Tentokrát som si zobrala na mušku samotných pacošov a ich jednotlivé kategórie. V prvom rade chcem povedať, že aj takíto bežní jedinci môžu mať nadprirodzené schopnosti, ako je napríklad ohýbanie času a priestoru, poprípade pojedli múdrosť celého sveta a stanú sa odborníkmi na chémiu jedným klikom na google university a teda musím uznať, že voči týmto superhrdinom sa mne, obyčajnej tete za okienkom, bojuje len veľmi ťažko. V podstate sa do týchto bojov púšťam vyzbrojená len jedinou zbraňou - hráškometom.
Náš zákazník náš pá(N)ko
Väčšina tých, ktorí pracujete s ľuďmi, mi určite dáte za pravdu, že je to najnenávidenejšia veta každého zamestnanca v službách. Všetci ste už určite počuli ako stačí ísť “hen tuto za roh”, za hranice a úplne iný svet. Lebo tam sa na vás vždy pracovníci usmievajú, sú milí, ochotní a pozdravia. A keď nie, tak je to určite slovenský brigádnik. Tu v tejto SKrajine na vás každý kašle a preto im to treba dať vyžrať, nech pocítia hnev slovenského zákazníka. Našťastie nie všetci sme rovnakí. Ale o to viac tí divnejší vytŕčajú. Častokrát to ani nie je vina samotnej predavačky asistentky predaja / čašníčky ako skôr prednasratého zákazníka, ktorý sa správa ako grobian a potom sa niekde v hodnotení vyplakáva, že sa naňho nikto neusmial, pričom by mohol byť rád, že mu niekto nebodol perom do oka.
Kravičky robia MÚ, pacoši sú Nemé tváre
Darmo sa ja usmejem na každého, kto vojde do dverí a poprajem mu dobrý deň, 50 percent príchodzích sa na mňa ani nepozrie, nie to ešte aby odzdravil. Aby sa šetril tak často otrčí telefón s fotkou / papierik, kde je niečo napísané. Výnimočný prípad by bol hluchonemý - to by som chápala, žiaľ, poväčšine sú to len obyčajní zdraví ľudia, pre ktorých je náročné otvoriť ústa (asi unavení tou strašnou dobou v ktorej žijeme). Veď načo, teta si predsa domyslí, že si tým pýta to, čo je tam napísané. Keď sa náhodou opýtam ďalšiu doplňujúcu otázku, tak príde vypleštenie očí, nasleduje otrávené vybratie sluchátka z ucha a upriamený pohľad. Síce ešte stále bez slova, ale už ma aspoň ako tak začal vnímať! Jaj, toľko radosti z úspechu, až sa cítim ako učiteľka v špeciálnej škole, čo naučila zaočkované autistické dieťa nakresliť srdiečko!
Nasledujú reakcie pokývaním hlavy - nedajbože sa začnem pýtať na veľkosti alebo čísla - to treba namáhať aj ruky a potom sa nedá odpisovať kamoškám na fejsbúčiku!
Nakoniec sa predsa len blížim do cieľovej rovinky, teda ku plateniu. Je toho na samostatnú kapitolu ale tieto Nemé tváre to zvládajú bravúrne. Proste vám hodia na pult kartu alebo bankovku a potom spokojne odídu z výdavkom. Moje dovidenia a pekný deň už je len výkrik do ticha.
V tomto by som zaviedla novú olympijskú dispiclínu: Najdlhší rozhovor bez slova!!! Slováci by konečne siahali na zlaté medaily.
Pripájam zjednodušený vzorový príklad vyskytujúci sa dennodenne.
Ja: „Dobrý deň.“
P: „Ibalgin.“ (Podáva mi 5e bankovku.)
Ja: „400 mg?“
P: (Kývne hlavou.)
Ja: „24 alebo 48 tabliet?“
P: (Kuká na mňa ako puk, žiadna reakcia...)
Ak to náhodou chcem zjednodušiť a prinesiem automaticky najpredávanejšie malé balenie 400mg tak príde nesúhlas, lebo chceli to slabšie / väčšie / inú značku a podobne.
Speedy Gonzales ho nedobehne
Poznáme ho všetci a stretávame sa s ním všade. Nemá čas čakať v rade a dáva to jasne najavo hlasným vzdychnutím, gúľaním očami a poklepkavaním nohou. Poprípade sa na vás natlačí tak tesne, že premýšľate o tom kedy prebehla svadba, keď už sa schyľuje k fáze produkcie nového tvorstva.
Okrem toho, že mi tento druh lezie na nervy aj mimo pracovného života, spôsobuje znervóznenie aj ostatných pacošov. Najradšej mám takého, čo nerešpektuje pojem diskrétnej zóny, postaví sa tesne vedľa aktuálne nakupujúceho a začne s otázkami:
- Ešte vám to bude dlho trvať?
- Pohnite si, za vami stoja ľudia
- Máte to na dlho? Lebo ja sa ponáhľam na autobus
- Môžem sa len opýtať na niečo nech zbytočne nečakám ? (takticky prejde do fázy predbiehania a aj si to rovno kúpi, veď to je iba rýchlovka a keď už to mám na pokladni tak mu to môžem rovno nablokovať, nie?)
Okrem toho, že ma tými otázkami ešte viac zdržujú, lebo namiesto svojej práce im musím odpovedať, existujú dva najzákladnejšie typy ponáhľačov.
Typ prvý je taký, čo ešte len vojde do dverí a už má problém, lebo rad je dlhý, ľudia sú pomalí a tie neschopné ženské za okienkom sa flákajú. Po klasických vyššie spomenutých prejavoch počas čakania sa nakoniec dostane k okienku aj on.
Ako reakcia na môj pozdrav „Dobrý deň“, príde zašomranie na štýl: „No konečne.“ (To trvalo!) A potom konštatovanie: „Už tu čakám pol hodiny.“ (zaujímavý fakt - akokoľvek dlho musia pacoši stáť v rade, vždy sa sťažujú, že je to polhodina, pričom z vlastnej skúsenosti viem, že to je cca 5-10 minút, max 15, málokedy viac. Toľko k superschopnostiam ohýbania času.)
Komunikácia s ním je ťažká nielen preto, že je prednasratý, ale aj preto, že čokoľvek mu dáte, už včera bolo neskoro. Vypýta si trebárs magnézium a som v prdeli. Pri snahe zistiť aké potrebuje kolabujem pri odpovediach typu:
„To, ktoré je lepšie.“
„Je mi to jedno, nemám čas.“
„Také to normálne, obyčajné. Nevidíte, že sa ponáhľam?“
Opäť platí pravidlo, že ak sa rozhodnem siahnuť po akomkoľvek, ktoré si myslím že je správne tak znova zlyhávam, lebo:
„To malo byť šumivé.“
„Nie tie veľké tabletky, preboha.“
„Nemáte lacnejšie?“
Druhý typ je na štýl klasického ľudského princípu: Keď som si to vytrpel ja, tak nech si aj ostatní užijú. Niekedy sa stretávam aj s typom, čo sa sám správa presne tak ako ten pred ním, na ktorého sa sťažoval. A keďže pravda bolí, dopadne to všelijako, keď im ju niekto iný chrstne do očí.
Prikladám situáciu based on a true story, kedy sa mi dvaja páni takmer pobili pri okienku. Prvý pán, pomenujem ho Ján, kupoval niečo na teplotu pre svojho potomka a za ním v rade nervózne podupkával ujo Fero. Kým otecko sa radil čo a ako najlepšie použiť a s čím to tomu malému môže skombinovať, ujo Fero mal pred očami predstavu nahnevanej starej, ktorá doma čakala kedy už príde z nákupu domov a on si ešte tajne chcel šupnúť jedno zdravotné na stojáka. A tak sa stalo, že milý ujo Fero začal slovne útočiť.
F: „Nejako vám to dlho trvá, ja si tiež chcem nakúpiť.“
J: „Prepáčte, ale potrebujem sa poradiť predtým ako si niečo kúpim.“
Prešla asi minúta.
F: „Už sa tam toľko nevykecávajte, čakám tu už polhodinu, tak ma pustite. Ja si nakúpim a potom sa môžete rozprávať!“
J: „Som zvedavý koľko to bude trvať vám, keď ste taký múdry.“
Pán zaplatí a odíde. Fero už pekne namosúrený podíde k okienku a smerom k odchádzajúcemu vypustí poznámku: „No konečne som sa dočkal!“
F: „Dajte mi niečo na kašeľ.“
Nasleduje výsluch z mojej strany, ktorý trvá pár minút, lebo samozrejme, kašeľ má viac druhov a aj prípravkov je na milión. Uprostred nášho rozhovoru ide okolo pán Ján.
J: „No vidíte! Aj vám to trvá. Už ste tu 5 minút. Čo sa toľko vykecávate, ha?“
Milý ujo Fero odbehol od okienka rovno za ním von aby mu to vysvetlil a našťastie ostalo len pri šťavnatom výklade zaujímavých hanlivých výrazov slovenského jazyka.
K týmto ohýbačom času patrí ešte jedno upozornenie. Nemýliť si s takým, ktorý si naozaj prišiel do lekárne po radu (nechce vás naschvál zdržiavať, iba si chce kúpiť niečo na vyriešenie svojho zdravotného problému), poprípade s niekým, kto je indisponovaný a jeho reakcie sú pomalšie (starší ľudia, ktorým trochu trvá, kým si odložia peniaze a nákup). V tomto prípade sa vo mne prebudí moja inner goddess superwomen bažiaca po spravodlivosti, takže kým daný človek neodíde od okienka, sú akékoľvek iné snahy o obslúženie márne. Nepomôže ani keď spoza baliaceho sa človeka vyletí ruka s peniazmi a výkrikom: „Jeden Celaskon!“, poprípade mi na táre pristane ďalší recept tesne vedľa peňaženky a nákupu odchádzajúceho. Ja si s pekným americkým úsmevom počkám, kým je daný človek pripravený na odchod, poprajem mu pekný deň a až potom sa otočím na nasledujúceho arogantného jedinca, ktorému už vidieť penu okolo huby. A na dôvažok mu pripomeniem, že mi k tomu receptu nedal preukaz poistenca a pekne si počkám kým ho nevytiahne, po jeho lieky nepôjdem ani o sekundu skôr. Lebo on sa tak ponáhľa, že nie je schopný myslieť na nič iné okrem seba. Ani na to aby si za ten čas, kým čaká v rade, nachystal všetko čo potrebuje.
Zabávač trilobitov
Občas sa stane, že príde niekto veľmi vtipný s potrebou dať nám to najavo. Samozrejme použije niečo, čo je staršie ako stvorenie sveta a použilo to pred ním milión ďalších a on sa do toho sám na sebe skvele zabáva. A ja sa schovávam za monitorom alebo intenzívne hľadám niečo v poličke, aby nebolo cítiť ten prievan z toho jak pretáčam očami. Niekedy to príde nečakane, ja si kontrolujem lieky čo má dotyčný na predpise a on zrazu spustí: „Idú dve paradajky po koľajniciach ….blablabla.“ Najčastejším je typ originálneho vtipálka. Ten má potrebu sa prihovoriť nejakým vtipným konštatovaním, ktoré nie je ani vtipné a ani originálne, lebo pred ním to skonštatovalo niekoľko desiatok pacošov denne. Tu sú moje najmilovanejšie vyhlásenia: vtipné aj otravné otázky, ktoré mi spôsobujú mozgotras a keby som dostala 1 euro zakaždým, keď ich počujem, bola by som miliardárka.
- Ako to, že tu nikoho nemáte? Všetci ľudia sú vyliečení? chichichi (Spravidla príde do výnimočne prázdnej lekárne 5 minút po alebo pred návalovou vlnou pacošov, po ktorej sme neskutočne radi, že sme si konečne na sekundu sadli a mohli sa napiť.)
- Nestačí mi pekný úsmev namiesto platenia? Žmurk (Väčšinou sú to nechutní alebo starí chlípnici.)
- Neďakujem, aby to zabralo. pfuj pfuj (Homeopatia je šuvix, šamanstvo je nová medicína, ak za lieky poďakujete tak nepomôžu! Ak by ste náhodou nevedeli.)
- Poviem sumu, ktorú platí: „12,15.“ „Fíha a kto vyhral?“ Nasleduje jeho smiech na celú lekáreň.
- Vy ste chorá? A to sa ako môže stať, keď pracujete v lekárni? Veď si na to niečo dajte. (Nechcem kaziť ukážkovo krásne logické zmýšľanie, ale keď na vás 8 hodín denne kašlú a kýchajú chorí ľudia, tak to asi bude celkom pravdepodobné, nie?)
- Do tejto lekárne už nikdy neprídem, nič tu nemáte! Príšerná lekáreň, všetko je tu drahé! Strašne dlho to tu trvá! (Tieto vyhlásenia nie sú samé o sebe vtipné, ale nám áno, lebo autori týchto hlášok sú naši chronickí pacienti, ktorí sa k nám opakovane vracajú aby sa opäť mohli s krikom na niečo posťažovať.)
tbc - nie tuberkulóza, ale pokračovanie nabudúce
