Možno ste zachytili v médiách informáciu, že sa pod Tatrami v mestečku Svit konali majstrovstvá Európy v horskej cyklistike. Je to také vyvrcholenie snahy organizátorov, ktorí každoročne pripravujú cyklomaratón Horal.

No a ja som si povedal, že to pôjdem skúsiť. Ale nie len tak, že ma oslovila podprahová reklama,  vytiahol som z pivnice BMX, zo skrine fialové elasťáky a išiel sa prihlásiť. Zrelo to dlhšie a keď som si minulý rok po pätnástich rokoch doprial nový bicykel, tak som ho chcel aj trošku využiť. Ročne najazdím skoro nič, možno 500 km a som len taký rekreačný motač po okolí. Ale tak ľudia robia aj väčšie sprostosti.

A ako to vyzeralo?

Štartovné som zaplatil vopred a tak som s vytlačenou prihláškou pricupital deň pred pretekmi na registráciu. Všade plno ľudí, ale žiaden chaos. Vyfasoval som sponzorské darčeky, tričko, štartovné číslo s čipom a vytlačený výškový profil trate. Za pár minút som bol vybavený. Pri hale bol zábranami vyznačený štart, veľká štartová brána a všade stánky, sponzori, logá, no veľká to udalosť.

V deň pretekov som pripevnil na bike číslo, do zorného poľa výškový profil, vynuloval denné počítadlo na tachometri, naplnil fľaše a vyrazil v rámci zahriatia z Popradu do Svitu. Cyklistov ako v Holandsku, farebné dresy a mňa šteklí žalúdok z nervozity. Radím sa na štarte niekde dozadu, tuším, kde je moje miesto. Zrazu je odštartované, kamera, akcia, klapka. Ideme mestom v ohromnom balíku za autom s oranžovými majákmi. Za mestom sa odkláňame na prašnú cestu a zdrcneme sa do lievika. Je nás veľa a ideme rozumným tempom. O chvíľočku začína stúpanie, dá sa to vydržať, poradie sa začína miešať. Pred mnou ide chlapík a na nohách má obuté staré vojenské kanady, rozopnuté pracky mu cinkajú a ja sa čudujem, ako v tom chce krútiť 43 km. Kopec naberá stúpanie a ja začínam chápať kamarátové slová, že pod drôtami bude sranda.

Vidím prvé pády, zhodené reťaze a bezmocnosť ľudí s klipsňami, keď sa zvalia na bok bez toho, aby stihli vypnúť nohy z pedálov. Kopec sa zrazu zdvihne a pred nami ľudia zoskakujú z bicyklov a tlačia. Nasledujem príklad, ináč sa ani nedá, je nás tam veľa. Na vrchole poriadny výdych a hneď nasleduje zjazd do Lopušnej doliny, ubehne to rýchlo, stále sa motkáme, obiehame a ťažko sa hľadá ideálna stopa. V Lopušnej sa to pekne trhá, ideme chvíľku po asfalte, ale rýchlo nás odkláňajú do lesa. Cesta má celkom v pohode stúpanie, no mňa tlačí mechúr po energeťáku, ktorý som vypil pred štartom. Dilema, či ísť ďalej a nestratiť sekundy, alebo zaparkovať je veľmi rýchlo vyriešená.  Na kopci preto odstavujem do kríkov a zjazd už idem o niečo spokojnejší.

Ocitáme sa vo Vikartovciach, prejdeme pár uličiek a prídeme k prvej občerstvovačke. Leje zo mňa ako z krhly. Vodu ešte mám, aj ionťák, tak si beriem iba jablko, kúsok horalky a idem. Po ceste sa snažím ešte dotlačiť sójovou tyčinkou, no mám pocit, že žujem piliny a nestíham pri tom dýchať. Druhou rukou hádžem prevody, zišla by sa ešte jedna, ktorá mi podá fľašu. Nasleduje pozvoľné stúpanie a mne sa postupne míňajú ľahké prevody. Oči mi hovoria, že ten kopec je v pohode, nohy a aktuálne prevody tvrdia opak. Posledný úsek už tlačím, ako väčšina predo mnou.

Nasleduje dlhokánsky zjazd po lúke, púšťam sa naplno. Mám plné ruky riadidiel, všetko sa trasie, vidím rozmazane. Zrazu moje nohy opustia pedále a ja sa držím bicykla len rukami, vravím si, že môže byť aj horšie. Jedným vytraseným okom mrknem na tacho a vidím tam rozmazanú číslicu 50. Fajn, to ma baví, snažím sa aspoň vydýchať. Ešte pár kľukatých úsekov a sme v Šuňave. Tu už cítim, že ma bolia úpony stehenných svalov aj pri kolene, aj bedrách. Stánok občerstvovačky. Hádžem bicykel do trávy a idem pozrieť, čo je dobrého. Vyberám si chlebík s masťou a cibuľou. Po tom sladkom ionťáku a energetickej tyčinke je to balzam. Prekladám to slaninkou a syrom, dávam si doliať vodu a i keď nerád, opúšťam občerstvovačku.

Čaká ma posledných 13 km a podľa mapky už kopce budú menšie. Ha ha ha ha. No nie. Už klasicky vrchol kopca tlačím, do mojej spotenej červenej tváre fotograf mieri objektív. Vystrúham úsmev Brada Pitta a idem ďalej. Srdce mi búcha, dnes zase nezaspím, vraj sa cieľ blíži, a ja pritom koniec nevidím (Maťo Ďurinda povedal) Po zjazde zažívam deja vu. Ocitám sa v Lopušnej doline, len z inej strany. Brod cez potok a miestni chatári majú pri trati stolík s pivom, provokačne ponúkajú. Túžba je silná, ale o pár hodín šoférujem. Preglgnem slinu, jazyk zrolujem naspäť a krútim zase do kopca. Na moje prekvapenie, keďže som mapu nejako neštudoval, sa ocitám pod drôtmi, kde to všetko začalo. Takže opäť prudký zjazd a odbočka do lesíka. Tuším koniec, doslova ho cítim a nasleduje podľa mapky posledné stúpanie.

Ha ha ha ha. Zase som naletel. Keď som si to už nastúpal a zbadal pomedzi stromy mesto, nemilosrdný organizátor ma vyháňa späť do lesa, kde je úzka technická pasáž pomedzi stromy, korene a jamy. Nechávam tam zbytok posledných síl, ale ženie ma vidina blízkeho cieľa. Fungujem už len na pekné slovo, svaly mi horia a nechcú ísť ďalej. Konečne sa les končí a ja si to pálim po asfaltke rovno do cieľa. Premotkám sa pomedzi učastníkov, nájdem kamaráta, hľadám mobil a kontrolujem čas. Netreba. V mobile už bola SMS s odmeraným časom a priebežným poradím. Po chvíli eufória opadá a prichádza silná bolesť na stehnách. No kým zjem guláš a zalejem ho nealkom, tak je bolesť preč a užívam si atmosféru.

V ten deň som videl a zažil všeličo. Zopár pádov na štrku, kopec vytrasených fliaš, kapsičiek, náhradných duší, poodhadzované tuby od energetických gélov po lese, chlapíka, ktorého zničil vlastný dres a vykrvácal cez bradavky. Nádherné prírodné scenérie, milí ľudia, úžasná atmosféra.

Aj keď som sa umiestnil kdesi na chvoste, som rád, že som to vyskúšal a zažil. Lepšie to už ani nemohlo byť. Tak sa mi to zapáčilo, že si tento rok ešte skúsim Topoľčianky. Síce budem zase niekde na chvoste, ale už teraz sa teším.