Ako som sľúbil v minulom článku, zúčastnil som sa. Poďme sa teda pozrieť čo sa dialo a ako to všetko pre mňa dopadlo.

Registroval som sa pomerne skoro, takže štartovné ma vyšlo na 1097 PHP. Keďže som bol rýchly už pred štartom, ušlo sa mi tričko pre prvých 200 súťažiacich s fešným logom maratónu. Vybral som si strednú, 43 km dlhú trasu s prevýšením 1250 m, alebo tak nejako. Môj tréning od Horala zahŕňal cca 40 km výlet po okolí Levíc a potom asi dva krát 25 km trasy hneď za humnami a pár nákupov do mesta a späť. No dajme tomu 100 km spolu, nech nežerem. Ráno pred maratónom hádžem veci do ruksaku, chystám fľaše a.k.a. bidóny a nakoniec všetko spolu s bajkom strkám do kufra môjho luxusného kombi talianskej produkcie. Večer som bol na pivo v tričku, trochu ma vyfúkalo a bolí ma hlava, užívam doping v podobe valetolu a vyrážam. Počasie je celkom pekné, akurát trochu fúka.

Do priestorov dostihového štadióna prichádzam nabudený, všade plno miesta na parkovanie, žiadna tlačenica, ľudia na bajkoch, drobizg trénuje na umelých kopcoch. Idem sa registrovať a okuknúť situáciu. Od peknej brigádničky fasujem tašku s vecami a odchádzam sa nachystať. Pripevniť na riadidlá číslo, výškový profil, čip, namiešať ionťák a prezliecť sa do gala. Kým sa tak mocem okolo bajku, stretávam Herzunu a kecáme o všeličom. Kontrolujem posledné veci a idem sa posadiť na bajk preskúmať okolie, nech nejdem na štart úplne studený. Pomaly prichádza hodina Há a miestny spíker vyzýva na zoradenie sa na štarte. Tak ako minule som bezpečne vzadu, viem, že bude mačkanica a mne prvé metre nejde o nič. Odpočítavanie, zvýšený tep,  výstrel a ... Stojíme. Chvíľku to trvá, kým sa davy pohnú. Nakoniec predsa šliapnem do pedálov a trasie nás to po dostihovej dráhe. Po chvíľke sme už medzi vinicami vinárskeho závodu a lúkami patriacimi žrebčínu. Pár ľudí obehnem, ale šetrím sily. Neskôr sa ukázalo, že som mohol asi trošku pridať, pretože nasledovala cestička lesom, kde sa nedalo dobre obiehať a mňa vyslovene brzdili. Povedal som si, že aspoň budem vládať neskôr. Stále to bolo v miernom stúpaní, ale išlo sa veľmi dobre. Zrazu sa terén prudko zdvihol a aj keď som sa snažil krútiť, predné koleso sa ledva dotýkalo zeme. Tak som zosadol a tlačil ako všetci.  Ešte sme sa pomotkali po lesíku a na horizonte sa objavil hrad Hrušov. Teda jeho zrúcanina. Pod hradom to opäť nešlo vykrútiť, tak som zase trošku potisol, ale bola to len chvíľočka. Dopĺňam tekutiny a nasleduje zjazd. Pekná lúka, potom zase lesná cestička a takto sa nám to striedalo. Prvá občerstvovačka bola v kopci, beriem si ionťák, pomedzi nádychy sa snažím zožuť štvrťku horalky a nevdýchnuť ju. Ako dezert si dávam kúsok jablka a nie je čo ďalej riešiť, sadám na kozu a hajde ďalej. Opäť ideme na šotolinovú lesnú cestu a prechádzame poza obec Obyce (Ak si to dobre pamätám, trošku sa mi zlievajú informácie, asi nedokrvený mozog, alebo čo). Strieda sa mi kopec, dolinka, kopec dolinka, profil na mapke tomu odpovedá, niektoré single sú krásne vedené lesom. Sem tam niekoho obehnem, hlavne v zjazdoch sa bojím menej, pud sebazáchovy som zavrel do kapsičky a bojí sa odtiaľ vyliezť, lebo by sme za rozmrdali na ceste na lečo. Kamene nepríjemne odfrkujú, ďakujem prozreteľnosti, že som dofúkol gumy, naokolo je plno nešťastníkov s posekanými plášťami a dušami. Holt, nové trendy jazdiť na mäkkých gumách si tu vyberajú daň. Pri jednom zjazde po lúke som sa už už videl v inej polohe ako na bicykli, ale ustál som to. Nasleduje trošku asfaltu a dávam sa do reči s jednou pani z tímu Machulince. Prekecneme, pochválime techniku, počasie a pred brodom ju obieham, nezdieľa moje nadšenie pre fŕkajúcu vodu. V následnom stúpaní ma dobehne, trošku sa mi vzdiali, potom zase dobehnem  ja ju a nakoniec jej zmiznem. Druhá občerstvovačka ma vôbec neoslovila, vládal som celkom v pohode, poprosím si iba doliať vodu. Vidím lúku, cestu dole a potom kopec s dvojkrížom. To musí byť kgiváň! Nebol... Všetci tlačili, tak som sa spustil čo najrýchlejšie, nech sa trošku vyveziem. Radím redukovanú jedničku, dva krát medziplyn a nasadzujem vyššie otáčky. Rýchlosť 4,5 km/hod. Tep si pre vlastnú bezpečnosť nemeriam. Zosadám, tlačím, rýchlosť 4,3 km/hod. Nie zlé, stíham aj dýchať. Od kríža krásny zjazd po neupravenej lúke, kľukatí sa to a stáča kade tade, stojím na pedáloch a s prstami na brzdách. Zase ma zdržiavajú menej odvážni borci. Ďalšie úseky si opäť nepamätám, takže nejako sa dostávame na asfaltku, ktorá nás vedie do obce Hostie. (kto mi v diskuške  povie, ako sa správne volá obyvateľ obce, môže si kúpiť pivo) Policajt riadi dopravu, preletíme obcou a posledné km ideme po lúke. Ešte krátka lesná vložka, tam sa pustím rýchlejšie, vládzem celkom dobre, užívam si pekné zákrutky. Posledný brod s fotkami, povzbudzovanie a cieľová rovinka po dostihovom ovále. Som v cieli, žijem, dýcham, bez defektu a pádu. Čas okolo 2 hodiny a 44 minút je nad moje očakávania, bral by som hocičo pod 3 hodiny. V porovnaní s Horalom boli kopce o trošku menej strmé, takže ma až tak nevyčerpali. Do budúcna musím zmeniť taktiku a držať sa v strede poľa. Jednak budem mať niekoho pred sebou, kto ma potiahne a na druhej strane ma nebudú brzdiť opatrnejší jazdci. Vypláchnem si hubu plnú prachu, dnes sme ho zjedli celkom dosť. Idem si dať rizoto a kým ho tlačím do hlavy, stojím rad na nealko. Nachádzam Herzunu a kecáme a kecáme a deň pekne ubieha.

Ak bude Jupiter vo vhodnej konjukcii s Marsom a Venuša bude naklonená na správnu stranu, budúci rok by som chcel nejaké dva - tri maratóniky opäť odkrútiť. A to je na dnes všetko, do skakavenia priatelia.