Bolo to kedysi veľmi dávno, keď ešte Otras študoval na vysokej škole, chodil po kadejakých brigádach aby mohol financovať svoj bohapustý opulentný študentský život. Otras a jeho spolužiak (čau Ján), sa motajú pod Michalskou bránou a tam ich osloví nejaká dievčina. "Chalani, ja som spravila strašný prieser, musím cestovať domov k mame a potrebujem peniaze na vlak a zajtra vám ich vrátim, fakt, prisahám, dajte mi adresu, stačí mi 50 korún, veľmi pekne vás prosím, určite vám ich vrátim..." Otras a Ján zízajú na ženskú, pozerajú na seba, potom zase na ženskú, peňaženky majú napchaté ťažko zarobenými peniazmi, bolo to po výplate u Nosluša. Nešťastná žena vidí čo sa deje a zdrapí príležitosť za pačesy, pritlačí, snáď vyprodukuje aj nejaké slzy no a už sa peňaženka otvára a päťdesiatka mení majiteľa. Dievčina si utiera slzy, vypýta si kontakt a prisahá, že o dva dni, keď vyžehlí ten kolosálny prieser, príde a peniaze nám vráti. No čo myslíte, čo sa stalo? Áno, peniaze vrátila a to je koniec príbehu.
Haha... jasné že nie. Prišiel deň splátky (čau Habera). Otras s Jánom čakajú na dievčinu, čakajú, čakajú a dievčina nikde. Náhle pojali jakési podezření. Proste neprišla, a tento poľutovania hodný incident skončil stratou päťdesiatich korún a stratou dôvery v kadejakých odkundesov, ktorí zvyknú v okolí staničných budov prosiť o pomoc. Bol to proste poplatok na naivitu a neskúsenosť, platba za nástrahy veľkomesta.
Pripútame sa, pretože teraz pretáčame film o pár rokov dopredu.
Otras pracuje v prvej ozajstnej práci, študentské časy skončili, teraz už dostáva normálny plat a topí sa v peniazoch. Raz sa vyberie z kancelárie na obed a kráča cez cestu. Vtom zbadá podvodníčku z dávnych čias. Všimol si ju, pretože kráčala cez cestu opačným smerom, takmer na tom istom mieste ako on. Jedno auto zabrzdilo, aby mohla prejsť cez cestu, potvora sa na šoféra usmiala a kývla, akože ďakuje a prešla na druhú stranu. Otras túto scénku mierne fascinovaný sleduje a v katalógu spomienok jasne vidí, ako ich kedysi tá sviňa obabrala. Nemá chuť na konfrontáciu, ide teda na smažák a vracia sa do úradu. Niečo však nie je v poriadku. Na prvý pohľad vidno, že sa dačo deje. V budove je pár policajtov. Recepčná sa rozprduje, policajt zapisuje a počuť fragmenty zmätenej výpovede: "... neviem, na minútu som odišla, nerozumiem tomu... to je ale drzosť... kedy? ...veď teraz pred obedom... nebola som tu..." Hlavný hrdina sa vráti do kancelárie a od kolegov zisťuje o čo ide. Je to celé také absurdno - smiešne, ale dozvedel sa, že "ktosi" prešiel okolo prázdnej recepcie na prízemí, bohorovne prešiel do nezamknutých kancelárií na prízemí v čase obeda a obslúžil sa. Pobral nejaké peňaženky, mobily. A zmizol. Otrasovi navrie žila na čele, začína koktať a vypytuje sa či tú osobu niekto videl a ako tá osoba vyzerala. Bingo! Popis sedí. Vysoká, štíhla, mierne kučeravé krátke vlasy. Plus pár detailov, proste sedí to. Otras hovorí: "Poznám ju a ak treba viem ju identifikovať". Policajt hryzie pero a hovorí, niečo v zmysle: "No áno, budeme pátrať a ak bude treba ozveme sa, vyriešime to." O pár dní sa ozvali, Otras zlodejku identifikoval, dostala pokutu a dodnes sedí v base. A to je koniec príbehu.
Haha... jasné že nie. Samozrejme, nestalo sa nič. Zlodejku už nikto nevidel. Kolegovia oželeli pár mobilov (firemných), so stratou hotovosti sa zmierili, recepcia sa preorganizovala, namontovali sa elektronické zámky na dvere a život plynul ďalej, všeci chodili do práce, z práce, tešili sa na piatok a víkend, slnko sa ďalej krútilo okolo Zeme.
Pripútame sa... pretáčame film dopredu, aby sme si pozreli poslednú časť.
Prešlo zase pár rokov. Otras prichádza vlakom večer do Bratišky, kráča dole kopcom z Hlavnej Stanice a osloví ho akási osoba. Okamžite mu zapne a vie kto to je. Pozná ten ksicht. Prosím, nemáte drobné na vlak, potrebujem ísť k mame, blabla.. bla.. blublu, ble, blo... Otras odvrkne, nie nemám, nedám, nechcem a kráča preč. A vtedy sa to stalo. Zlodejka nahlas zapičuje a z huby vypustí niečo takéto: "Pche! Ľudia sú lakomí hajzli, keď treba pomôcť nikto nič nemá, a nepomôžu...!" Otočí sa a odchádza niekam smerom dole. Otras kráča približne rovnakým smerom, tiež dole a snaží sa spracovať toto posolstvo a ako tak uvažuje, začína v ňom narastať zlosť. Taká ozajstná, takmer hmatateľná, nefalšovaná a spravodlivá. Po pár sekundách si povie, ale tak kurva, toto teda nie, to by fakt nešlo...!!! Zastal a obzerá sa, kam tá rúra zmizla. Zbadá ju. Pridá do kroku a zakričí na ňu.
Potom nasleduje približne takýto monológ. Predstavte si ako niekto kričí a dosť dôrazne gestikuluje. "Počúvaj ty sviňa prašivá, ty jelito jebnuté zasraté, ja si ten tvoj ksicht dobre pamätám, a teraz ti niečo poviem, pozri sa na mňa a poriadne si ma zapamätaj!!! Zapamätaj si ako vyzerám, lebo ak ma ešte raz oslovíš, že potrebuješ prachy, tak sa ti stane niečo veľmi škaredé, rozumieš mi??????"
Jej reakcia nebola úplne defenzívna. Zaznie vyhrážka, že vraj Otras nevie kto ona je a koho pozná a tak podobne. Spravodlivým hnevom nabudený Otras však už kliatbu dokončil a pohŕdavo odchádza.
To bolo posledné stretnutie. Chválasatanovi. Ďalšie už snáď nebude. Tieto tri podivné situácie sa naozaj stali, aj keď s odstupom niekoľkých rokov. Nie je to vymyslené.
Život je absurdný, niekedy viac, niekedy menej. Po tomto zážitku Otras už nedáva nikomu, nikdy, nikde, nijaké peniaze. Už neuverí žiadnemu príbehu o ceste na vlak, o stratených dokladoch a podobných chujovinách. Aké sú vaše skúsenosti? Hľadáte drobné centy, eurá po vreckách a pomôžete stratenému nešťastníkovi, alebo ho pošlete kade ľahšie niekam dofrasa?
