Já vím, co je Junktown! Je to píčovina, kterou vytvořili metaláci z Prahy, protože středověk a LARP už nebyli v móde. A znají jenom Fallout a Mad Maxe.
Každý rok sa v tomto období množia plačúci ľudia, ktorí sa na Junktown nedostali kvôli obmedzeným kapacitám alebo tomu, že nemali ešte 18 rokov. Aj pre nich prinášam krátky pohľad za múry areálu. Junktown je festival s postapokalyptickou tematikou. Spája v sebe prvky klasického letného festivalu so sci-fi a fantasy conmi a hraním rolí ako larp hry (live action role play - RPG naživo). Stále je to však hlavne sranda v kulisách Falloutu (odtiaľ názov), Mad Maxa a ďalších, nečakajte hardcore tábor prežitia.
Miestom konania je stará vojenská základňa Bratronice kúsok od Prahy. Samotné miesto je veľmi zaujímavé. Bratronická základňa slúžila na ochranu vzdušného priestoru hlavného mesta socialistickej vlasti. Sú tu betónové bunkre, odpaliská rakiet, garáže, administratívne budovy. Všetky prešli niekoľkoročným chátraním. Celý areál sa nachádza v chránenej krajinnej oblasti. V kalužiach na základni sa dokonca podarilo objaviť bratranca trilobitov - listonoha.
Organizátori festivalu majú areál v celoročnej správe, vďaka čomu môžu priebežne celý rok inštalovať dekorácie, stavať chatrče a hlavne tí z Prahy dochádzať každý víkend “na chalupu”. Na základni sa im podarilo vybudovať skutočné mestečko z odpadu.
Na Junktowne je najdôležitejšia komunita. Najlepšie je to vidno na číslach. Tento rok bolo dokopy na festivale niečo málo cez 1000 ľudí. Z toho len okolo 350 lístkov išlo do priameho predaja, takzvaného clickfestu. Ja som si svoj kúpil v prvej vlne online, všetkých 100 kusov sa predalo za 21 sekúnd (Protip: Treba refreshovať stránku 5 minút pred ohláseným štartom predaja a v schránke mať nakopírovaný mail. Ešte pomôže mať krátke meno a priezvisko, ja sa napríklad zmestím do 10 ťuknutí do klávesnice).
Všetci ostatní si právo kúpiť lístok mimo clickfest odpracovali v miestnom bare ako vystupujúci, požiarna hliadka, zdravotník, odpadková hliadka, brigádnik pri stavbe areálu alebo ako člen nejakého kmeňa. Kmene sú ďalšou osobitosťou vydzvihujúcou komunitu okolo Junktownu. Každá skupina návštevníkov si mohla po schválení organizáciou založiť vlastný kmeň, t.j. dostali na základni nejaké miestečko, kde si mohli počas roka vybudovať kmeňový tábor, pripraviť na festival nejaký program alebo aktivity pre ostatných účastníkov. Za to potom dostali prednostné právo na nákup pár lístkov pre svojich členov. Aktuálne je však kmeňov toľko, že nové majú stopku.
Čo by to bolo za postapo bez nadupaných kár a motoriek? Je úžasné, čo dokáže pár motivovaných ľudí s karboškou a zváračkou, keď sa nemusia viazať ekologickými a bezpečnostnými predpismi. Až na to, že kamarát tie hrdzavé plechovky sucho okomentoval “pre nás postapo, v Afrike bežný dopravný prostriedok.” Cesta okolo celej základne sa používa ako jednosmerný okruh, na ktorom možno týchto frankensteinov vidieť v akcii. Prípadne stačí poprosiť a možno vás aj zvezú.
,
Na rozdiel od napr. Istroconu, na ktorom sú účastníci v kostýmoch len príjemným spestrením, na Junktown sa bez kostýmu nedostanete. Niektorí ľudia sú schopní stráviť nad výrobou kostýmu desiatky hodín práce, piplať každú maličkosť, fejkovať hrdzu na každý gombíček. A potom som ja. Lenivý, bez umeleckého cítenia a ešte k tomu aj s nedostatkom času. Ja som zobral staré rifle, košele a tričká, použil na ne nožnice, pílku a drôtenú kefu. Nakoniec som ich zašpinil sivým a čiernym sprejom, nahodil opasok a kopec kapsičiek a za hodinu nebolo čo riešiť. Smutné bolo, že som nemal najhorší kostým (zdravím chalana v opratých maskáčoch). Naopak pozitívne bolo, že som bol taký nezaujímavý, že som nestál za záber ani jednému fotografovi :-)
Tento rok bol už štvrtý ročník, ale mne sa ho podarilo zúčastniť po prvýkrát. Na rozdiel od iných nováčikov viem, do čoho idem, sledujem ho od počiatku a mám zdroje na kopec zákulisných informácií.
Festival začína vo štvrtok večer. Parkovanie sa nám neujde ani na hlavnom parkovisku, ani na dvoch záložných. Stojíme asi kilometer od základne, ale ja som vysmiaty, moja batožina sem dorazila už včera, takže si vykračujem naľahko.
Na Junktowne sú tri alternatívy ubytovania. Tematické ubytovanie v areáli v kmeňovom tábore, stanové mestečko mimo areálu a “motel.” Úvodzovky tam nie sú len tak, sú to značne vybrakované a trocha rozpadnuté kasárne na kraji základne. Našťastie mi tu držia miesto, predsalen, fungujúce svetlá, okná a dvere sú pri konci sveta luxus. Zo štvrtka na piatok sa ochladilo asi o 20 stupňov, takže výber miesta na spanie hodnotím vysoko pozitívne. Dokonca som dostal aj nejakú hnusnú pohovku. Škoda len, že bola v strede zlomená, takže som každú noc spal v tvare písmena V.
Rýchlo obliekam kostým, dostávam na ruku festivalovú pásku a hurá do areálu.
Vstup chráni priateľský robot Red Roy, pokrikuje na okoloidúcich, obrazovka je funkčná, striedajú sa na nej rôzne obrázky.
Chvíľku mi trvá odpútanie sa od skutočného sveta (civilokalypsa) a tak do všadeprítomnej špiny a hrdze padám len pomaly. Štvrtkový program je aj tak skromnejší, pecky si nechávajú na piatok a sobotu. Takže len obieham dávno nevidených známych. Točím sa v trojuholníku bar, stanica prvej pomoci a stánok Lovcov lebiek, pretože sú to miesta s najväčšou koncentráciou kamarátov.
Hra Lovcov lebiek je jedna z najrozšírenejších festivalových kratochvíľ. Totižto na Junktowne funguje festivalová mena - zátky z fliaš (Fallout 1), ktorými sa platí za všetky atrakcie. Zátky majú vyrazené logo JT, aby si ľudia nenosili z domu vlastné. Každý účastník dostal pri vstupe 5 štartovných zátok a ak chcel viac, tak si musel zarobiť. Najjednoduchší spôsob bolo práve lovenie ľudí. Úlohou hráčov bolo na základe “Wanted!” plagátiku identifikovať loveného hocikde na festivale, a vyzvať na súboj v kameň-papier-nožnice. Ak vyhral lovec, dostal od loveného prst. Ten v stánku Lovcov lebiek vymenil za odmenu vo forme zátok. Ak lovec prehral, prišiel o vlastný prst a nemohol pokračovať v lovení, kým ho nezískal naspäť u Lovcov lebiek. Aby to hráči nemali také jednoduché, Lovci lebiek za vrátenie strateného prstu chceli nejakú protislužbu, väčšinou to bol vtip, básnička alebo pesnička. Ako však plynul víkend, vtipy došli a prešlo sa na prehrávanie scénok z filmov. Moje obľúbené boli Pýcha národa z Nehanebných parchantov alebo pivnicová scéna z Pulp Fiction.
Vo štvrtok som z oficiálneho programu nič nevidel, len som zavítal do kina v jednom z bunkrov na polnočné prekvapenie. Premietali Mrtvý sneh, kde partiu študentov zožerie pár nazi zombies (nehovoríme o členoch našej parlamentnej strany). Už som ho kedysi dávno videl, bolo tam všetko, čo od zombie filmu môžeš očakávať, ale rozhodol som sa noc využiť zábavnejším spôsobom. Vymotal som sa z kina a nohy ma doviedli do No Future clubu.
Je to kabaretný klub v pustine, okrem vystúpení v rámci programu (Poznáte Suicide girls? Tak nejako vyzerala väčšina vystupujúcich), tam mohol ktokoľvek predviesť tanček a ak sa páčil, tak po ňom publikum hádzalo zátky. Tu sa ukázalo, že ľudia sú kurvy. Keď lietajú zátky na pódium, tak nikto nekontroluje, či je to oficiálne JT platidlo. Minimálne polovica hádzaných bol bezcenný bordel. Hovorili kamaráti, čo sedeli vpredu a furt ich triafali do hlavy.
Odpozoroval som jednu radu pre čitateľov, ktorí by podobné zariadenie chceli navštíviť prvýkrát. Povzbudzovať slečny výkrikmi: "Vyzleč se, ty kurvo!" je kontraproduktívne. Skôr ako k želanému cieľu povedie k pohŕdavým pohľadom, nulovej šanci na lapdance, prípadne až k nadzvukovej facky alebo vyvedeniu z podniku.
O tretej to balím a idem spať. Piatok vstávam skoro, areál je ešte ako vymretý. Dávam lievance v stánku Junk-Food. Podarí sa mi odchytiť kurátorku miestnej galérie a idem na súkromnú prehliadku aj s odborným výkladom. Vystavovaných je pár desiatok obrázov, dokopy možno pätnástich umelcov. O každom z vystavovateľov sa dostanem nejaké bližšie info, pohybujú sa od nadšených amatérov, cez začínajúcich ilustrátorov na voľnej nohe, veľmi známu tatérku až po akademického maliara.
Doobedný program ignorujem (napr. workshop o tom, ako si vyrobiť vlastný tetovací strojček a sám sa ním tetovať alebo workshop o bubnovaní na odpadky, kurz o urgentnej medicíne, kurz o zváraní alebo o patinovaní/hrdzavení), dávame si shishu a hráme partičku Fronty. Nerd level ja: upravil som si pravidlá Magic the Gathering, vymyslel vlastné karty zasadené do sveta jedného larpu a chcel som ich dať kamarátovi ako narodeninový darček. Ale zožralo to desiatky hodín práce a bolo mi ľúto skončiť pri jednej kópii, tak som ich nakoniec vytlačil viacero a na festivale rozhodil medzi známych. Asi dostávam ahojakosamáš od Španielky s lebkou jednorožca na hlave. Hráva Magic a strašne sa jej moje karty páčili. Ale ja som sa hral, takže som ju moc nepočúval, tak odišla. Jej smola.
Z piatkového programu mi uniká súťaž o najlepšiu káru aj súťaž o najlepší kostým. Cez jedno z toho pršalo a nechcelo sa mi tam trepať. Na druhú z tých akcií som sa nedostal načas podobne ako na veľa iných bodov programu. Niekde sedím, hovorím si, že o pol hodinu to začína, ešte si skočím na pivko. A drb, zrazu je hodina po skončení.
Skúšam koncert, ani neviem, aká kapela. Prichádzam k bunkru, v ktorom hrajú. Vidím, ako sa tonové oceľové vráta vplyvom basov trasú a v rytme z nich odfrkuje farba a hrdza. Hell no.
Náhodou prechádzam okolo vystúpenia, kde sa mlátia hrdzavými mečmi. Získavajú si ma až finálnym súbojom, kde proti sebe nastupujú dvaja chlapi v plátových brneniach. Asi v nich majú skryté chodúle, takže majú aspoň 2,5 metra. Rozmery brnení proporčne sedia na ich výšku. Boj sa končí, keď jedna bojovníčka vďaka systému lán a kladiek urobí asi trojmetrový skok a pristane jednému obrovi na hlave. Presne ako z béčkového filmu, paráda.
V ten deň stretnem ešte ďalšieho obra, z ktorého som si trocha cvrkol. Tiež mal chodúle a aspoň tri metre. Na rozdiel od predchádzajúcich dvoch mal rozmery bežného človeka, len nepomerne dlhé ruky a nohy. Celý bol v čiernom obleku, na tvári mal plynovú masku s červeno svietiacimi očami. Na reťazi si ho viedla slečna v čiernom korzete. Ako opatrne kráčal po náročnom teréne a snažil sa nespadnúť, vyzeral ako gigantický hajzlový pavúk. Bola to reklama na nejaké vystúpenie, ktoré som samozrejme zmeškal.
Znova skúšam kino a film Zardos. Je zo sedemdesiatych rokov a Sean Connery tam celý čas behá v červených slipoch. Bohužiaľ nebol som rovnako sfetovaný ako tvorcovia a po pol hodine z kina utekám.
Zas som u Lovcov hláv. Nejaká cudzia baba mi tam pochváli nástroj. Nôž, vy prasatá. Zachránim ju pred tým, aby si rozrezala bruško palca, keď skúša, aký je ostrý a radšej jej to predvediem tak, že si oholím kús zápästia. Asi dostávam ďalší ahojakosamáš, že jej môžem pomôcť s holením nôh. No to isto. Mojím nožom, pche!
Snaží sa najať si nás ako ochranku pre nejaký obrad ich sekty, ktorý budú mať o polnoci na vrchu kopčeku nad základňou. Prečo nie, sľubujeme sa jej, to ešte nevieme, že prebiehajú nejaké náboženské šarvátky. Jedni uctievajú atóm, druhí benzín a tretí chaos a samozrejme sa navzájom nenávidia. Z programu zisťujem, že počas obradu sa premieta prvých 40 minút amatérskeho filmu Drsný spasitel podľa knihy Miroslava Žambocha, ktorý bol natočený na bratronickej základni. Zdá sa mi hovadina pozrieť si polku filmu a druhú boh-vie-kedy-ju-dokončia, takže víťazí ochrankovanie.
Obrad prebieha bez problémov, príde partička kultistov s fakľami, spieva sa po latinsky, vidíme realistické obetovanie polonahej slečny. Potom sa kultisti rozídu rôznymi smermi. Tu prichádza problém, totižto kultisti sú všetci v čiernych plášťoch s kapucňami a na tvárach majú biele “porcelánové” masky. Ale beriem rozum do hrsti, bola asi takáto vysoká, mala asi takéto kozy, takýto zadok… Ideme za hentou, to bude ona. Trafil som, trepali sme sa 15 minút nočnou základňou, našťastie sa mi nepodarilo zahučať do žiadnej diery ani si vytknúť členok. Nikto sa nás dokonca ani nesnažil prepadnúť. Keď je po, tak si od slečny pýtame zátky. Dostávame len prašivé odznačiky. Poučenie do budúcna, keď chceš robiť žoldáka, dohodni si plat popredu. Odznačiky odkladáme, keď zistíme, kto vyhrá náboženské oné, možno ich vytiahneme. Zatiaľ si ideme zohnať pre istotu benzínový a atómový. Deň končím o štvrtej v No future.
Sobota ako posledný deň festivalu máva tradične najnadupanejší program. Pozerám si súťaž v speedrune Falloutu 1. Pravidlá sú jednoduché, meria sa reálny čas od kliknutia na tlačidko “Nová hra” po príchod do mesta Junktown. Bohužiaľ asi mali slabé promo, pretože prišiel len jeden súťažiaci. Naveľa naveľa sa podarilo presvedčiť ďalších 2 odvážlivcov, ale samozrejme proti trénovanému borcovi nemali šancu. Víťaz mal čas čosi okolo minúty a pol. Pche, na budúci rok budem trénovať aj ja, to dám.
Na námestí prebieha scénka, ktorá má nalákať hráčov na fallout larp odohrávajúci sa asi o mesiac. Scénka je krátka a vtipná (aj keď miestami asi neplánovane), je v nej všetko, čo poznajú všetci fanúšikovia falloutu. Modré vaulťácke kombinézy, power armory, supermutanti a dokonca aj párač. Z diaľky vyzerali kostýmy vynikajúco.
Po nej nasleduje trh s otrokyňami. Záujemcovia si môžu napríklad vydražiť za 30-zátok trojkozú mutantku ako z total recall. Ja som všetky zátky prehral v black jacku v kasíne, tak nedražím nič. Môj vnútorný pozorovateľ hodnotí veľmi negatívne genderovú nevyváženosť ponúkaného tovaru (zaujímavé, že dražili obe pohlavia narovnako), vidieť to niekto z EÚ, tak nám to tu zatvoria.
Stíham kus prednášky o liekoch po páde civilizácie, v skratke, ak si odkladáte polovičku užívaných antibiotík z každého balenia, tak robíte hovadinu, pretože ani si nevyliečite aktuálnu chorobu, ani vám nepomôžu v budúcnosti.
Nasleduje prednáška o postapo v Afrike, kamarát, čo som ho už spomínal v diskusii, jazdí do Afriky, učí ich, ako si čistiť vodu, stavia školu, chytá cudzokrajné choroby. Väčšina postapo vecí, na ktoré sa teraz hráme, tam on zažíva naživo.
Na hlavnom placi prebieha akurát finále hry jugger. Je to šport založený na filme Pozdrav od juggerů. Predstavíme si kombináciu amerického futbalu s metlobalom z Harry Pottra. Hráči majú obrovské brnenia vyhrabané z kontajnera, časť hráčov je vyzbrojená palicami, časť lanami a jeden z každého teamu je bez zbrane. Jeho úlohou je zobrať súperom psiu lebku (loptu) a dopraviť ju do pneumatiky (bránka). Na SK/CZ je aspoň 10 teamov, majú vlastné fankluby a proste to všetko okolo, čo nechápem ani pri bežných športoch. Vyhodnocujem, že počas posledného z finálových zápasov budú najprázdnejšie toiky a využívam svoju príležitosť. Btw: Myslím, že to vyhral team Predátori. Tí mi boli sympatickí, pretože na prilbách mali predátorské dredy a votrelčiu hlavu na vlajke.
Večer stíham ešte ohňostroj a ohňovú show. Tá bola fakt parádna, nechápem ako to tí ľudia robia, že neskončia bez vlasov. Najviac ma oslovuje točenie košíkmi s rozžeravenými železnými pilinami. Pri jemnom ťuknutí o zem sa piliny rozprsknú z košíkov a tvoria impozantné výbuch iskier.
Znova skúšam hudbu, nemeckí Schramm, o ktorých kamaráti povedali, že sú to “elektronickí Rammsteini.” Tentokrát do bunkru aj vojdem, ale ušné bubienky nepustia, tak idem preč. Vonku “pokecám” so soškou strážiacou vstup, pokochám sa sa nástennými maľbami a idem na pivo.
Cestou stretávam zápasy v bahne. Šibe? Je 10 stupňov, som celý deň vonku. Mám tričko, mikinu, sveter uviazaný ako ľadvinový pás, tenkú bundu a vojenský kabát a som akurát v pohode. A oni sa tam skoro holí váľajú v bahne. Je tu plno divákov, musím vyskakovať, aby som ponad nich aspoň na zlomok sekundy niečo videl. Tuším som zahliadol nejakú kozu, ale je to pomerne fyzicky náročné tak na to kašlem.
Hlavný žúr večera prebieha v tábora kmeňa Rez, ktorí prevádzkujú postapo kolotoče/púť. Majú jukebox, ktorý funguje na zátky. Mix´o´mat na zátky - výherný automat s tromi otočnými valcami. Na valcoch nie sú výherné symboly, ale ingrediencie drinku. Prvý valec je alkohol, druhý je nealko a tretí je špecialitka. Podarí sa nám namixovať gin s kolou a kávou a vodku s tonicom a chilli. Ďalej je tu drapák - klasický odrbávačský automat s robotickou rukou a akvárkom s cenami, prekvapivo na zátky. Herný automat, kde sa dá zahrať Mortal Combat a nakoniec shit´o´mat. Stroj, ktorý po vhodení zátky vyrobí na sklennú doštičku úhľadnú lajničku. Naivní ľudia so sklamaním v hlase oznamujú, že sú to iba rozdrvené mentolky. Nad ránom party umiera, tak zase končím v No future, kde je nátresk stále. Pred piatou odpadávam do svojho brlohu.
V nedeľu už iba pobaliť, pár prechádzok za účelom fotenia základne, hodinové lúčenie so všetkými kamarátmi, nákup suvenírov a fičíme domov. V prvom mekáči na diaľnici sa stretávajú skoro všetci účastníci. Apokalypsa je fajn, ale deti hamburgerov sú deti hamburgerov.
Ešte v rýchlosti spomeniem body programu a zákutia ktoré som videl len zbežne, ale myslím, že by bola škoda opomenúť ich.
Hudba:
Green Monster - český punk/rock/psychobilly
Marty's Henpecked Club - swing
Strelnica - iba airsoftky, takže nothing to see here.
Kotelna - perfektná úniková hra
Aréna - pár zátok sa dalo získať aj tu. Päste, chladné zbrane, stačilo si vybrať a vyzvať miestneho šampióna. Zarobiť sa samozrejme dalo aj na stávkach.
Kaviareň/holičský salón - teplé kafíčko alebo nový zostrih
Kasíno - Black Jack alebo poker
Stánok s hmyzom - nechutnal som a ani neplánujem
Vegánsky stánok - nechutnal som a ani neplánujem
2x Junkfood - lievance, pečená klobása, pečená krkovička, grilované kuracie prsia, občas hambáč, nejaké eintopfy.
Vlastivedná vychádzka po základni s odborným výkladom jej histórie
Larpová hra - otvorená každému, kto má záujem. Hlavným motívom bola atómovka so spusteným odpočtom, ktorá sa zrazu objavila v strede mesta. Hráči sa pomocou NPC a čiastkových questov podieľali na jej zneškodnení a zachránení mesta. Nie som si istý, či náhodou kultisti, spomínaní hore, ju nechceli naopak odpáliť. Asi mi ten odznak bude na nič.
Kolobište - áno, ide o kombináciu “kolo” a “kolbište”. Dostaneš bicykel, prilbu, kopiju s mäkkou bambuľou miesto hrotu a rozbehneš sa oproti rovnako vystrojenému týpkovi. Veď čo by sa asi tak mohlo stať?
Prekvapivo v zásade nič vážne. Pravidelne som sa informoval u zdravotníkov, síce boli furt v jednom kole (asi ako v dave pripitých ľudí, v noci, na nespevnenom povrchu), ale žiadny mimoriadne vážny úraz nebol.
Naprek tomu, že som z programu (mimo oficiálneho sa stále niečo dialo aj v táboroch kmeňov) a samotnej základne videl možno tretinu, bol som nadšený, na môj prvý Junktown zážitkov dosť a dosť. Určite sa budem snažiť vyklikať si lístok aj budúci rok. S kým sa tam vidíme?
PS: V článku sú použité fotky z môjho mobilu, sú nahovno, kto chce, vystalkuje si oficiálne galérie prípadne videá.
