Môj osobný sanitár sa ukázal ako veľmi príjemný chlap. Skutočne nápomocný. Pomáhal mi do vozíčka, z vozíčka, podával mi veci, miestami ma prakticky dvíhal, a ak som sa potrebovala premiestňovať po vlastných, pekne ma podopieral. Doslova ma obskakoval ako chránené zvieratko. Priznávam, že mi padlo veľmi dobre, že sa konečne niekto naozaj stará, hoci nešlo o liečbu, ale „len“ o pomoc človeku na pokraji síl. Zostal so mnou po zvyšok dňa.
Na gynekológii som nečakala ani chvíľu, hneď po príchode som bola dovezená do ordinácie, sanitár bol vyhodený za dvere a po mojom vyzlečení sa som za hlasného kňučania bola s výdatnou pomocou mladého službukonajúceho lekára umiestnená na vyšetrovací stôl. Lekár po dôkladnom vyšetrení skonštatoval, že tehotná samozrejme nie som, ale že rovnako, ako rádiológ, aj on vidí silný zápal na ľavej strane brucha, ktorý by čisto teoreticky mohol byť, ale pravdepodobne nie je gynekologického charakteru. Vyzeral nerozhodne a netrúfol si sám určiť definitívny záver. Požiadal ma o trpezlivosť s tým, že privolal na konzultáciu pani primárku.
Pani primárka prišla, opäť ma veľmi dôkladne vyšetrila a skonštatovala to, čo som už vedela, totiž že mám silný zápal na ľavej strane brucha a množstvo voľnej tekutiny v bruchu. Zároveň mi vysvetlila, že úplne teoreticky by mohlo ísť o prasknutú cystu na ľavom vaječníku, avšak mätie ich to, že v tom neporiadku, ktorý mám v bruchu, nevedia nájsť môj ľavý vaječník. Opýtala sa, či mi ho náhodou nevzali pri mimomaternicovom tehotenstve. Nevzali, ale už niekoľko rokov ho nevie nájsť ani moja gynekologička, ktorá predpokladá, že postupne atrofoval, pravdepodobne následkom toho nešťastného tehotenstva, ktoré ho zrejme na dosť dlhý čas odstavilo od prívodu krvi. Takže som jej túto informáciu poskytla. Prehodila, že to veľa vysvetľuje.
Pani doktorka ma nechala obliecť sa, posadila si ma na stôl a podala mi niekoľko dôležitých informácií. Vysvetlila mi, že ani ona nedokáže na sto percent vylúčiť, či zápal v mojom bruchu nie je gynekologického charakteru, ale že vzhľadom k mojim ťažkostiam za predchádzajúce týždne a absencii vaječníka na ľavej strane, kde je zápal najsilnejší, to pokladá za nepravdepodobné. Ďalej uviedla, že si ma na oddelení môžu nechať, pretože je úplne isté, že domov dnes nepôjdem a je len otázne, na ktorom oddelení nemocnice nakoniec skončím. Avšak, vzhľadom k vysokej pravdepodobnosti, že zápal sa nachádza v čreve, má obavy, že na jej oddelení by nevedeli dostatočne rýchlo a kvalifikovane zasiahnuť v prípade, že by mi to zapálené črevo prasklo, čo je pri zápale čreva tým najväčším rizikom a môže sa to stať prakticky kedykoľvek. Takže ona ma chce pre istotu radšej odoslať naspäť do urgentnej chirurgickej ambulancie.
Priznám sa, že vzhľadom k tomu, ako ľudsky a odborne ku mne pristupovali ako primárka, tak aj mladší gynekológ, som sa musela veľmi premáhať, aby som ju nezačala prosíkať, nech si ma u nich nechajú. Keď už som mala zostať v nemocnici, bolo veľmi lákavé zostať na oddelení, kde som mala pocit, že niekomu naozaj záleží na tom, aby mi skutočne pomohli. A myslieť si, že som človek s aspoň nejakými základnými ľudskými právami a hodnotou, tiež nebolo úplne na zahodenie. O toto presvedčenie som totiž postupne prichádzala na urgentnom príjme, kde som v horúčkach, dehydrovaná a revúca od bolesti hodinu za hodinou sedela v čakárni bez toho, aby niekoho nejako zvlášť zaujímalo, alebo aspoň mierne znepokojovalo, či ešte vôbec žijem. No, zdravý rozum zvíťazil, takže vzápätí sa v ordinácii objavil môj sanitár a už sme fičali naspäť na urgent.
Sanitár sa ukázal byť veľmi nápomocný aj naďalej. Do chirurgickej ambulancie so mnou vplával bočnými dverami a šiel ma rovno ohlásiť chirurgovi. Chirurg si ma nechal doviezť do ordinácie a oznámil mi, že keďže ešte stále nie je jasné, čo presne mi je, odosiela ma na CT brucha. A tak sme šli.
Na CT vyšetrenie som čakala približne desať minút. Potom mi sanitár pomohol vyzliecť sa zo svetra do trička a vyvliekol ma na stôl. Bolo to moje prvé CT v živote. Klaustrofóbiou netrpím, na jód alergická nie som, tak poďme na to. Prvé skenovanie bolo len tak, bez všetkého, druhé už s kontrastnou látkou. Vpichnutie kontrastnej látky bol naozaj zaujímavý pocit, po celom tele sa mi rozlial pocit pálenia a brnenia a bola som presvedčená, že musím svetielkovať. Trvalo to ale iba chvíľku, ani som si to nestihla poriadne vychutnať a precítiť a už mi sanitár pomáhal naspäť do kresla a navliekal na mňa sveter. A opäť ma viezol na urgent.
Prítomný chirurg pozeral na výsledky z CT, krčil čelo a potom mi oznámil, že mám čakať, pretože on ten záznam z CT potrebuje vidieť na vlastné oči. Začínala som mať pocit, že v tom bruchu predsa len budem mať votrelca. Keď sa chirurg po desiatich minútach vrátil, nevyzeral o nič múdrejšie a rozhodol sa zavolať svojho nadriadeného. Sanitár ma vyviezol do čakárne a opäť som bola požiadaná, nech „chvíľku počkám“. Chvíľka sa zase naťahovala a naťahovala... ale už sa opakujem. Definitívny záver prišiel zhruba o štvrť na desať večer. Hlavný chirurg, ktorý mal v tej chvíli službu, rozhodol, že ma príjmu na chirurgické oddelenie. Na moju otázku, že čo mi vlastne je, veľavravne pokrčil plecami a povedal mi, že vlastne nevie, ale že isté je, že mám veľmi silný zápal a vyzerá to, že naozaj je lokalizovaný v čreve. Presnejšie, v hrubom čreve. Z CT vyšetrenia ale nie je celkom jasné, či to črevo náhodou nemám perforované. Takže idem na oddelenie a „uvidí sa“. S tým som bola opäť posadená na vozík a konečne ma definitívne odpratali z urgentného príjmu.
