Ahoj stará mama, mala som na vysvedčení samé jednotky! A aj som pochvalu dostala na diplome, aj knižku o nejakom drozdovi či čom som dostala, a vieš, čo sme robili ten.....Mischlénečko spravíme si ked dondeš zmrzlinu? .....Aaaaanooooo!
MischLienka, telefonát v deň vysvedčenia
Letné prázdniny pre mňa začali obvykle už v polovici júna. Teda prípravy na ne. Bolo sa na to treba poriadne nachystať, aby som niečo nezabudla so sebou zobrať. A tak som dva týždne našim žrala nervy pílila uši, čo všetko mi musí mama oprať, čo kúpiť, čo FAKT nemôžem zabudnúť zbaliť. Akoby som sa chystala na expedíciu na kraj sveta. Lebo bez tých šortiek, sandálov, presne toho svetra, motýlikových šiat, knihy o Tarzanovi, Old Shatterhandovi a Firehandovi (v poličke som neskôr u starej mamy medzi knihami objavila Dobrodružstvá Sherlocka Holmesa! Ha!), rybičky, farbičiek, smradľavých fixiek, kriedy a hŕby papiera, som jednoducho nemohla nikam ísť.
V deň vysvedčenia som sa načančala, obliekla som si riasenú sukňu a blúzku s volánom, ružové pančušky a modré topánky na opätkoch, ktoré mi naši kúpili v Maďarsku. Dodnes si pamätám, ako som sa niesla ako kráľovná, celou cestou som klopkala. Najväčšia tragédia bola, keď som jedného dňa tie topánky už neobula. Našťastie moju inšpiráciu Popoluškou, že si odrežem prsty a nacpem sa do nich za každú cenu, som zavrhla z čisto praktického dôvodu. Chodila som na balet. Ehm, a tam tie prsty pri státí na špičkách jednoducho treba. Schmatla som bukrétu pre učiteľku a vymenila som ju za vysvedčenie. So spolužiakmi sme sa ešte v triede dohadovali, kto komu odkiaľ pošle pohľadnicu. Jediné, čo mi zabránilo utekať ozlomkrky domov, mávajúc s vysvedčením vo fialovej fólii, boli moje topánky. Začali sa PRÁZDNINY!
Keď sa niekam veľmi tešíte a ste dieťa, je vám úplne jedno, aké bude počasie, neriešite spôsob dopravy a podobné veci. Takže ráno, keď som vstala, ani raňajkovať som nechcela, veď sa najem u starej mamy. To, že sa naši museli naťahovať s mojou objemnou batožinou polovicou bytu, ma netrápilo. Už len prežiť cestu.
Starááá máámáááá, stáárýýý táátóó, už som túúúúú! som hulákala bežiac od brány a tak polovica dediny bola oboznámená, že im prišla vnučka. Vystískala som ich a na moje potešenie stará mama vedela (už ma poznala), že budem chcieť raňajkovať, takže na stole voňali čerstvé rohlíky, pomazánka z kyslej kapusty, diétna saláma, nakrájaná zelenina a bábovka. A šecko zíš, abys mjela siu, ano? Uhmmm, som už inak odpovedať nemohla, lebo som mala plné ústa. Do kuchyne, cez veľké okno dopadali ranné slnečné lúče a modré závesy uchytené po oboch stranách okna, rámovali ten svetelný obraz. Záhrada vonku vyzerala ako jednoliata zelená masa, vetvy stromov sa prehýbali pod váhou úžasných letných jabĺk a hrušiek, nádrž s vodou pre kačky čakala na svojich návštevníkov a spleť bobulí čiernych, bielych a červených ríbezlí vytvárala zaujímavé kreácie. V diaľke sa vietor pohrával s končekmi vysokých topoľov. Mohla som tam tak sedieť a pozerať von oknom hodiny. Ale nebol čas. Ako som dojedla nadžgala sa, bolo treba skontrolovať moju zašiváreň, čo bude treba opraviť, upratať, premiestniť. Bola to miestnosť pod schodami, z dvoch strán bola fólia a normálne to slúžilo ako úschovňa náradia a iných vecí potrebných do záhrady. Ale keď som prišla ja, bolo to moje kráľovstvo. Malo to vyklápacie okienko a dvere mali taký háčik, takže to bola moja zašiváreň. Teda mohla som tam existovať len v čase, keď tam nepieklo slnko, lebo inak mal človek pocit, že je paradajka, alebo paprika rastúca vo fóliovníku. Pche! Aj Sandokan to vydržal. Raz. Lenže ja som nevyrástla, akurát som sa spotila ako myš. Vie niekto, kde vzniklo toto prirovnanie? Asi bol v mojej zašivárni. Inak neviem.
Moja izba bola na poschodí. Mala som v nej aj svoj vlastný malý čiernobiely televízor vyrobený asi v roku 2, ale bol funkčný a na rozprávky ako stvorený. Bol položený na otáčavom stolčeku, takže som naň mohla pozerať aj z postele. Vybalila som si svoje veci polovicu bytu, nachystala si posteľ a natriasla periny. Návliečky voňali fialkami. Ešte som z okna skontrolovala, či náhodou niekoho z grupy neuvidím dolu pri potoku. Bol čas obeda. Bola to taká malá oslava. V lete sa varilo v letnej kuchyni, kde bolo vždy príjemne chladno a obedovalo sa vonku na terase, v tieni veľkej čerešne a viniča. Vtáci nám čvirikali nad hlavami, cikády húdli svoje symfónie a kukučka holub kukala ostošesť. Klasické letné poludnie, keď sa v tom teple nechce ani muche lietať. Presne o 12tej sa v rádiu začali správy a následne nezabudnuteľné hlásenie pre veľkoodberateľov plynu „na dnes je stanovený odber podľa základného odberového stupňa číslo 3“ a „stav hladiny tokov : anformasion sur la nivó du Danube – Bratislava vodný stav santsuasant trua (163), hladina klesá, nivó bez“... A ja som mohla prestrieť veľký okrúhly stôl a o chvíľu sme si už žufankou naberali zeleninovú polévku a neskôr nové zemiaky z kuchty a rezne. Nikdy nechýbal koláč alebo zákusok. Napríklad taký piškótový, s čerstvým ovocím zo záhrady zaliaty pudingom z ovocnej šťavy. A šľahačka. S takým plným bruchom by sa človek najradšej vyvalil na lehátko ako vorvaň, ja som ale upaľovala k vŕbe. Stála som tam pod ňou a dúfala, že predsalen tu už niekto z grupy je a že ma zazrie. A že boli. „No čaaaaau jako? Co vy paštikári, enem volno žačauo a už ste tu zas. Tak co, jake byli známky? Jéééžišmankoté samé jedničky? To co si sa s koňem sraziuas? Ten papír mosí byt farebný, dvojky, štverky jak mám já, ty múj puki, samé jedničky...“ A tak sme sa štengrovali a smiali. Sadli sme si na most a preberali všetky dôležité veci, čo sa udiali od jarných prázdnin. No a začalo sa vymýšľať, čo podnikneme.
Kamoš, ktorý býval pri vŕbe, mával vždy dobré nápady. No dobré. Šľahnuté a zväčša z toho bol nakoniec prúser. Navrhol, že pôjdeme do ich záhrady si opekať. Záhrada bola kúsok od vŕby na druhej strane potoka. Vbehol do brány, o chvíľu sa vrátil s kusom slaniny a kukuricami a kľúče od záhradky mu štrngali vo vrecku kraťasov. Ešte sme počuli ako jeho mama a dedko za nami kričia Enem néé že nejaký požár spúsobíte, dávajte veliký pozor, nech nemosíme hasičú buntošit!! Keďže bol skaut, o založenie ohňa sme nemali starosť. Zistili sme ale, že oheň vlastne nemáme čím založiť. V drevenej chatke sa našlo pár starých novín, a našiel nakoniec nejaké palice, akurát spomenul, že majú nejaký divný tvar. Naštiepal ich, a my sme tiež v okolí ešte našli nejaké halúzky a drevo. Vystrúhali sme si palice na opekanie a údili sme sa. Chalaňi rozprávali vtipy, hecovali sme sa, kto vydrží mať ruku nad ohňom, náš rehot musel byť počuť ďaleko. Vtedy sa v bráničke objavil kamarátov dedko. V jednej ruke mal paličku o ktorú sa opieral a v druhej držal tašku „a to íte enem tak, bez chleba? Na, tu ti mama posíuá aj nejakú horčicu“. Podal nám tašku a vošiel do chatky. O chvíľu sme počuli hundranie „DE SÚ MOJE PALICE?? Byuy tady, fčéra tu ještě byuy.“ Kamoš stíchol a chytil si ústa „ty kokoos, ja som naštiepal dedkove palice!!!“ Jemu by ste sa krvi nedorezali, my sme spustili hurónsky smiech.
Naše leto sa začalo.
