Chlapi majú vo všeobecnosti najradšej pevné tricinky. Môj chlap má rád veterány. To sú autá staršie ako tridsať rokov, udržiavané. Takže mám šancu aj ja a to je dôvod, prečo ho podporujem v jeho zábavke a súhlasila som pred pár rokmi s kúpou veterána Opel Olympia Rekord z roku 1953. Trochu vám priblížim tento historický zázrak.

Firma Opel dal meno Olympia svojmu autu tesne pred berlínskou olympiádou v roku 1936 na jej počesť a po vojne tento model nahradil nový model s pridaným menom Rekord, ale pre mňa je to stále akoby ženská. Je to proste naša Olympia a kašlem zvysoka na odborníkov z fejsbuku riešiacich chromozóny olympionikov. Nedala by som im ani chytiť chrómové kľučky našej olympioničky.

Olympia má karosériu v štýle amerických limuzín, nie však taká impozantne dlhá, nakoľko sa musela pohybovať na úzkych kľukatých európskych cestách. Maska chladiča pripomína otvorenú žraločiu tlamu s vycerenými zubami a znak firmy Opel je tu zastúpený ešte vzducholoďou, predchodcom terajšieho blesku.  

Stará dáma spomína na časy, keď bola vychytenou a každý ju chcel. Nemeckej značke priniesla prvý veľký povojnový úspech a lámala rekordy v predajnosti adekvátne k svojmu menu. S vekom pribudli problémy a väčšina rovesníkov už odpočíva v pokoji na šrotoviskách. Ja mám k Olympii dobrý vzťah, lebo vozenie v nej si vyžaduje patričnú garderóbu a to ja rada. Byť oblečená ako dámička z päťdesiatych rokov je paráda, nehovoriac o sedení v aute, ktoré nemá síce klimatizáciu, ale zato vie vyrobiť kopec starostí. Túto poslednú zimu sa starej dáme prederavila palivová nádrž a tak bolo jasné, že prvé jarné zrazy veteránov nestihneme.

Zohnať novú bol veľký problém a tak sa muž rozhodol nádrž pozvárať. Najprv ju bolo treba vybrať z auta, čo nebolo také jednoduché. Nádrž sa držala zubami-nechtami ostatných súčastí auta, ani neviem akých, lebo pre mňa je motor auta taký zložitý ako pre chlapov ženský mozog. Zrejme bola prilepená aj nejakým sajrajtom, ktorý neskôr spôsobil narastanie už existujúceho problému. Muž je vyučený letecký mechanik a veľa vecí sa naučil urobiť si na aute sám, ale v tomto prípade som protestovala. Nebude predsa zakladať memoriál doktora Fausta, treba radšej zohnať niekoho, kto vie pozvárať nádrž bez toho, aby odletel do neba aj s forsážou. Po niekoľkých mesiacoch hľadania objavil chlapíka, čo to dokázal a muž doniesol víťazoslávne domov pozváranú nádrž.

Nasledoval ďalší proces, ktorý si už riadil sám. Naniesol ochranný náter na palivovú nádrž, ktorý však na jednom mieste nie a nie uschnúť. To bolo presne to miestečko, kde lepiaci sajtrajt spolu s náterom vyrobil niečo ako čierny mierne vytuhnutý dračí sopeľ. Po nekonečnom období čakania, že to uschne a ono neuschlo, nastal boj s drakom. Muž zabojoval s perchlórom a zvíťazil. Sopeľ zmizol a nádrž vyzerala konečne ako nová. Olympia sa mohla tešiť, že vyrazí do sveta. Však už bolo aj načase, jar bola v plnom prúde a po uliciach sa preháňali motorkári a veteránisti. Dostali sme pozvánku na zraz veteránov v jednom slovenskom mestečku a tak som v nádeji vytiahla zo skrine krinolínu so spodničkou a dôkladne ju prežehlila. Muž slávnostne napochodoval do garáže, namontoval fešande nádrž a čakal na jej slová uznania. Pootočil kľúčikom a ticho, žiaden zvuk... Ja a krinolína sme trpezlivo čakali, čas bežal, muž pootočil ešte niekoľkokrát kľúčikom, ale Olympia ani nevzdychla. Muž skonštatoval, že sa vybila batéria. Dal batériu na nabíjačku, pozreli sme sa na hodiny a smutne skonštatovali, že ani na tento zraz veteránov nepôjdeme.

Po nejakej dobe skonštatoval, že batéria sa nenabila, úplne odišla. Kúpil novú, namontoval ju a keď chcel naštartovať auto, zistil, že stratil kľúče a počas dlhého procesu ich hľadania som prvýkrát zvažovala, že sa začnem hystericky smiať.

Raz sa však kľúče našli a Olympia sa prebudila. Zavrčala, prečo ste ma nechali tak dlho spať, babráci. S láskou som ju pohladila po karosérii, že vitaj a nezlosti sa, pôjdeš do sveta.  

A jedného dňa sme sa aj vychystali na veteránsky zraz na Duchonke a keďže je to od našej garáže cez sto kilometrov, tak pre istotu deň dopredu. A aby sme si to ešte viac poistili, prehovorili sme syna, ktorý nedávno kúpil nepojazdnú Jawu 23 Mustang, zreparoval ju a odskúšal vrčiac po celom sídlisku, nech ide s nami. Jeho argument, že on viac ako päťdesiatku z motorky nevytiahne, sme so smiechom zmietli zo stola. Nám pokuta za prekročenie rýchlosti na Olympii nikdy nehrozila. Vyrazili sme v piatok poobede, čo je čas, kedy je možno lepšie spáchať samovraždu ako sa vydať na cesty. Staré motory vrčali, zavýjali, zlostili sa a my s nimi.

Prvá zástavka v Kaplnej, coffee break, prvý problém. Olympia sa zaťala, že sa jej ďalej nechce. Ticho, žiaden zvuk, vyzeralo to, ako keby bola úplne vybitá batéria, čo by pri funglovke bolo prinajmenšom čudné. Muž šiel zháňať servis, syn otvoril kapotu a skúšal, čo by kde mohlo byť uvoľnené, ja som si kúpila zmrzlinu. Po štvrťhodinke sa muž vracal z obhliadky okolia, ja som dolízala zmrzlinu a syn auto z ničoho nič naštartoval na prvý šup. Tento pokus som prirátala k dodatočným Kristovým zázrakom na Zemi.

Druhá zástavka mala byť za Hlohovcom. Čakala som prejazd pekným mestečkom, trčali sme v nepeknej dvojkilometrovej kolóne, čakala problémy a dočkala sa. Prvá začala štrajkovať motorka, ktorú syn odstavil, rozložil si okolo seba náradie ako na operačke a pustil sa do jej útrob. Operácia sa podarila, pacient ožil, pohli sme sa o nejakých dvesto metrov. Situácia sa znovu zopakovala a potom ešte dva razy, kým sa jeho pacient nerozhodol pre definitívny exitus. Olympiu to dojalo a držala za motorku minútu ticha a pridala k nej ešte polhodinu. Počas nej obaja chlapi strkali ruky pod jej naleštenú krásnu kapotu, chytali hadičky, pekne sa hrajkali.

Medzitým sa pri nás pristavil motorkár, s ktorým som sa pustila do reči. Vysvetlila som mu, že keď chlapci opravia auto, môžeme pokračovať, ale opravu motorky už vzdali, či nám nevie poradiť, kde by sme ju mohli odstaviť a neskôr po ňu prísť. Motorkár sa usmial, že no problem, o päťsto metrov ďalej mám rodinný dom, môžeme ju odstaviť na dvor a keď nebude pýtať jesť, môže tam byť dokedy chce.

Olympiu zrejme dojala táto ľudská spolupatričnosť a konečne zavrčala. Pridala som sa ujúkaním na hlohovské kopce, naskákali sme do nej a odfrčali tentokrát bez zastavenia až do Bojnej, kde sme sa ubytovali.

Aká bola nasledujúci deň spanilá jazda veteránov na Duchonke? Niekoľko desiatok starých áut a motoriek vyštartovalo z pláže a vytvorilo famóznu kolónu, ktorá sa elegantne šinula cez dedinky, dospelí a hlavne decká nám mávali. Ja som mávala tiež, ešte horlivejšie ako v detstve na prvého mája, lebo chlapi prišli na to, aké vrtochy má Olympia a vyzreli na ňu, potvorku. Bolo to niečo s batériou a káblikmi vedúcimi z nej, niečo, čo mi síce podrobne objasňovali, ale tvárila som sa, ako keď mi predavačka ponúka krém proti vráskam.

Na Duchonke sa mi páčilo, že ocenili všetkých účastníkov, ktorí došli do cieľa. Takže okrem troch nešťastníkov sme všetci zvierali v rukách trofeje a bolo to úžasné, pretože niektoré autá by možno žiadnu cenu nikdy nedostali. Však to poznáte, oceňujú sa veľmi staré efektne vyzerajúce, rovnako efektne drahé veterány a trebárs chlapík, čo si opraví starú škodovečku stovku po otcovi, by cenu nikdy nedostal, aj keď sa pri oprave poriadne vytrápil a to ani cenu diváka, lebo aj tí obvykle hádžu volebné lístky za presvedčivejších lídrov. Dostali sme tak aj my cenu, ktorú som prebrala ja, lebo som z rodiny najkrajšia a chlapi ma aj vyfotili do rodinného albumu. Takže za mňa – bola to super akcia, hneď by som išla na ďalšiu.