Česť. 

Naposledy sme tieto zápisky opustili v januári roku 2019 (áno, si stará), s medzikusom pod volant objednaným z USA a smelými plánmi na motostretko. Medzikus nakoniec prišiel, bol zadržaný na colnici a po pár dňoch vysvetľovania (najväčším problémom bol riadok "popis tovaru") bol aj namontovaný. Vzdialenosť je momentálne ideálna, všetko funguje ako má, len by to chcelo menší volant. Aha, a ešte sa znova prejavil ten problém s pribrzďovaním, o ktorom som si myslel že je vyriešený. Rozhodol som sa vymeniť hlavný brzdový valec, čo v praxi znamená z neho odmontovať všetky trubky vedúce brzdovú kvapalinu, ideálne pri tom nestrhnúť na žiadnej koncovke hranu - sú z mäkkej zliatiny, len trochu pevnejšej ako blato, vymeniť trubky na ktorých ste strhli hranu, vymeniť samotný brzdový valec, namontovať naspäť všetky trubky a odvzdušniť. Ale keďže ešte pred tým, ako sa kvapalina dostane do samotných bŕz, musí prejsť cez ABS kocku, je na mieste odpojiť všetky trubky aj z nej a odvzdušniť si najprv ABS. Lebo keď nie, tak to ABSko vám ten vzduch pekne rozdistribuuje do komplet celého okruhu a všetkých štyroch bŕzd a potom to síce na strmeňoch odvzdušníte (alebo si to aspoň myslíte) ale vo výsledku to brzdí tak, že vôbec. Nasleduje kolotoč odvzdušňovania do momentu, kedy si myslíte, že už je to ako-tak bezpečné a presun na strojové odvzdušnenie v servise. Týmto je kapitola funkčnosti brzdovej sústavy nateraz uzavretá. V očakávaní sezóny plnej pretekov (a pretože sa mi to strašne páči) som na auto dal nalepiť kruhy na štartovné čísla a inštrukcie pre prípad, že by však viete čo.

Na začiatku roka som prijal ponuku pracovať vo Francúzsku, prvá dlhšia cesta mala byť od konca marca do začiatku mája, takže som si dopredu naplánoval a dohodol zložitejšiu operáciu, ktorej sa Vdova nemohla vyhnúť. Výmena nosníkov v motorovom priestore, klasický problém všetkých MXiek tejto generácie, ktoré sa premenia na prach skôr, než zvyšok auta. Macher čo ich robí býva až v Jablonci nad Nisou, čo je zhruba 400km jazdy, čo je zhruba o 300km jazdy viac ako by som bol ochotný prejsť na jeden krát. Plus nad 3000 otáčok sa zopína variabilné časovanie ventilov a auto žerie ako tank. Že aká je rýchlosť pri 3000 ot. a zaradenej päťke? Veľmi málo cez 100 kilometrov za hodinu. Tak 101, možno 102. Ale nevadí, naplánoval som si to veľmi ambiciózne, odjazd z domu hneď ráno, po diaľnici cez Prahu až na miesto určenia, o druhej chytiť bus naspäť do Prahy a večer byť vlakom doma. Viacmenej to vyšlo, až na to že som došiel domov autobusom. Auto medzitým čakalo v poradovníku na operáciu. Spomínané nosníky prechádzajú pozdĺžne od protipožiarnej prepážky, oddeľujúcej kabínu od motorového priestoru až po výztuhu predného nárazníka. Nad nimi je uložený motor a zospodu sa na ne upevňuje stabilizátor a predná nápravnica. Celá výmena/oprava nosníkov preto v skratke obnáša vybratie motora, čiastočné odstrojenie motorového priestoru, demontáž prednej nápravnice, vyrezanie skorodovaných častí, navarenie nových, začistenie, povrchovú úpravu, nanesenie ochrany proti korózii a celé to znovo poskladať dokopy. Síce som kúpil auto s klímou ale tá nebola funkčná, pretože ju Pšonek zbastlil z vecí, ktoré do auta ani nepatrili - napríklad úplne iný chladič, trubky a tak. To sa dalo dokopy tiež. Načo klíma do kabria? Na nezaplatenie. 

Pár foto z priebehu, aby ste si aspoň trochu vedeli ten nič nehovoriaci odstavec predstaviť (to čierne na fotke vpravo hore, to sú hrdzou vyžraté diery - to na nosnej časti auta mať nechcete):

Nasledoval odlet do FR, kde som vyfasoval dieselový vesmírny Civic, čo sa ukázalo byť asi najväčšia výhra pri losovaní áut z požičovne. Veľmi dobré auto. Na chvíľu som teda MXku vymenil za trochu iné mašinky.

Podarilo sa mi stretnúť synovca Ayrtona Sennu - Bruna - čo je jeden z najlepších vedľajších efektov môjho pôsobenia tam.

Inak nič, slnko, pláže, víno a hlavne robota. Neznášam Francúzov.

Deň po návrate sme sadli na vlak a vydali sa pre už dokončené auto do Jablonca. Mali sme to ako víkendovku aj s prespaním a výletom na Ještěd, lebo veď kedy sa tam znova pozrieme. Pochopiteľne, cestou začalo snežiť. Pochopiteľne,  mal som letné gumy. Ale všetko dobre dopadlo a domov som priviezol auto celé, čo sa nedá povedať o mojej chrbtici po 400km opačným smerom.

Nasledoval 25. máj, Motostretko. Kedy najlepšie začať montovať sedačku spolujazdca, keď nie deň predtým? Nakoniec sa to podarilo a report z vydarenej akcie si môžete prečítať tu. Za seba dodám, že naplánovať takúto akciu jeden deň pred odletom naspäť do FR bol jeden z ťahov, ktoré by som si mal dať zarámovať a patentovať.

Nasledoval máj a polovica júna na Cote d’Azur. Neznášam Francúzov. Prílet domov 19. júna, kde čakali prezuté nové letné pneu, ktoré bolo treba nahodiť na auto a 21. odjazd do Viedne, kde sme sa s Vdovou naložili na autovlak a vydali sa smer Livorno. Ako to bolo s tými ťahmi na poslednú chvíľu?

Do Livorna sme dorazili na druhý deň ráno a mňa čakalo 600 kilometrov do Grimaud, kde som počas pobytu vo FR býval. Pôvodný plán bol ísť po pobreží a užiť si panoramata a vietor vo vlasoch. Keď však Google Mapy zaspievali čas cesty nejakých 10-12 hodín, veľmi rýchlo a z toho stal diaľničný presun. Ako to bolo s tými 3000 otáčkami? V Taliansku, krajine kde liter benzínu málokedy klesne pod 1,50€? Veľmi dobre, ďakujem za opýtanie. Cesta bola aj tak pekná, prechádzal som aj cez Janov, tesne popod zrútený diaľničný most, ktorý týždeň na to odstrelili. Chviľka zdržania na taliansko-francúzskej hranici, smerová tabuľa na Monaco, ktoré som tušil niekde naľavo podo mnou, parádne klesanie na Nice a posledné dve hodinky vtedy už veľmi známej cesty po diaľnici A8 z Nice smerom na St. Tropez.

Ako sa žije s kabrioletom na francúzskej riviére? Asi dobre. Ako sa žije s kabrioletom, ktorý má športové sedačky, štvorbodové pásy s kovovými prackami a odopínací volant, ktorý prvé dva týždne vždy zabudnete položený na palubnej doske, kde sa rozpáli do červena? Dosť napiču. Zvlášť keď potrebujete behať po obchodoch a nastupujete a vystupujete tak 300-krát za deň. Ale až tu sa naplno ukázalo že investícia do opravy klimatizácie bola jedna z najlepších. V praxi okrem úplných masochistov alebo nešťastníkov, ktorí strechu/klímu vôbec nemajú, počas dňa nestretnete auto so zloženou strechou. Príprava na jazdu prebieha zhruba takto: Otvoriť dvere, snažiť sa nesadnúť si na rozpálenú pracku, vyradiť, natočiť motor, zapnúť klímu na plné gule, vyliezť von a vyhľadať tieň. Po chvíli nastúpiť, nepopáliť sa o volant a o pracky a vyraziť. Spotreba? 11 litrov na 100 kilometrov, nech sa páči. Tak sme si nažívali dva týždne. Že prečo by si to niekto dobrovoľne robil? S manželkou sme mali na začiatok júla, kedy končila druhá etapa môjho pobytu, naplánovaný roadtrip domov, ktorý bude náplňou ďalšieho dielu.