V časoch, keď boli bohovia malicherní a krutí… eeee, pardon to bol iný príbeh. Ešte raz: kedysi v rokoch deväťdesiatych, keď za oknami zúril mečiarizmus a Slovensko bolo čiernou dierou na mape Európy, mala som čerstvo po maturite a pred sebou takmer štvormesačné prázdniny pred nástupom na vysokú školu. Môj vtedajší frajer (pre potreby článku nazvaný Miro), nadšený amatérsky mineralóg a zanietený zberateľ kameňov všetkého druhu, vymyslel expedíciu do kraja mne vtedy úplne neznámeho a exotického, do oblasti opálových baní Dubník neďaleko Červenice v prešovskom okrese. Tento minerál mu v zbierke ešte chýbal a prečo nevyužiť prírodné bohatstvo našej rodnej krajiny na jej doplnenie.
Ťažba opálov tam skončila pred 100 rokmi, v roku 1922, dnes je sprístupnená časť banského komplexu ako turistická atrakcia. To však neplatilo v čase, o ktorom píšem. Vtedy bola táto oblasť opustená, spustnutá a vyhľadávali ju len dobrodruhovia a niekoľkí miestni, ktorí kamene hľadali na (nie tak úplne legálny) kšeft.
Opál je podľa definície amorfný minerál, chemicky hydratovaný oxid kremičitý. Najbežnejšou formou je mliečny opál, jednoduchý nepriehľadný biely kameň. Pravý, tzv. drahý opál, je však na úplne inej úrovni. V bielej či inofarebnej základnej hmote akoby zvnútra žiarili odlesky rôznych farieb. Tento drahokam bol známy už v staroveku a vždy bol veľmi cenený.
Pravdu povediac, nemala som celkom predstavu, do čoho idem, ale predstava kempovania v „divočine“ hodinu chôdze od najbližších znakov civilizácie ma neľakala. Vybavená starým ruksakom, otcovým kovbojským širákom a odvahou nič netušiacich som s mojou láskou začala našu spoločnú výpravu malou zachádzkou na súťaž v ryžovaní zlata v Hodruši-Hámroch. Keď minerály, tak minerály. Odtiaľ už naša cesta viedla na ďaleký východ.
Auto v tom čase nemal ani jeden z nás, všetky presuny sa preto konali vlakom a autobusom. Na rozdiel od súčasnosti, kedy človek vytiahne z vrecka mobil a do dvoch minút si zistí odchody spojov, vtedy to chcelo trochu plánovania vopred a starostlivé zapisovanie odchodov na papierik. Cesta z Hodruše na východ bola takmer na celý deň. Z Hodruše do Žarnovice, odtiaľ do Žiaru nad Hronom, potom do Zvolena, vlakom do Košíc, kde sme z verejného telefónneho automatu podali hlásenie svojim rodinám, a konečne autobusom do Zlatej Bane, odkiaľ sme mali naplánovaný pešibus na miesto činu.
Všade sme pochopiteľne mali nejaké prestoje, lebo nadväznosť spojov cez víkendy bola dosť žalostná. Bol horúci začiatok júla, o klimatizácii v hromadnej doprave sa nám vtedy mohlo iba snívať, a tak keď sme sa po celodennej štrapácii dotrepali na konečnú v Zlatej Bani, predstava pochodu s batohom na chrbte ma nijako nenadchýňala. Ale láska hory prenáša, Miro bol blízkosťou opálového náleziska nabudený a ja som ho statočne nasledovala po rozbitej ceste do lesa za dedinou, až kým sme nenašli vhodný kúsok trávnatej plochy, kde sme v rastúcom šere rozložili stan a zaliezli do spacákov.
Ráno sa ukázalo, že táboríme prakticky na vrchole haldy hlušiny z opálových baní. Tá bola našim cieľom. Nešlo nám totiž o hľadanie veľkých, hodnotných drahokamov, tie boli vyťažené už o sto rokov skôr. Išlo o zberateľsky zaujímavé žilky opálu v materskej hornine, ktoré sa mohli vyskytovať aj vo vyhodených kameňoch. Hľadanie bolo jednoduché – náhodne vybraný kameň z haldy rozbiť prineseným kladivom a prezrieť, či sa vnútri nachádza aj opálový materiál. Kusy, ktoré sa nám pozdávali, sme si odkladali vedľa stanu a neskôr triedili, pretože z pochopiteľných príčin sme si mohli so sebou odniesť len obmedzené množstvo kamenia.
Hľadanie v hlušine bolo dosť lotéria. Oveľa viac rozbitých kameňov bolo bezcenných, než takých, kde sme farebné žilky našli. Aj z tých bola časť tzv. hydrofánov, teda opálov, ktoré po vyschnutí strácajú svoju farebnosť. Zo zberateľského hľadiska sú zaujímavé aj ony, len ich treba držať vo fľaštičke s vodou. Naše hľadanie so striedavo oblačným úspechom prerušil po pár dňoch moment ako z filmu. Okolo prechádzala rodina s dvoma deťmi na výlete. Dali sme sa do reči, Miro ochotne vysvetlil, čo tam robíme, porozprával trochu o opáloch, čo v deckách vzbudilo prirodzenú zvedavosť. Jedno z nich, chlapec vo veku nejakých 8 rokov, kladivom, čo sme mu požičali, rozbil prvý kameň, čo mu prišiel pod ruku, a… Vo filme by zaznela monumentálna hudba, detailný záber by priblížil detskú tvár zospodu osvetlenú mysterióznym svetlom a strih by ukázal škrupinu zdanlivo bezcennej horniny s vnútrom vyplneným nádhernou opálovou hmotou hrajúcou všetkými farbami dúhy.
Rodinka si tento suvenír hrdo odnášala z prechádzky domov a my sme ešte dlho potom neveriacky krútili hlavami nad tým nálezom. Nepopieram, že aj so štipkou závisti, no ani jeden z nás nespochybňoval, že chlapcovi ten kameň právom patrí. A hoci sme za niekoľko dní strávených na halde aj my našli niekoľko pekných kúskov, tento bol bez debaty najkrajší.
Kempovanie nadivoko v lese občas vyžadovalo doplnenie zásob potravín. Pritom sa ukázal jeden dôležitý fakt, že do Červenice to máme o kus bližšie než do Zlatej Bane, kadiaľ sme do našej destinácie prišli. V červenickej krčme, kde sa Miro počas výletu za nákupom zastavil (ja som zatiaľ zbierala drevo a varila obed), sa zoznámil s niekoľkými miestnymi, ktorí sa ukázali ako dobrý zdroj informácií. Ukázalo sa, že niektorí z nich oblasť starých baní dobre poznajú a príležitostne v nej hľadajú zberateľsky zaujímavé kúsky, ktoré predávajú svojim zahraničným kontaktom. Veľa pracovných príležitostí v tom kraji vtedy nebolo a každý sa snažil prežiť, ako sa dalo.
Z jedného z Mirových nových známych sa ukázal týpek, čo mal preskúmané nielen okolie baní, ale vedel aj to, kadiaľ sa dá dostať aj do samotných starých štôlní. Vstupy do nich boli pochopiteľne zamrežované, zamknuté, zatarasené, no pre podnikavého ducha niektorých tamojších obyvateľov to nemohlo byť prekážkou. Slovo dalo slovo a dohodli sa, že môjho milého po jednej zo starých baní prevedie. V Mirovej výbave sa okrem iného nachádzala aj banícka lampa.
Malá odbočka pre mladšie ročníky, ktoré považujú malé a ľahké LED svietidlá za samozrejmosť: táto lampa sa skladala z čelového svietidla vo veľkosti päste (v ňom bola klasická vláknová minižiarovka), spojeného dlhým káblom s akumulátorom o veľkosti a hmotnosti menšej tehly. Vyzeralo to takto. Bola to bežná súčasť výstroja baníkov, akumulátor sa nosil zavesený na opasku a slúžil na to, aby svetlo baníkovi vydržalo počas celej šichty. V súčasnosti sa používajú modernejšie verzie. Dnes nie je problém v miestach bez elektriny svietiť kompaktnými solárnymi lampami alebo LED baterkami, ktoré sa dajú dobiť z prinesenej powerbanky s hmotnosťou výrazne nižšou než spomínaný akumulátor. My sme si svietili primárne sviečkami a ohňom v ohnisku. Svetlom ručných bateriek a banskej lampy sme šetrili, aby im energia vystačila na celú našu výpravu, čo trvala vyše týždňa.
Miro si teda s novým známym dohodol čas spoločného skúmania starej bane, mojou úlohou bolo udržiavať v kempe oheň a strážiť veci. Neprotestovala som, výlet do podzemia, kde sa takmer sto rokov neťažilo a zabezpečenie štôlní mohlo byť veľmi diskutabilné, ma príliš nelákal. Môj drahý mi pri odchode povedal, že svetla má odhadom na tri hodiny, a vyrazili het. Zašla som po drevo, nachystala niečo pod zub a potom som na ryžovacej panvici (áno, tú sme so sebou niesli tiež) separovala opálové úlomky do ampulky s vodou, kde sa pomaličky hromadili a vyzeralo to čoraz krajšie.
Tri hodiny uplynuli a ja som začala netrpezlivo očakávať návrat môjho milého a jeho sprievodcu. Lenže ich nebolo. Prešla ďalšia hodina, potom dve, a chlapov stále nikde. Hlavou sa mi začali preháňať katastrofické scenáre, že ich kdesi zavalilo a nemôžu von, sú zranení alebo čosi horšie. Bola som už takmer odhodlaná vytiahnuť z Mirovho batoha CB vysielačku a skúsiť pozháňať pomoc, ale netušila som, do ktorej šachty v okolí išli a kam vlastne záchranárov poslať, ak sa ich vôbec dovolám (nie, milé deti, mobilný telefón sme nemali, ten bol v tom čase luxusom). S plačom na krajíčku som zvažovala, či radšej nezájsť do dediny a skúsiť hľadať pomoc, keď som začula blížiace sa hlasy. Keď sa Miro s kamošom vynorili spoza zákruty, nevedela som, či sa mám rozosmiať, či rozplakať. Na moju emóciami skrútenú tvár môj drahý nechápavo hľadel, vraj predsa jeho známy mal tiež banícku lampu a svetla by mali dosť ešte aj na niekoľko ďalších hodín. „To som ti nepovedal?“ Z mojej dilemy, či sa smiať či plakať, bola razom dilema, či mu vylepiť alebo ho kopnúť do holene.
Náš kemp sme s výrazne ťažšími batohmi opustili o pár dní neskôr. Z Červenice sme sa odviezli autobusom do Prešova, kde sme nasadli na vlak smerom k domovu. Dubnícke opálové bane sme za sebou nechali opustené, chátrajúce a zabudnuté, ako sme ich našli.
P. S.
Na to miesto som sa znova dostala o takmer dvadsať rokov neskôr v rámci jednej akcie s partiou motorkárov. To už prebiehali aktivity pre sprístupnenie časti banského komplexu verejnosti. Už to nebol zabudnutý, opustený koniec sveta, stromy tam boli hustejšie, zdravšie a tráva zelenšia než som si ich pamätala. Aj cesta z dediny k baniam trvala na motorke o poznanie kratšie ako voľakedy pešo s nabaleným ruksakom. Okolie vstupov do štôlní bolo vyčistené, upravené a správca, ktorý našu partiu povodil, nám porozprával o pripravovaných plánoch oživenia tejto oblasti ako turistickej zaujímavosti. Mnohé z tých plánov sú dnes už skutočnosťou. Keď budete mať cestu okolo, choďte sa tam pozrieť. Stojí to za to.
