Minule sme začali od konca, skúsime aj teraz. Možno niektorí z vás pod dojmom filmu „Bridge of spies“ nadobudli dojem, že zajatí agenti sa na Glienicke Brücke menili ako na bežiacom páse. V skutočnosti sa to stalo len trikrát.
Posledný raz to bolo 11. februára 1986. Vymenený bol československý agent Karel Köcher s manželkou Hanou (krycie mená Pedro a Adrid... ts, ts, ts) za ruského disidenta Anatolija Ščaranského. Na krátkom videu je vidieť aj zlatý mercedes východonemeckého prominentného advokáta Dr. Wolfganga Vogela.
Ten rovnako dohodol výmenu 25 západných agentov za 5 východných rok predtým (tuná je veľmi dobrá nekomentovaná reportáž a tuná kratšia, komentovaná, ale lepšia videokvalita). Treba povedať, že tí západní boli tzv. voľnočasoví agenti (Freizeitagenten) bez poriadneho výcviku. Amíci im povedali: "keď pôjdeš okolo tej a tej základne, sprav fotku a pošli ju". A oni tak robili. Človeku až rozum ostáva stáť.
Úplne prvá bola výmena ruského špióna Ábela za zostreleného pilota U2 Garyho Powersa. Dej filmu „Bridge of spies“ sa relatívne drží skutočnosti, až na jeden detail. Rusi za seba nastrčili východných Nemcov a tvrdili, že Ábel je Nemec. Musíme si uvedomiť, že v tej dobe DDR nebola ako štát nikým uznaná (teda okrem východného bloku). BRD hrozila, že sa každou krajinou, ktorá nadviaže oficiálne styky s DDR, ich ona na oplátku preruší. Američania nemohli oficiálne jednať s „vládou v Pankowe“, preto bola zvolená cesta dohody medzi dvomi právnikmi. Úspech tejto prvej výmeny agentov vystrelil Vogela do prvej ligy a urobil z neho nenahraditeľného muža pre východ aj západ. Do roku 1990 bolo vymenených celkom 150 agentov, ale všetky výmeny prebiehali na iných prechodoch v Berlíne alebo na nemecko-nemeckej hranici. Pri každej výmene asistoval Dr. Vogel.
Na základe jeho povesti ako úspešného vyjednávača bol v roku 1962 oslovený cirkevnými kruhmi zo západného Nemecka, či by nemohol spraviť niečo pre politických väzňov v DDR. V tom čase sedelo vo východonemeckých väzeniach aj zopár Wessies, ktorí boli odsúdení za údajné protištátne aktivity. Po dlhom rokovaní, v ktorých išlo najmä o to, koľko je ochotné západné Nemecko (treba povedať, že s ponukou platby za hlavu prišli Wessies) zaplatiť a ktorí väzni budú môcť byť „vykúpení“, sa obe strany dohodli na teste. Bolo vybraných 8 väzňov, ktorí mali byť prepustení za sumu cca 320 000 DM (Deutsche Mark, nie Dailymale). Pretože DDR nemohlo mať nijaký účet napr. vo Švajčiarsku, platba prebehla v hotovosti. Na jednom prechode odovzdali 5 osôb na druhú stranu, následne kuriér odniesol kufrík S-bahnom na Friedrichstrasse, kde ho odovzdal dôstojníkovi Stasi a prebral si 3 zvyšných väzňov... pekne z rúčky do rúčky.
Ako som už písal, DDR bola neustále na pokraji bankrotu. Die Genossen si uvedomili, že toto by mohol byť zdroj príjmov, ktorý tak nutne potrebovali. Ďalším vyjednávaním bol opäť poverený Dr. Vogel. Po tomto úspešnom teste malo byť zo zóny vykúpených 800 osôb. Cena sa dohodla na 32 miliónov DM, vyplatených v masle, hnojivách, kaučuku a južnom ovocí.
Vogel sa stáva čoraz nenahraditeľnejším. Za zastupovanie v prospech BRD v DDR dostáva začiatkom 80-ich rokov paušálnu platbu pre neho a jeho tím vo výške 250 000 DM ročne, DDR mu platí 150 000 východných mariek (priemerný plat bol pod 1000 Ostmark) a 50 000 DM, plus príjmy od jeho privátnych klientov k tomu. Jeho druhá žena sa privydala do východného Berlína zo Stuttgartu. Prečo nie, materiálne jej nič nemohlo chýbať, na západ mohla cestovať voľne (ale až po 4 rokoch, dovtedy jej to Stasi neumožnila). Pozícia Vogela bola unikátna. Mal moc, mal peniaze, kontakty na oboch stranách. Dohadoval všetky akcie, ktoré nezniesli svetlo sveta. Spájal politické špičky na oboch stranách hranice a jeho vždy najnovší model S-Klasse v zlatej farbe prekračoval hranice čoraz častejšie. Bol to on, kto dohodol návrat Günthera Guillaume, východonemeckého špióna, ktorý sa stal tajomníkom vtedajšieho spolkového kancelára Willyho Brandta. O jeho význame svedčí napríklad aj to, že Helmut Schmidt po ukončení jeho kancelárstva navštívil Vogela súkromne v jeho dome vo východnom Berlíne a zostal pár dní.
Ale naspäť do roku 1965. Po úspešnom exporte 800 politických väzňov si DDR uvedomila, že z tohto by sa dal spraviť dobrý a pravidelný kšeft. Dr. Vogel má ďalšiu prácu. Postupne sa z väzňov vyvinie jeden z najlepších vývozných artiklov DDR. Cena za jedného väzňa bola stanovená na 94 375 DM (vraj to bol vypočítaná cena, koľko priemerne stál jeden človek na vzdelaní, výchove plus starostlivosť vo väzení). Neskôr bola suma zaokrúhlená na 100 000 DM/osoba. Čo bolo pozoruhodné, západonemecká tlač bola veľmi zdržanlivá. DDR trvala na prísnom utajení (aké to prekvapenie, však) a mienkotvorná západná tlač sa po súkromnom rozhovore s predstaviteľmi cirkevných kruhov rozhodla „držať basu“.
Dr. Vogel kontroloval zoznamy, na oboch stranách dojednával detaily. Tých, ktorí boli „vykúpení“, sústreďovali v jednom väzení v Chemnitzi. Dvakrát týždenne sem prichádzali 2 až 3 autobusy a odvážali vykúpených šťastlivcov. Aby to nebolo nápadné, tak to boli vždy staršie autobusy a dokonca mali zabudované meniace sa ŠPZ-tky. Na územi DDR na nich svietili DDR značky, v hraničnom pásme sa zmenili na západonemecké. Skoro ako James Bond.
Do konca roku 1989 bolo takto z väzenia vykúpených 33 755 osôb. BRD zaplatila DDR viac ako 3,4 Miliardy DM... Pomerne výnosný obchod s bielym mäsom, však... úplne paradoxne pôsobí, že keď sa v roku 1989 rozhodli Maďari otvoriť hranice, tak médiá v DDR kričali o „obchode s ľudmi“ o „novom otrokárstve“ a podobne.
Po páde múru sa business model Dr. Vogela stal prebytočným, ale samozrejme pokračoval v privátnej praxi. Jedni ho považujú za anjela, ktorí umožnil tisícom ľuďí slobodu, pre iných sa stal kolaborantom režimu. Každopádne, nikdy nebol obvinený. Zomrel v pokoji ako bohatý muž.
