„Tento chat má potenciál stať sa zásadnou súčasťou tvojho života,“ napísal kedysi niekto novej členke. Šestnásť žien, jeden muž, tvrdé jadro knižného klubu, monsters chat. Vznikol kedysi na začiatku tejto čudnej doby, ktorá nás pozavierala do home officov, karantén a iných obmedzení voľného pohybu všetkého druhu, keď sa už aj knihomoľom zdalo, že byť zavretí doma s knihou bez kontaktu s ľuďmi je cez čiaru.
Denný prídel desiatok príspevkov s tipmi na knihy, filmy s úprimnými hodnoteniami, lebo táto komunita prahne po spektre feedbackov od nadšeného cvrknutia si do gatí až po nasratosť kvôli premrhanému času. A tiež správ o duševných pohromách, tzv. kýbliky, po vysypaní ktorých sa vzápätí vyhrnie kvantum rád a súcitných slov. A aktuálnych hlásení o tom, kde sa čo deje a množstvo ďalšieho tematicky nezaradeného. Dobrú noc si nedávame, lebo čert, žena a monsters chat nikdy nespí.
Mohlo sa to ešte niekam posunúť? Budem úprimná, nemala som očakávania, lebo veď načo a kam? Už to, že byť stále v kontakte so zaujímavými ľuďmi, ktorých osobne poznám, vďaka čomu som si ku každej vete mohla priradiť výraz tváre, intonáciu a aj bez smajlíkov pochopiť podtext, je paráda. Véve raz napísala, že monsters chat funguje ako skupinová terapia a už to by stačilo, nie?
Arménčanka S. je jedna z najkrajších žien, aké poznám. Má zaujímavú prácu a malého syna. Niekedy pred Vianocami nabehla od nej správa:
„Bola som s mamou na prehadzku cez deň a bavili sme sa a povedala mi že si robí starosty, že som takto zostala sama v takomto mladom veku. Hovorím, že sa necítim sama, ale ona pokračovala, že ju mrzí, že som zostala bez partnera a mám najlepšie roky, nemala by som byť sama. Chcela som jej povedať, že som šťastná, ale nemohla som... lebo som sa rozplakala v strede bieleho dna... sa ma to tak strašne dotklo, lebo aj keby to bolo tak, ja s tým neviem nič spraviť, však to nezáleží len na mňa.... a plus sa už dlhšie snažím stotožniť s tým a neviem si predstaviť byť momentálne vo vzťahu. Mama ma nechcela ani uraziť, to bolo len tak medzi rečami, ale nejak som sa zľakla. Čo ak má pravdu?“ (Pravopisné chyby sú v texte preto, lebo text je originál. Chcela som jeho uvedením demonštrovať, ako pekne vedia po krátkej dobe cudzinci narábať s naším jazykom a aj napriek občasným chybám cítiť ich pokoru pred cudzou rečou, ktorá sa im páči a chcú ju ovládať.)
Kým v chate nabiehali povzbudivé reakcie, pred očami som mala Johanku z betónových koní, prednášajúcu svoju životnú múdrosť: Ňemáš chlopa, nemáš pravdy a vzápätí som si predstavila elegantnú S. v bielych šatách na knižnom klube. Raz Evka napísala, že málokto vie nosiť biele šaty tak, aby nevyzeral ako pomýlená nevesta alebo zblúdená víla, ale S. brutálne svedčia a vie ich nosiť. A všetky povzbudivé slová na jej adresu boli v ten večer ako vločky, ktoré ticho padali na display, aby ako snehová prikrývka zakryli všetky zbytočné starosti matiek o šťastie svojich dcér.
Vianoce si však museli vystačiť bez snehu. S. sa presťahovala do nového bytu, šikovná úderka monsters chatu jej pomáhala so skladaním nábytku a vzápätí odletela za svojou rodinou osláviť vianočné sviatky. Keď prišiel deň jej návratu, začali sa od nej objavovať v chate zaujímavé správy. Úderka, ktorá mala ešte kľúč od jej bytu, vymyslela totiž poriadne prekvapko. V priamom prenose som tak sledovala nadšené reakcie S. a živo som si predstavovala, ako všetko fotí a ťuká do mobilu, lieta so synom po byte a vytešuje sa z nápisu VITAJ na dverách, z misky domácich koláčikov, pri ktorých je papierik so srdečným privítaním a odkazom na chladničku, kde čaká hrniec so segedínom a párky pre syna na prípravu jeho obľúbeného hot dogu. Kým si na ňom pochutnával, my sme si vychutnávali dojatie krásnej pani S. a Johanka z mojej hlavy bola spokojná. Ňemáš chlopa, nemáš pravdy, ale máš monsters úderku a niekedy je priateľská pomoc lepšia ako otravovanie sa s lenivým naničhodníkom.
Prípady záchrany monsters duší nie sú ojedinelé. Keď zhodila choroba z nôh Šéfku, alebo ako sme ju začali láskavo volať, našu Bordelmamu, boli sme v strehu. Mala za sebou druhú vakcínu a tak sme verili, že korona nebude mať u nej svoj debutantský ples na nemocničnom covid oddelení. A výsledok? Nie, nemala. Musela sa uskromniť s domácimi podmienkami, ale statočne sa snažila utancovať našu Bordelmamu, ktorej miestami skoro dych nestačil. Navyše, Bordelmama bola už tak unavená, že sa jej nechcelo ani čítať a keď také niečo prizná žena, čo šéfuje knihám, tak je zle. Supermanka Sima to však vyriešila elegantným spôsobom. Vybrala tie najlepšie skvosty z audio kníh, rozprestrela krídla a urgentne doručila na adresu dychčiacej pacientky. Od tej chvíle sa dych pacientke tajil už len pri napínavých pasážach z kníh.
Tuná urobím malú vsuvku s odporúčaním audio kníh pre prípady, že z nejakého dôvodu nemôžete sledovať telku, čítať knihy, hrať pc hry a potrebujete vypnúť oči. Svojho času som tak počúvala Pravidlá Muštárne od Johna Irvinga. Príbeh siroty Homera vďaka dokonalému umeleckému prednesu herca Ladislava Mrkvičku postupne rastie, naberá na sile a košatí sa ako jabloňové sady. Jeho hlas zdôraznil všetko, čo som v knihe možno preletela očami a nevšimla si, lebo odrazu som nachádzala bolesť žitia tam, kde ju moja otrlosť ignorovala a dostala sa cez dôkladne vybudované obranné valy, aby ma nakoniec dohnala k slzám. Keď som knihu dovtedy mala rada, od vypočutia si audio verzie ju mám ešte radšej.
A teraz urobím ďalšiu vsuvku, lebo milujem audio knihy a zabite ma, aj Roba Rotha a Draculu od Brama Stokera, ktorého nahovoril démonicky skvele. Inak, herec sa určite musel ovládať, keď Stoker opisoval ťarbavých Slovákov so širokými opaskami ako neškodnú čeliadku, ktorej chýba priebojnosť, aby sa v tejto pasáži nerozrehotal. Lebo je to sranda, ak si uvedomíme, že od tých čias sme museli prejsť neuveriteľný kus cesty sebauvedomenia si a náhleho osvietenia rozumu, keď sme odrazu národ s tak ohromujúcim počtom ľudí, majúcich vedomostí o celosvetových sprisahaniach a odhodlaných bojovať proti vakcínam, ktoré by z nás urobili čo? Asi zas len neškodnú čeliadku.
Dobre, dobre, už sa upokojím, nesmejem sa a vraciam sa späť do diania monsters chatu. Apropó, supermanka Sima zasahovala aj v kauze seknutá Véve. Táto udalosť je ešte z minulého leta, kedy sa uvoľnili pandemické opatrenia a ľudia sa vyrojili na rodinné dovolenky k moru. Véve si ju užívala s mužom a troma deťmi, už sa chystali na návrat domov a oslavu narodenín najmenšieho krpca, keď ju zradil chrbát. Na parkovisku ležala s bolesťami na zemi, kým sa rodina nakladala do auta a pýtala si v chate radu, ktorého lekára by sme jej poradili. Sima zareagovala však na zmienku o narodeninách, ktoré Véve nemá šancu v takom stave pripraviť a hneď písala, že jej upečie kurča s ryžou, naloží pračku alebo kúpi aspoň tortu k narodkám. Torta sa stala nakoniec prioritou, dieťa nemožno obrať o radosť z narodenín, usúdili sme všetci. A tak na chate zanedlho nabehlo video s autom plne naložené deťmi, batožinou, ustaraným ocinom šoférom a seknutou maminou na hraničnom priechode, kde sa prirútilo auto Simi, žijúcej v rakúskom pohraničí, balansujúc v jednej ruke s tortou a v druhej s mobilom, aby zvyšok osadenstva monsters chatu, dychtivo čakajúci na momenty z reality show, neprišiel o svoju dávku emócií.
Osobitou kapitolou je Zuzanine depo. V jednom petržalskom byte sa križujú cesty všetkých členov, aby tu zanechali pre ostatných knihy, detské oblečenie, hračky a rôzne zbytočnosti z ich domácnosti, ktoré zaujmú v inej domácnosti dôležité miesto. Potrebujete sa niečoho zbaviť? Nafotíte to a hodíte do chatu, aby sa prihlásil budúci majiteľ, čiže osôbka, ktorej vecička urobí najväčšiu radosť. Vzápätí to doručíte osobne alebo po niekom do depa, ktoré vykonáva svoju nepravidelnú donáškovú službu. Takto ku mne doputoval drevený kolovrátok, na ktorom priadla ešte Zuzkina babka. Učila priasť aj svoju vnučku, ktorá ho chcela teraz podarovať niekomu, kto má k týmto veciam vzťah, ešteže nie k pradeniu, lebo o tom viem len to, že také niečo voľakedy existovalo. Kolovrátok je však teraz u mňa a už sa nemôžem dočkať, až ho oprášim a postavím vedľa starej elegantnej Veritasky, ktorú som zdedila po krajčírke mame a tá po babke. V našej rodine sa len šilo, nikdy nepriadlo a nemáme ani pradúce domáce zviera ako Bordelmama s dvoma adoptovanými mačkami z útulku alebo Myška, ktorá má celý zverinec, tak to pradenie na ňom možno raz skúsim.
A úplne najosobitejšou kapitolou sú všetci členovia monsters chatu. Preto, lebo sú to ľudia, ktorých mám veľmi rada. Vymenovala som v článku len pár z nich, čo neznamená, že ostatní nie sú dôležití, len sa nedá vždy písať o všetkom. Potrebovala by som väčší úložný priestor, ale aj tak neviem, či by som ich dokázala poriadne opísať. Napríklad taká Eleonóra, ktorá sa volá v skutočnosti Kateřina a nedávno sme oslávili jedenástke výročie jej dredov, je zložitá osobnosť. Je vegánka a dokáže ti vysvetliť, čo všetko je bio a čo je ojeb a ty sa nakoniec zosunieš k zemi, lebo všetko je ojeb a bio si asi len ty. Alebo Evka, ktorá pracuje s knihami a u ktorej sa často všetky stretneme, lebo okrem toho, že prekladá knihy z nórskeho jazyka, tak ich aj predáva a to takým čarokrásnym spôsobom, že zákazníci jej nosia svoje rodinné albumy k nahliadnutiu. Alebo Luky, jediný mužský prvok nášho klubu. V knižnom klube sme mali viacero mužov, ktorí prišli, aby ulovili nejakú knihomoľku a keď sa im to podarilo, viac sme ich nevideli, alebo ich to prestalo baviť, lebo máme málo testosterónu. Luky je výstavný kus chlapa, lebo je plavec, má rád fantasy a rozvíja našu fantáziu. A občas komentuje naše kecy vtipnými hláškami s parádnym nadhľadom. Ivka je moje zlatíčko, milujeme rovnaký druh humoru a stotožňujem si ju s levanduľou a jej nadšeným učiteľovaním. A plus zvyšok komediantskej skupiny, ale ak to mám všetko vymenovať a opísať poctivo, fakt tento článok nedokončím. Tak dobre, už len v rýchlosti, je tu ešte skvelá empatická Lenka, s ktorej knižným vkusom sa zhodujem asi najviac, načítaná nadupaná jogínka Soňa, čo nám robí zápisky na stretnutiach knižného klubu, Zuzana s francúzskym šarmom, ktorá keď si dala ostrihať svoje dlhé husté vlasy, tak plakalo nebo a ja, aj keď uznávam, že je teraz šik. Dáša, ktorá ma určite obláznila a preto som posadnutá knihami de Vigan a jej predčítaním, lebo Dášin zastretý hlas prebúdza vo mne všetky emócie. Marína, ktorá sa naozaj volá Marína a má taký úzky driek, že jej driečna krása by nenechala ľahostajným nielen Sládkoviča, ale aj iných poetov. Ak som na niekoho zabudla, kto toto čítate, kľudne mi to dajte vyžrať na najbližšom knižnom klube. Ignorujte ma, označte ma ako škodnú v najbližšom zoome, označte ma tam ako chcete, ja to zvládnem.
Posledné živé stretnutie pár členov knižného klubu prebehlo v jednom petržalskom pivovare. Bolo fajn, že sme sa zas po nejakej dobe videli naživo, prebrali sme nenáročné témy, ktoré nesúviseli s prúdmi a smermi svetovej a slovenskej beletrie v kontexte ťažkej doby. Bolo mi príjemne v tejto spoločnosti, kým som nemusela utekať domov, lebo chorému psovi bolo treba dať klystír. Ospravedlnila som sa všetkým, že musím ísť domov zachraňovať psa, ktorý má už tretí rok tieto tráviace problémy a možno aj vďaka klystírom ešte žije a Véve dramaticky predniesla: „Život je vlastne klystír a klystír je život, aké jednoduché.“
