Mám ich rád. Veľmi. Niekedy už aj zabudnem prečo, ale keď sa k nim vrátim, znovu si spomeniem. Nemôžem si pomôcť. Nie sú dokonalé, majú silné, ale aj slabšie stránky a majú pre mňa zvláštne čaro. Občas môžu nudiť, vtedy im treba dať čas a vrátiť sa k nim neskôr. Keď som sa k nim po prestávke vrátil, vždy to zase fungovalo.
Sú to dva albumy od dvoch rôznych kapiel:
Iron Maiden - Somewhere in Time (1986)
Dream Theater - Images and Words (1992)
Shadow Gallery - Carved in Stone (1995)
Začnime od najstaršej vykopávky, je to album metalových dôchodcov, muzikantov, ktorí metal vymysleli. Keď sa prehrabávam v priehradke auta, kde mám nejaké haraburdy, v zúfalej snahe nájsť akýkoľvek počúvateľný materiál, občas sa mi podarí vyšmátrať ho. Je to tam!
Iron Maiden - Somewhere In Time
Nesmejte sa na tom, nesmejte sa na tom, že takto vyzerali v osemdesiatom šiestom, nesmejte sa na tom, nesmejte sa na tom, pamätáte sa v osemdesia... tom šiestom!
Pustím si “Alexander The Great”. O pár sekúnd, po prvých akordoch, sa spokojne usmievam ako dement. “My son ask for thyself another Kingdom, for that which I leave is too small for thee.” Keď Bruce začne spievať prvú slohu a celá partia začne hrať, nemá to chybu. Takto nejako krásne vyzerá obal hudobného nosiča. Je na ňom, samozrejme, obluda Eddie a obrázok obsahuje asi tak 100 odkazov na všetko možné, súvisiace s doterajšou tvorbou kapely.
Album vyšiel koncom septembra, v roku 1986 a doteraz sa ho v US predalo viac ako milión kusov. Pre mňa to bol prvý Iron Maiden album, ktorý sa mi dostal do pazúrov a bol som z neho totálne odvarený. Za najlepšie kompozície z tohoto výnimočného diela, hodné prinajmenšom Nobelovej ceny a zápisu do zoznamu svetového nehmotného kultúrneho dedičstva, označujem predovšetkým tieto skladby: “Somewhere In Time”, “The Loneliness of the Long Distance Runner”, “Deja-Vu” a pochopiteľne “Alexander The Great”. Táto skladba by sa mala dostať do učebníc hudobnej výchovy. Začína pekne pomaly, rozbieha sa to, graduje a potom - no, radšej si to vypočujte sami. Bruce, ako na celom albume, spieva fantasticky a škodoradostne si predstavujem niektorých pseudospevákov, ako by dopadli, keby ho skúsili napodobniť. Vtedy mi napadne táto Shrek scéna. Po druhej slohe (3:55) nastane zmena tempa a začne geniálna kompozícia, počas ktorej sa opakuje melodický motív na gitare (muzikanti: v diskusii kľudne opravte pojmy rytmus, tempo, melódia, ak som ich použil nesprávne). V albume gitaristi experimentovali so zvukom ich náradia a prvý krát použili guitar synthesisers, neviem presne ako sa to píše po slovensky, hudobne vzdelaní jedinci určite doplnia v diskusii. Hlavne, že to znie fasa - mne osobne sa ten zvuk veľmi páči. Skrátka, utekajte ozlomkrky a okamžite si ten album zožeňte. A žiadne výhovorky. A aj iné albumy majú skvelé.
Dream Theater - Images and Words
Toto je zvláštna záležitosť. Keď som to prvý krát počul, zdalo sa mi to podivné, zvláštne, ale aj originálne, autentické a fascinujúce, extrémne zaujímavé, celkom inakšie ako hocičo iné, čo som dovtedy počúval. Hneď prvá skladba - dlhý úvod, divný rytmus a tempo, no a potom to už išlo, neveril som, že niekto hrá takú nezvyčajnú metalovú hudbu s dlhými inštrumentálnymi pasážami, častými zmenami tempa, výbornými textami, s klávesami, klavírom, s výborným spevákom. Pozrite sa, akí fešáci to kedysi boli, už prešlo takmer 26 rokov.
Z tohto albumu mám pocit, že ho nahrala partia, ktorá si výborne rozumela, boli svojím spôsobom odvážni, keď sa pustili do takejto hudby, každý z nich vedel hrať (dokopy sa dali v Berkley, to je akási slávna liaheň talentov kdesi v USA), nejako z toho cítiť, že ich to baví a podľa mňa celý tento album má také špecifické čaro. Krásny úlet je skladba Metropolis—Part I: 'The Miracle and the Sleeper', má absolútne skvelý úvod, a potom perfektnú tú dlhočiznú metalovo-jazzovú inštrumentálnu časť. Dnes sa už môže zdať zvuk a celkový hudobný výraz nemoderný či naivný, ale ja by som to označil inak: nadšenie. Z tohto albumu mám jednoducho pocit, že ho robili s radosťou, že ich to bavilo a možno, že ich samotných celkom slušný úspech trochu prekvapil. Na prvé počutie sa to môže zdať ako guláš, ale oplatí sa dať tomu šancu. Je tam aj jedna pomalá a kľudná pesnička, síce najkratšia, ale ozaj parádna, len spev a klavír: Wait for sleep. Dream Theater nahrali ešte ďalší album, tzv. EP a volalo sa to "A Change Of Seasons", je tam jedna mega dlhá skladba a pár live cover verzií, už však cítíť zmenu zvuku (bicie znejú úplne inak ako na I&W). Niektorí označujú tento album za ich najlepšie dielo. Na záver chválospevov musím povedať, že to, čo robia v súčasnosti, absolútne nechápem. Ich terajšia tvorba mi nič nehovorí. Ako certifikovaný insitný kritik tvrdím: Dream Theater je dokonalá ukážka toho, ako to dopadne s umelcami, keď forma je kvalitnejšia než obsah. Inak povedané, technicky hrajú dokonale, sú to diabli, ale je to akési prázdne, nič z neskoršej tvorby ma už nezaujalo a nechytilo za srdce tak ako I&W (dobre, ešte toto, ale to by bolo na samostatný článok).
Ešte jedna sranda a tou je aktuálna fotografia kapely, hlavne teda pán John Petrucci. Keď ho vidím, vyzerá ako gitarový vyvrheľ, ktorý väčšinu života trávi v nedostupnej jaskyni na posvätnom gitarovom ostrove a denne 28 hodín trénuje najzložitejšie a najzbesilejšie akordy (áno hráva aj na Ibanez JPXI-7 7-String).
Pozorní čitatelia a tí, ktorí dočítali až sem, si všimli aj Shadow Gallery. Je to preškrtnuté, pretože článok by bol príliš dlhý. Ak bude záujem, skúsim vybrať nejaké ďalšie dva skvosty a urobiť im propagandu.
s pozdravom,
Otras Mozgu
