, hovoria aj štatistiky. Everest bez kyslíka zdolali iba 4 Slováci. V 1984 Demján a Psotka. V roku 1988 vystúpila štvorica Dušan Becík, Peter Božík, Jaroslav Jaško a Jozef Just ja južný vrchol, odkiaľ Jozef Just pokračoval sám na hlavný vrchol. Cestou späť sa stratili a doteraz ich nenašli. Vladimír Plulík vystúpil na Everest bez kyslíka v roku 1998. O 10 rokov neskôr sa stratil v Pakistane. Na južný vrchol bez kyslíka vystúpil v roku 2017 aj Vladimír Štrba. Na návrat mu však neostali sily.
Zoltán Demján bol po ukončení aktívnej kariéry zástupcom Slovenska v UIAA. Okrem toho sa mu darilo aj po profesionálnej stránke. V cementárni Holcim sa vypracuje z personálneho referenta na personálneho riaditeľa a nakoniec na člena predstavenstva. Potom ho veľký biznis začne nudiť a rozhodne sa skončiť. Ešte pár rokov pôsobí ako člen dozornej rady, ale zároveň rozbieha vlastné podnikanie. Bráva na výlety do Himalájí vyhorených managerov. Samozrejme tieto mesačné výlety nezahŕňajú lozenie na osemtisícovky, skôr trocha náročnejší trek po ich okolí. Keď ho prestáva baviť aj to, tak odchádza meditovať do Škótska, kde zisťuje, že zmyslom jeho života by mohlo byť pomôcť nájsť zmysel života ostatným ľuďom. Aktuálne sa živí ako školiteľ, lektor, motivačný rečník, couch.
Nechcem úplne vykrádať celú jeho prednášku, tak len tri myšlienky, ktoré ma najviac oslovili: Pokora je dôležitá. Keď ťa v živote prestane niečo baviť, tak na to kašli a začni niečo iné a nakoniec, čo nemáš, nepotrebuješ. Tá posledná sa dá uchopiť z mnohých uhlov, ale mne sa páči ten, že keď sa dostaneš do situácie, kde sa ti zdá, že nemáš optimálne podmienky, tak nezúfaj. Treba sa zaťať a situáciu vyriešiť s dostupnými prostriedkami a nejako bude (nemusí platiť vždy).
Každopádne, pri väčšine couchov mám taký ten pocit, že prečo by som mal počúvať zrovna teba. Pri Demjánovej prednáške som sklopil zrak a ticho šúchal nohami.
