Neprešli ani dva mesiace od môjho výletu do poľa a firefox bol plný záložiek z mobile.de. Všetko záležalo na tom, ako silno ma pojebe poisťovňa, ale nakoniec bola prekvapivo nežná. Z plnenia za červenú sa po drobnom doložení dal kúpiť zachovaný kus v rovnakej výbave a motorizácii, takže polovičku záložiek so všelijakými pascami z Nemecka, na ktorých by boli ešte dva roky roboty, aby to jazdilo, som mohol zavrieť.
Piatok na konci augusta, zrazu mi napadlo, že som dlho nepozeral autobazar.eu – nastavil som filtre a jeeb cecky kukám jak puk, inzerát pridaný deň predtým, auto na slovenských značkách, tá istá výbava a s hardtopom (ešte aj hrdzavá podobne ako červená). Volám chalaniskovi, pýtam sa ho na detaily, stav a koľko chce zálohu a kedy si pre ňu na ďalší deň môžem prísť. Nestihol sa ani spamätať a v sobotu ráno som mu zvonil na bráne. Rýchle pozretie na zdviháku, krátka skúšobná jazda s pani manželkou po boku, ktorá mi neustále pripomínala, že to nemám poslať do jarku a bolo rozhodnuté. Podpísať zmluvu, v dedine natankovať a kúpiť diaľničnú. Cesta domov po diaľnici nuda, jediné, čo stálo za zmienku, bol telefonát od kolegu, ktorý mi ťahal červenú z priekopy, či som kúpil a že od Zlatých Moraviec s nimi môžem rátať, keby som sa plánoval vyjebať, že ma čakajú.
Áno kúpil som ďalšiu MX-5ku (bledomodrú Šmoulinu - áno má meno). Áno, manželka ma pochválila. A potom mi zabavila kľúče, kým nebudem mať namontovaný rollbar. Párkrát som sa ale previezol, keď bolo treba druhé auto. Má to ladený koncák, ktorého som sa trochu bál, pretože je dosť bling bling, ale stačil jeden prejazd cez tunel pod plynom so strechou dole a bolo rozhodnuté, výfuk zostáva. Medzitým pokračoval rozklad červenej na prvočinitele. Napriek tomu, že to auto vídam každý deň, zakaždým, keď k nemu prídem, mám v hlave dve veci: jak som kurva z tohto mohol odkráčať po vlastných a chúďa moje, to si dopadla. Vyzerá to ale tak, že na konci novembra sa definitívne rozlúčime a aj keď mi to vyrieši veľa problémov a prinesie nejaké peniaze, nemám z toho dobrý pocit.
To už september pokročil a konečne bolo Slovenskou poštou pôvodnému majiteľovi doručené moje splnomocnenie, takže mohol auto odhlásiť a poslať mi techničák, aby som ho ja mohol prihlásiť. Medzitým som u poliakov objednal nový rollbar, prehodil upravenú sedačku z červenej do modrej, a 9.9. sa vydal na roadtrip kolegyni na svadbu až do ďalekého Lučenca. Po ceste sme jednému mladému mužovi z Neveríc vyhodili červený HT (na bledomodrom aute to bola fakt zaujímavá kombinácia) a ďalej pokračovali pod handrovou strechou. Počas tejto cesty sme skoro zahynuli len dvakrát. Prvýkrát cestou tam, keď sa na diaľnici pánko zo stredného pruhu pri odbočke na Senec spamätal, že chce odbočovať a bez hanby mi to prekrižoval tesne pred autom tak, že som nestihol ani zatrúbiť, ani zapičovať. Druhý raz bol trošku zaujímavejší. Keď som modrú kúpil, boli v prístrojovom štíte vypálené nejaké tie žiarovky, takže svietila len polovica z každého budíka. Tá polovica, na ktorej bola aj ukazovateľ stavu paliva. V lete je dlho svetlo, takže to až tak nebolelo. Ako sme sa za tmy vracali domov, zistil som, že vôbec nevidím, koľko mám benzínu, ale ukľudňoval som sa tým, že kontrolka rezervy má samostatnú žiarovku a začne svietiť, keď bude treba. Keď tu zrazu tesne po tom, ako sme minuli Slovnaft čerpačku na vjazde do Bubliny, sebou auto trhlo a začalo spomaľovať. Hovorím si, čo sa kurva deje, podraďujem, motor chytá, dobre pokračujeme. Ale asi iba tristo metrov, presne medzi pripájač z Vajnor a zjazd k Avionu, kde nie je čo? Odstavný pruh. Šup za zvodidlá a volať na NDS, nech pošlú svoju slávnu diaľničnú patrolu. Poslali, chlapi prišli s autom aj šípkou, takže sme boli safe. Neviem, odkiaľ som tú informáciu mal a chlapi sa tiež divili, že sa ich to každý pýta, ale pýtal som si od nich benzín, že teda asi došiel. Takže keby ste sa na to chceli spoliehať, tak nemajú. Ale odpojili príves a jeden z nich ma zobral na pumpu oproti natankovať do bandasky. Na jednej strane som sa modlil, aby to bolo fakt v tom, že došiel benzín, na druhej strane som nemohol uveriť, že som taký jebnutý.
Došli sme naspäť k autu a áno, bol som taký jebnutý, po dotankovaní auto chytilo na prvý ťuk. Na druhý deň som sa dokopal k výmene žiaroviek, čo obnáša demontáž plastov okolo stĺpika riadenia (pozor na LED-ku alarmu, lebo keď si to ujebete, tak už svetielkovať nebude), vytiahnutie kaplnky a následné povolenie štyroch skrutiek a konektora. Vtedy som zistil zaujímavú vec. Kontrolka rezervy síce má samostatnú žiarovku, ale modrá (Mazda, nie kobylka) je rok výroby 2001 a podľa všetkého sa to v tom roku ešte nerobilo, pretože tam bola len diera bez kontaktov. Rýchla skúška budíkov z červenej, pasujú a budíkujú, plus navyše aj kontrolkujú. Problem solved.
Po tomto dobrodružstve bolo ale hlavnou vedúcou letovej prevádzky auto uzemnené do doby, kým nebude vyriešená otázka inštalácie rollbaru. Ten bol už objednaný a na ceste, takže nastala fáza vyčkávania. Výnimkou bol proces prehlásenia auta: v stredu 20. septembra som si našiel v schránke lístok z pošty – techničák. 21. ráno teda beriem Mazdu, idem na poštu pre techničák, uzavrieť PZP a s malou dušičkou, keďže je cca 9 hodín ráno, k Ajke. Moje očakávania boli niekde na úrovni pol dňa zabitého času, ale bol som vybavený asi za 30 minút aj s platením. Nestíhal som sa diviť a ani som sa nestihol ozvať Ajke, za čo som bol patrične zdrbaný.
25. septembra, v pondelok ráno, mi do práce kuriér doručil lešenie, takže som 26. za účelom montáže ráno prevážal Mazdu do práce. Celú cestu z BA, cez celú Rovinku a pol Dunajskej Lužnej som mal vkuse v kufri nejaký starý prašivý Citroën. Pri zdravotnom stredisku začal konečne zaostávať, v protismere kolóna jak oči. Predposledný priechod pre chodcov pred koncom Lužnej, spoza kamiónu v protismere vychádzajú chodci. Brzdím, kukám do späťáku a vidím, že je to zase v piči. Citroën sa bez náznaku pokusu o brzdenie zväčšuje. Púšťam brzdu a pokúšam sa mu uhnúť čo najviac na pravú stranu a dopredu, keďže to zadupol a šmýka sa na priechod (do mňa). Neuhol som dosť, zobral mi ľavý zadný roh auta, takmer aj chodcov na priechode a dodávku v protismere za ním a zastavil asi 30 metrov ďalej.
Ak existuje záznam ďalších udalostí, nikdy sa nesmie dostať do rúk Usainovi Boltovi, inak chlapec asi s plačom vráti všetky medaily. Mal som v pláne ísť ráno behať, takže som mal na sebe Polar. Zo 75 úderov na 168 asi v priebehu minúty, tých tridsať metrov medzi autami asi v priebehu jeden a pol sekundy. Strašne som mu vypičoval a jebol som dverami za povzbudzovania robošov z dodávky, ktorú skoro upratal, aby som mu rozbil hubu. Išiel som naspať k svojmu autu a keď sa začal hrabať ku mne, tak som ho pekne poprosil, aby ostal pri svojom aute. Tak pekne, že sa rovno zamkol v aute a zavolal policajtov. Keď sa tep trochu ustálil, išiel som sa spýtať, či je celý a vysvetlil mu, že je to bez jedného dňa presne tri mesiace, čo mi zrušili také isté auto. Bol to mladý chalan a do dnešného dňa som presvedčený, že sa hral s mobilom alebo niečo podobné. Chybu si priznal, ja som sa mu ospravedlnil za cirkus a čakali sme na policajtov. Prvé prekvapenie bolom že prišiel len jeden, druhé, že bol veľmi príjemný a vybavil to s nami fakt profesionálne.
Odpajdal som s autom do práce, kde som nahlásil škodu a ešte raz si to celé pozrel a obhliadol škody. Zlá správa č. 1, PZP vinníka je v Kooperative. Zlá správa č. 2, chytený je výfuk, blatník, nárazník, dekel kufra atď. Zlá správa č. 3, ja debil som to nechal odparkované tým rozbitým zadkom k ceste, takže KAŽDÝ, kto išiel okolo, si zo mňa mohol robiť srandu (a aj pochopiteľne robil). O zábave s poisťovňou si povieme niekedy nabudúce.
