Drahí čitatelia!

Keďže Zakiho články o populárnej hudbe mali ohromný úspech, rozhodol som sa napísať pár slov o mojich troch obľúbených hudobných skupinách. Motívom je aj mikroskopická šanca nájsť spriaznenú dušu, ktorá prežíva podobné stavy pri počúvaní takejto muziky. Nasledujúci text nie je žiadna vyčerpávajúca a detailná analýza. Ide iba o spomienku na objavenie niekoľkých fantastických pesničiek, ktoré na mňa mimoriadne silno zapôsobili.

Marillion

Objavenie tejto kapely bol pre mňa mierny šok, pretože prvýkrát som počul “Script for a Jester’s Tear” z nahrávky na kazete a na ňu(ňuňu) to bolo nahrané očividne z klasickej vinylovej platne. Spôsobil to môj svokor, ktorý takéto nahrávky zháňal ešte za socializmu na nejakej polo-ilegálnej kazetovej burze. To praskanie ihly, prenášajúcej záznam z drážok platne, má svoje čaro. Na to, že spomínaná pesnička bola z roku 1983, je tam úžasný spev, zvuk, melódia a atmosféra. Pre mňa táto skladba vôbec neznie ako vykopávka a obdivujem úprimný, presvedčivý prejav speváka Fisha. Marillion vznikli cca v roku 1979 v Aylesbury v UK. Spevákom bol Derek William Dick (chápem, prečo je známejší pod prezývkou Fish), gitara Steve Rothery, basa Pete Trewavas, klávesy Mark Kelly, bicie Ian Mosley. Títo páni tvorili základ kapely a vo svojej ranej tvorbe priniesli na progresívnu scénu niekoľko fantastických kompozícií. Fungujú dodnes, hrali už aj v Bratislave. Vývoj kapely má dve časti - éra s Derekom ako spevákom (do roku 1988) a potom éra, kedy už spieval Steve Hogarth (1989 - súčasnosť). Albumy, kde spieva Hogarth, nemám veľmi napočúvané, ale čítal som prevažne veľmi pozitívne ohlasy na jeho spev.

Už len pár tipov, čo si treba vypočuť:

1.) Kayleigh. Odrhovačka o pocitoch, láske, zlomených srdciach a podobných koko… nezmysloch, však my, cynické svine, vieme, ako to muzikanti mysleli. Skvelý text, radosť počúvať a samozrejme skvelá hudba, čistá a nefalšovaná pohoda. Decentné gitarové sólo, klávesy, spev a ešte to aj celé stihli za tri a pol minúty.

2.) Childhood's End? Pesnička o dúhe, o strake (slovo magpie sa mi veľmi páči) a o stratenom detstve, melódia super a znova aj spev a celková atmosféra.

3.) Incommunicado. Zaujímavá pesnička, pomerne divoké klávesy, svižné tempo a taký old-school progress. Fish zase spieva parádne.

Genesis

Ak niekto z čitateľov nerozumie, prečo je Genesis jednou z kapiel, ktorá definovala žáner progresívneho rocku, treba si vypočuť ich ranú tvorbu, predovšetkým, hlavne a bezpodmienečne, najprogresívnejší album “Selling England By The Pound”. To je progress ako remeň, nebudete veriť, že Peter Gabriel, Phil Collins, Steve Hackett, Tony Banks, Michael Rutherford robili kedysi takúto šialenú muziku. Ten album (rok výroby 1973!) je čistá esencia muzikantskej virtuozity, úprimnosti, invencie a dovtedy neslýchaných hudobných postupov. Gabrielov výborný spev, jeho hra na priečnu flautu, Hackettova fantastická gitara (Firth of Fifth) a ostatná poctivá muzikantská robota zvyšku kapely - toto všetko dokopy spôsobilo, že spomínaný album sa extrémne vydaril. V pesničke “The Cinema Show” je motív, ktorý podľa mňa celkom slušne pripomína Kraftwerk :) Aj albumy "Nursery Cryme", "Foxtrot", "Trespass", či "The Lamb Lies Down on Broadway" stoja za to, aj keď miestami je to možno až príliš progresívne.

Je mi trochu smutno, keď si predstavím, aké biedne pesničky neskôr produkoval Collins, aj keď, samozrejme, pár hitov stálo za to. Po odchode Gabriela začal spievať Collins, bola to logická voľba, lebo spievať vie a to úplne fantasticky. Mne osobne sa najviac páči v pesničke “No Slon Of Mine” (žiadny môj slon). Tak sa má spievať a hrať. Ono je to už z toho “novšieho” obdobia kapely. Odchodom Gabriela sa totiž zmenil zvuk a jej smerovanie, no stále to bolo celkom fajn. Neskoršie albumy už boli slabšie.

Na záver už len pár pesničiek, ktoré musíte počuť:

1.) Firth of Fifth. Prapodivný názov, perfektné klavírne intro, rozbeh, spomalenie, sólo na priečnej flaute a približne od polovice fantastická clivá Hackettova gitara. Toto sólo je geniálne. Čistá extáza. Kto z čitateľov je muzikant, ten by mohol oceniť klavír na začiatku, pretože: This section is rhythmically complex, with certain bars in the rare time signatures of 13/16 and 15/16, alternating with bars of 2/4. Ja mám len hmlistú predstavu, čo to je, ale asi to má zložitú zmenu rytmu a tempa, alebo aj jedno aj druhé(?).

2.) Can-Utility and the Coastliners. Toto je trochu psychedelická pesnička, so zvláštnym textom, na začiatku skvelý Gabrielov spev, potom to začne gradovať a záver je totálna bomba. Kto pozná skupinu Asia, tak tá záverečná časť mi to silno pripomína.

3.) One for the Vine. Jedna z novších vecí, spieva už Collins, je to modernejšie, text je veľmi zvláštny, pripomína mi to nejaký temný katastrofický príbeh. Hudba skvelá a znovu je to komplexná, dosť šialená kompozícia. Vrelo odporúčam.

Rush

Kanada! Prečo? Lebo odtiaľ je skupina Rush. Tiež som nechápal, čo je toto za obskúrna záležitosť, ale po vypočutí “Moving Pictures” a neskôr ďalších pesničiek som pochopil, že som našiel svoju srdcovú záležitosť. No uznajte, nie sú na zožratie? Akí fešáci, však?

Túto svetoznámu kanadskú skupinu (aj keď skôr kanadskú ako svetoznámu) tvoria Neil Peart (bicie), Alex Lifeson (gitara) a Geddy Lee (basa & spev). Ich kariéra začala kedysi v období spodnej kriedy, roku Pána 1974 v Ontariu. Pamätám si dodnes, že toto bola prvá skladba, ktorú som od Rush počul (The Pass). Natoľko ma to vzalo, že som začal pátrať, čo to akože má byť a tak som sa dostal k ich staršej tvorbe, ako napríklad “2112” (áno, to je názov platne), “A Farewell to Kings”, “Permanent Waves”. No a tak som objavil aj môj najobľúbenejší, už spomenutý album, Moving Pictures. Ten je podľa mňa dokonalý celý, od začiatku, do konca, odzadu aj spredu, zdola hore, skrz-naskrz.

Veľmi stručne o členoch kapely: Neil je Pán Bubeník, milý a skromný pánko, ktorý v súkromnom živote prešiel peklom (smrť dcéry a neskôr manželky). Odporúčam si pozrieť toto jeho sólo, pre odborníkov zase jeho DVD “Anatomy Of A Drum Solo”. Vy-ma-ka-né!

Geddy Lee Weinrib je syn Morris-a and Mary Weinrib, ktorí boli z Poľska, židovského pôvodu a prežili holokaust. Je až neuveriteľné, že prešli živí z ghetta v Strachowiciach cez Dachau a potom Bergen-Belsen až do Kanady. Viac info poskytne wiki. Alex Lifeson je super, ale už na neho nemám miesto, aj tak neverím že ste to dočítali až sem.

Treba si vypočuť:

1.) Red Barchetta. Pesnička o aute :) Veselá, živá, typický Rush.

2.) Afterimage. Veľmi smutná pesnička, ktorá vznikla na počesť ich kamaráta, ktorý zomrel.

3.) Prime Mover. Novšia skladba, pekná melódia, tiež celkom veselá. Zaujímavá basová linka :)

 

Dopočutia!

Navždy váš,

Otras Mozgu

Otázka pre bubeníkov: Ako sa volá to, čo počuť v “No Son Of Mine”, nejak okolo 2:29, keď počuť činel a do jeho tempa sa pridá jeden úder navyše? Je to vynikajúce a aj ten činel znie celú pesničku perfektne.