Môj príchod na urgentný príjem nemocnice na Antolskej vyzeral celkom nádejne. Prakticky rovno medzi dverami urgentu si ma všimla náhodná okoloidúca sestra a s otázkou „Brucho?“ rovno búchala na dvere chirurgickej ambulancie. Tam si ma sestra obratom odvliekla dovnútra, pomohla mi na ležadlo a vzápätí mi už brala krv. Prítomný lekár mi za môjho výdatného nariekania prehmatal a preklepal brucho a položil mi očakávané otázky na tému čo, kedy, kde, ako, prečo, či sa niečo podobné stalo už predtým a ako je to s mojimi predkami a črevnými ochoreniami. Potom mi ešte sestrička strčila do ruky pohárik a opýtala sa, či zvládnem aj vzorku moču. Síce s nariekaním, ale zvládla som. Po požiadavke „chvíľočku počkajte v čakárni, výsledky budú obratom“ som sa nejako domotala na stoličku, skrútila som sa do malého klbka a nariekajúc som čakala.
„Chvíľočka“ trvala dve hodiny.
Po dvoch hodinách sestrička vyšla a oznámila mi, že mám ísť do rádiologickej ambulancie na druhej strane čakárne na RTG brucha. Tak som šla. Trvalo to len okamih a prítomný lekár ma odoslal naspäť do čakárne na urgent s tým, že výsledky rovno zašle do mojej karty.
V čakárni som si ponariekala ďalšiu hodinu.
Keď sa najbližšie ukázala sestra, oznámila mi, že musím ísť na sono brucha kamsi „tu úplne na koniec, potom na druhé výťahom a potom zhruba tak isto naspäť“. Zúfalo som na ňu kukla, že ako sa tam asi tak mám dostať. Nuž, problém bol v tom, že doktor na urgente mi do záznamu napísal, že „pacient chodí“ – a tým pádom nikoho nezaujímalo to, že chodiť revúc od bolesti v predklone s hlavou takmer na zemi v snahe skrútiť sa do čo najmenšieho klbka, aby mi z brucha nevyliezlo mláďa votrelca – ktoré sa už, súdiac podľa nepredstaviteľnej bolesti, snažilo vyhrýzť von – nie je práve jednoduché.
Mojim rodičom sa nejako podarilo dotiahnuť a dovliecť ma cez pol nemocnice k výťahom a potom cez pol nemocnice opačným smerom do ambulancie na sono brucha. V ambulancii nebolo živej duše. Na celej chodbe nebolo živej duše. Na klopanie nikde nikto nereagoval. Nakoniec šla okolo nejaká dôležito sa tváriaca sestra, ktorá na otázku, kde je nejaký lekár, najskôr odvrkla, že máme čakať, ale potom šla kamsi volať. Lekára nakoniec vypátrala na „lekárskej izbe“ a trvalo zhruba ďalších pätnásť minút, kým sa uráčil dostaviť do ordinácie.
Priznám sa, že doteraz som netušila, že sono brucha môže tak bolieť. Uznávam, že na niektorých miestach musel sondu do môjho brucha za môjho povzbudzujúceho revu zatlačiť, ale prečo si pokladal za potrebné opakovane ma ňou do brucha doslova surovo udierať, to mi jasné nebolo. Tak som sa prekričala zhruba desaťminútovým vyšetrením, ktoré ukázalo, že mám silný zápal na ľavej strane brucha a veľké množstvo tekutiny v celom bruchu. Tá vraj znamenala ozaj seriózny problém, takže ma doktor obratom odoslal zase na urgent s ubezpečením, že kým tam prídem, moje výsledky tam už budú a že tam mám hneď klopať, pretože situácia vyžaduje okamžité riešenie. Nakoľko som v nemocnici bola už zhruba štyri hodiny, odľahlo mi, že sa konečne dostávame k tomu, aby sa mnou niekto seriózne zaoberal. Rodičia ma teda dovliekli naspäť na urgent, kde som zaklopala na dvere chirurgickej ambulancie s tým, že ma tak inštruoval lekár na sone. Sestra mi oznámila, že si mám sadnúť a čakať.
Na „okamžité“ riešenie som čakala ďalšiu hodinu. Po užití preháňadla pred plánovanou kolonoskopiou a zákazom pitia po šiestej ráno som už bola úplne dehydrovaná a spolu s horúčkou vysoko cez 38 stupňov sa o mňa pokúšali mdloby. Avšak po príchode na urgent mi zakázali piť, keby ma bolo treba „urgentne“ operovať, a nikoho akosi nezaujímal môj aktuálny stav a fakt, že už po príchode na urgent som mala problém zo seba vytlačiť vzorku moču do pohárika. Jazyk sa mi lepil na podnebie. V takomto stave si ma konečne opäť zavolali do chirurgickej ambulancie.
V ambulancii bol iný lekár, než keď som pred zhruba piatimi hodinami dorazila na urgent. Vysvetlil mi, že sa vymenili služby, že pred chvíľou prišiel a že sa potrebuje oboznámiť s mojím prípadom. Takže mi položil opäť všetky otázky a pridal ešte jednu, a to, či som bola na RTG brucha. Prisvedčila som. Tak sa ma pre zmenu opýtal, kde sú výsledky z tohto vyšetrenia. Opäť, už druhý raz v ten deň som bola v situácii, že som netušila, ako mám na položenú otázku odpovedať.
Doktor ma nechal sedieť v ordinácii, kým zopár minút študoval záznamy, krčil čelo, povzdychával a zjavne rozmýšľal, až sa mu z uší dymilo. Nakoniec došiel k záveru, ktorý som naozaj ani vo sne nečakala. Oznámil mi, že to vyzerá tak, že som tehotná a že zrejme ide o mimomaternicové tehotenstvo.
Priznám sa, že vzhľadom k tomu, že videl moje rodné číslo, že som mu opísala predchádzajúce tráviace ťažkosti, trvajúce s prestávkami už zhruba jeden a pol mesiaca, že mal zaznamenané, že som sa vyše desať rokov neúspešne snažila dopracovať k dieťaťu a ako bonus, že vedel aj to, že niekoľko posledných rokov beriem hormonálnu liečbu, ktorá priamo vylučuje možnosť otehotnenia, mi toto vyhlásenie vybilo poistky. Veľmi pokojne som mu oznámila, že som si istá, že tehotná nie som. Chirurg, muž, zhruba o desať rokov mladší odo mňa, mi s mierne pohŕdavým pohľadom vysvetlil, že tým si nikdy nemôžem byť istá. Povedala som mu, že možno keby som mala šestnásť rokov, tak si tým naozaj nemôžem byť istá, ale že v mojom veku si tým istá som. No, nič mi to nepomohlo. Chirurg napriek svojmu očividne pomýlenému úsudku urobil pre mňa neočakávané gesto. Škrtol v karte, že pacient chodí, napísal, že pacient nechodí, pridelil mi vlastného sanitára s vozíčkom a napriek mojim vehementným uisteniam, že naozaj, ale že fakt naozaj nemôžem byť tehotná, ma odoslal na gynekológiu.
