Ako dieťa odjakživa inklinujúce k exaktnému chápaniu sveta som sa už od raného detstva oveľa radšej hrávala s legom, technickými a logickými hračkami než s bábikami, čajovými súpravičkami a maminými topánkami na podpätkoch. A tak ma rodičia v druhom ročníku základnej školy zapísali na krúžok programovania v miestnom centre voľného času (v tom čase sa to tak ešte nevolalo, ale ani za stovku si už nespomeniem, že ako sa tomu za komančov nadávalo, možno nejaký pioniersky dom alebo čo). A vtedy sa začala moja postupná a zdĺhavá cesta k syndrómu karpálneho tunela.

Moje prvé spoznávanie virtuálneho sveta mi sprostredkovali technologické vychytávky najvyššieho kalibru – počítače PMD 85, na ktorých sa podobne ako ja postihnutí šesť – sedemroční jedinci zoznamovali s počítačovým jazykom BASIC. Priznám sa, že keď sa mi podarilo zosmoliť svoj prvý program, po spustení ktorého sa mi na čiernej obrazovke objavil veľký biely nápis „AHOJ“, mala som z toho Vianoce, Veľkú noc aj narodeniny naraz. Počítačový svet bol proste fascinujúci.

Ako ilustráciu toho, čo všetko sa dá pomocou počítača vytvoriť, nám učiteľ po pár hodinách ukázal počítačovú hru Sokoban, ktorú nám potom v rámci motivácie dovolil hrávať posledných 15 minút z každej dvojhodinovej lekcie. Pche, 15 minút? Zúfalo málo. Presúvať kocky po bludisku pomocou maličkého robota by som bola dokázala aj celú lekciu.

Zhruba v polovici školského roka prišiel učiteľ s novou motivačnou hrou. Bol to Manic Miner z roku 1983, šlo o klasickú čierno – bielu arkádovú hru a pre mňa to bola hra, ktorá raz a navždy zmenila môj život. Od toho momentu bolo hranie počítačových hier mojím najobľúbenejším koníčkom. Pochopiteľne, keďže sa v tom čase písal rok 1986 a počítač som doma nemala, sa môj koníček limitoval na čas strávený na počítačovom krúžku.

Môj otec je programátor, a tak ma počas prázdnin brával so sebou do práce, kde ma posadil k nejakému voľnému počítaču a tam ma mohol spokojne nechať celý deň bez toho, aby som mu akýmkoľvek spôsobom narúšala jeho prácu. Lebo, a teraz sa podržte, u otca v robote mali normálne PC. S farebným monitorom, ha! Ak ma pamäť neklame, šlo o nejaké 384-ky alebo čosi také. A na nich som sa mohla hrať Tetris a PacMan. Bolo to proste nenormálne. Otcov kolega mal rovnako starú dcéru a tá jedného dňa prišla do práce s hrou Cats. Malá mačička musela po smetných košoch a šnúrach na bielizeň doskákať do otvoreného okna na bytovke a v miestnosti za oknom vychytať myši. Potom zase vyskočiť von, nenechať sa zožrať číhajúcim psom a skúsiť šťastie v ďalšom okne. Moje nadšenie nepoznalo hraníc. Myslela som si, že nič lepšie už existovať nemôže. 

Po skončení prvého stupňa základnej školy pre mňa nasledovalo pár rokov počítačového vákua. Otec ma už do roboty cez prázdniny nebrával, lebo som bola „veľká“, zmenil sa režim, centrá voľného času (či čo to bolo) mali na nejaký čas utrum, počítač som doma nemala a navyše som dostala psa, takže svoj voľný čas som venovala jemu. Zmenilo sa to až vo chvíli, keď som nastúpila na strednú školu a hneď od prvého ročníka sme mali vo výučbe zaradené programovanie. Mimochodom, v tom čase som bola strašne prekvapená, pretože niekedy počas môjho počítačového vákua sa ku nám do východného bloku dostala počítačová myš, takto budúci nástroj skazy môjho zápästia, a mne sa zdalo neuveriteľné, že niečo tak geniálne nevymysleli už oveľa skôr.

Počas prvého ročníka na gymnáziu som domáce úlohy z programovania chodila vypracovávať na počítače do Iuventy, kde mali na tú dobu fakt solídne vybavenú počítačovú miestnosť pre programovaním potrafené decká a k nej ponúkali mimoriadne schopných vedúcich krúžkov, ktorí ma naučili desaťkrát viac, než ma naučili v škole. A ako bonus, ukázali mi hru Dyna Blaster. Bola som v nej fakt dobrá.

V druhom ročníku strednej školy môj život získal nový rozmer. Na Vianoce som totiž dostala počítač. A nie len tak hocijaký počítač. Bolo to úplne prvé Pentium, ktoré existovalo, a dodnes naň s láskou spomínam. Fičalo ako namydlený blesk a pozrieť sa naň k nám došla väčšina mojich kamarátov. A práve v druhom ročníku strednej školy mi spolužiak ukázal hru Dungeon Master, ktorá bola mojím prvým dungeonom, prvou RPGčkou a prvu hrou, ktorá ma pohltila natoľko, že som bola schopná stratiť kontakt s realitou. Proste taká prvá ozaj hlboká láska. Mimochodom túto hru som si zahrala pred pár týždňami, stále ju rovnako žeriem a práve ona ma inšpirovala k napísaniu tohto článku.

Niekedy v tom čase sa u mňa postupne rozvíjalo gamerstvo. Len také malé, nenápadné, žiadna tragédia, nič také, čo by vadilo mojej mame, ktorá to neriešila, pokým som zo školy nosila dobré známky, chodila som na hodiny klavíra a doma som pravidelne hru na klavír drilovala, nezanedbávala som domáce práce a nezanedbávala som psa, takže som sa dostala aj na čerstvý vzduch. Okej, psa som nezanedbávala fakticky nikdy, on jediný bol v mojej hierarchii neotrasiteľne nad počítačom. Televízor som nevidela, ako bol rok dlhý, pretože mi neponúkal nič, čo by bolo zaujímavejšie, než počítačové hry.

Po Dungeon Masterovi prišiel Dungeon Master 2, Loderunner ako zástupca arkádoviek, Mortal Combat ako párová mláťačka (nikdy som mu úplne neprišla na chuť), Abuse (mimochodom pamätá si niekto Abuse a prešiel ho niekto do konca?) (mne sa to nikdy nepodarilo) (ešte stále ma to štve), Gobliiins, Maniac Mansion a nezabudnuteľná pirátska séria The Monkey Island. A 3D Tetris. Tak v ňom som bola veľmajster. Dokázala som niekoľkokrát pretočiť skóre a skončila som až vtedy, keď som v zápästiach mala neznesiteľné kŕče. Áno, už na strednej škole moje zápästia dostávali fest zabrať a občas mi to dávali vyžrať. Najobľúbenejším žánrom u mňa zostávali dungeony / RPGčky. Ten pocit, že som uprostred hry, že som naozaj v tom bludisku, že to žijem... jednoducho som bola mimo skutočného sveta. O môj návrat do reality sa staral jedine môj pes, ktorý ma v časoch, vyhradených jemu, prišiel upozorniť na normálny svet decentne priloženým studeným čumákom.

Keď som strednú školu končila, prvý raz som pričuchla k hrám strategickým a k adventúram. Hral niekto z vás The Neverhood? Fakt neviem, či som sa niekedy v živote na nejakej hre dokázala viac zabaviť ako na tejto plastelínovej adventúre pre deti, ktorá v mojom osobnom rebríčku na tému „tak títo chlapci sa pri tvorbe fakticky odviazali“ dodnes kraľuje na prvej pozícii. Výborné ale boli aj hry zo série Quest for Glory, šlo o akčné adventúry.

Mojou úplne prvou stratégiou bola Duna2 a žrala som ju od začiatku do konca. Inšpirovala ma aj k prečítaniu knihy, aby som tušila, o čom to celé vlastne je. Potom som ju mala ešte radšej. Po Dune to boli Settlers2, Warcraft, Warcraft2 a Starcraft, ktoré som dokázala hrať do nekonečna. Hlavne Starcraft. Medzitým na svet prišiel Diablo, ktorý síce nie je stratégia, ale ktorého si dodnes zahrám, keď mám chuť niekoho nakopať do zadku. Ten pocit, že idem svetom a bez akéhokoľvek premýšľania zabijem všetko, čo na mňa vyskočí, na mňa pôsobí neuveriteľne meditatívne.

Stratégie Ceasar a Pharaoh boli tiež šupy, ale to už som sa plynulo dostala k vysokej škole. Mimochodom na všeobecné prekvapenie som napriek láske k počítačom (a programovaniu, nielen k hrám) nakoniec šla študovať matematiku. Dodnes svojmu rozhodnutiu nerozumiem a je mi to ľúto. Na vysokej škole som objavila hru Syberia a neskôr jej pokračovanie Syberia 2. Ide o nádhernú klasickú adventúru s úžasným herným prostredím, geniálne prepracovaným príbehom a výbornými hlavolamami, úplne prostú násilia, a s neskutočne podmanivou hudbou - podľa mňa najlepšou hudbou, aká bola kedy pre počítačovú hru skomponovaná. Táto hra sa vo mne už zrejme navždy zapísala ako najkrajšia hra, akú som kedy hrala.

Stavali ste už niekedy nemocnicu, ZOO, železničnú sieť alebo zábavný park? Ja áno – počas vysokej školy častokrát celé noci. Hrávala som nielen akčné stratégie, ale aj tieto roztomilé staviteľské stratégie. Za mňa to vyhrali dve z nich – Rollercoaster Tycoon a (už v tom čase stará) Theme Hospital, plná absurdných, ale o to zábavnejších diagnóz, ktoré som musela liečiť veľmi kreatívnymi spôsobmi. Počas vysokej školy sa moje gamerstvo dostalo na hranicu únosnosti. Totiž, stále som chodila do školy, pracovala som na polovičný úväzok, chodila som denne do fitnescentra, mala som psa, ktorému som sa venovala, a samozrejme som mala aj nejaký ten spoločenský život. Nesmieme zabúdať ani na moju dobrovoľnícku prácu s deťmi. Nikto z mojich kamarátov a známych netušil o mojej druhej osobnosti, kompletne ponorenej vo virtuálnej realite. A ja som chcela, aby to tak aj zostalo. Takže – celkom logicky – hranie šlo na úkor spánku. Uznávam, nebolo to veľmi zdravé. Spánok mi v tom čase ale až tak veľmi nechýbal (chcela by som znova mať 20 rokov) a citeľný dopad môjho hrania som evidovala len na pravom zápästí. V tej dobe ma už solídne pobolievalo a pravidelne mi tŕpli prstenník a malíček. Ale o tom, že som vášnivý hráč, drvivá väčšina mojich známych a priateľov netuší dodnes.

Keď som doštudovala, môj čas na hranie sa začal postupne scvrkávať. Chuť však nie, takže som v hráčskej vášni pokračovala vždy, keď to bolo možné. Zopár rokov som ale hrávala v obmedzenom režime a len tie stariny, čo už som doma mala. Bolesti v zápästí pretrvávali, ale nezhoršovali sa. Až kým som jedného dňa, keď som mala už po tridsiatke, nešla okolo jednej predajne počítačových hier, kde som pred výkladom ostala čumieť ako teľa na nové vráta. Bol tam. Môj splnený herný sen. Šla som dnu, ako vo sne som ho zobrala z pultu, došla som k pokladni, kde sa ma predavač pýtal, či to je pre syna. Povedala som mu, že to je pre mňa, zaplatila som hru, odmietla som predavačovu spontánnu ponuku, že sa k nemu môžem nasťahovať a ešte stále ako v tranze som šla domov. Nainštalovala som ho a bola som definitívne stratená. Po dvanástich rokoch od prvého dielu vyšiel Starcraft2.

Okrem toho, že ma už samotná kampaň úplne pohltila, pretože tá hra je vďaka svojmu premakanému ovládaniu proste nenormálne hrateľná, po prvý raz v živote (podľa hesla „lepšie neskôr ako nikdy“) som vyskúšala hrať v multihráčskom režime, čím sa mi otvoril nový herný vesmír. Umelá inteligencia, nech je akokoľvek prepracovaná, je v konečnom dôsledku predvídateľná. Hrať proti živým hráčom je niečo úplne iné. Je to... živé.

Asi dva roky po vyjdení môjho hráčskeho svätého grálu som už mala fakt vážne problémy so zápästím. Tým klikacím. Keď poviem, že fakt vážne, myslím to tak, že som mala kvôli neznesiteľným bolestiam problém aj s takými banalitami ako v aute preradiť rýchlosť. Návšteva doktora priniesla odhalenie, že ide o syndróm karpálneho tunela, čo je vraj bežné ochorenie ľudí pracujúcich s počítačom. Bwahahahahaha, pracujúcich. Ale teda áno, aj v práci sedím celý čas za počítačom a používam myš. Operovať sa to vraj dá, ale očakávaný výsledok je, že mi po operácii bude lepšie, alebo aj horšie. Šance tak pol na pol. Tak som s vďakou odmietla a začala som sa učiť používať myš ľavou rukou. Šlo mi to celkom dobre, ale len v práci. Uklikať hru ľavou som nedokázala. Nevadí. Bolesti sa napriek tomu výrazne zmiernili, čiže predsa len to bude tak trochu aj choroba z povolania. S prižmúrením všetkých dostupných očí.

V dnešnej dobre, deväť rokov po vyjdení Starcraftu 2, to už mám so zápästím zlé. Hrávať už môžem len zriedka, maximálne dve hodiny v kuse a niekedy si musím dať pauzu aj na dva – tri týždne. Ak sa mi raz za uhorský rok podarí cez víkend dať „herný deň“, mám potom silné bolesti niekoľko dní. Napriek tomu sa nám s mojím starcraftovým spoluhráčom v režime 2v2 darí držať v diamantovej lige – ak by bol niekto zvedavý. Uznávam, nie je to až také terno, ale pre mňa je to stále môj životný herný úspech, ktorý mi prináša nemalé vnútorné uspokojenie. Klasickým „nerdom“ stačí ku šťastiu naozaj málo.

 

Mne by napríklad stačilo nové zápästie.