Antré k tomuto článku nevzniklo počas bežeckého tréningu, ani ako reakcia na nedostatok článkov, ktorý mesjé Nemeš miestami prezentuje v diskusii, ale pri prelistovaní akéhosi mienkotvorného dámskeho časopisu z tohto roka. Časy sa menia. Keď som asi tak pre piatimi rokmi raz pozerala obrázky v niečom takom, vtedy som zistila, že všetky módne redaktorky sú ZÁVISLÉ na sushi. Dnes všetky behajú. Buď už od minulého roka(!), alebo tento rok začali, prípadne sa na behanie chystajú a venujú tomuto životnému rozhodnutiu patričnú pozornosť vo forme „must to have“, alebo „vychytávok“ v rámci športovej módy. Čo riešili v čase medzi závislosťou od sushi a závislosťou od behu, neviem. Pilates? Zumbu? Tekvicové latéčko? (O tom, že existuje tekvicové, poťažmo bukvicové, latéčko viem z DM – potvrdzujem jednoznačne, že DM rozširuje obzory. Verím vám, že fakt existuje).

Žijem tak trochu mimo trendov (niekedy aj reality), behám už niekoľko rokov, keď to nebol žiadny hit ani mejnstrím. Už si neviem ani spomenúť, kedy som dala prvých takých 400 m s výrazom smrteľne ranenej lane a tepom 200 úderov za minútu. Asi Vianoce 2007, ale fakt si nepamätám. Odvtedy pribudli metríky aj kilometríky, a zazdalo sa mi, že by nebolo zlé po toľkých rokoch otestovať, či by som dala polku. Najlepšie je hneď po takom úžastnom nápade konať. Bolo úplne jednoduché zadministrovať prihlášku na jeden z mnohých polmaratónov, ktoré sú v ponuke kdekoľvek na Slovensku.

I prišiel deň D.

Pred behom

Ráno ľahké raňajky (tvaroh a banán) a zbožné prianie, aby ma počas behu nepostihla ani črevná, ani mechúrová príhoda. Na možnú tyčku som radšej ani nemyslela. Vytiahla som svoje tajné zbrane ťažkého kalibru – Ibalgin 600, kvôli svinskému kolenu, ktoré ma začalo bolieť presne dva týždne pred behom. A kompresné podkolienky. A tablety s hroznovým cukrom. Ešte som si kúpila takú chujádu – pás na fľašu vodou. No poviem vám, je to ťažké, nepraktické a oplieskávajúce zadok – čiže som to vôbec nenatiahla na seba. A aby aj módne redaktorky boli ukojené, fialové tenisky a fialové tričko som skvelo doladila s legínsami čiernej farby rovnakej značky a rovnako čiernymi kompresnými podkolienkami. Neľahké rozhodovanie pri voľbe vhodných šperkov som rázne ukončila výberom športových hodiniek s čiernym kaučukovým náramkom značky xy v cene xy € (to pre Mrakízu a Juditu Erikíniovú).

Po zaparkovaní auta a rozhodnutí, že tie 2 km na štart preklušem v rámci rozcvičenia, to už nabralo rýchly spád.

Beh samotný

Štart, čestné kolečko po meste, kde som držala maximálnu formu pre publikum a fanclub. Po tejto promenáde sme vybehli z mesta von a ja som si definitívne uvedomila, že skutočne bežím polmaratón. Letmým pohľadom dozadu som zistila, že som sa bez väčšej námahy dostala na čelo obskúrnej skupinky bežcov - kreatúr, ktorá sa vždy vyskytuje na chvoste každej bežeckej akcie. Nejakí geronti, maskoti, zombie a ženské od plotny. Už chýbali len mamičky s kočiarikmi, alebo tými plachtami na umiestnenie dieťaťa. A boli tam aj hendikepovaní bežci. Zatiaľ sa necítim na nomináciu do žiadnej zo spomínaných kategórii. Zúfalo absentuje nejaký ten hobícky bežec, ako ja, čo to jednoducho ide skúsiť. Prosto, nechcem byť s kreatúrami, som malomeštiacky sedlák, to že som na ich čele ma neuspokojuje. Letmý pohľad dopredu nemá žiadnu vypovedaciu hodnotu, pretože to vyzerá, že všetci bežci sú zo skupiny elite a už sú totálne v pi, pardon, v nedohľadne kdesi kilometer pred nami. Nevadí, poradím si, volím taktiku „sám vojak v poli“ a uvidím, k čomu to dospeje.

Mojím konštantným tempom som sa oddelila od skupinky, ktorú som viedla, pričom to v praxi znamenalo, že oni spomalili. Potešilo ma, že ich vidím za sebou v stále väčšej vzdialenosti, hoc aj nie mojou zásluhou. O to väčší šok mi spôsobili jednotlivci, ktorí ma zozadu predbiehali. Boli infiltrovaní v skupinke a po pomalšom úvode to roztiahli a nastúpili. V duchu za nimi kričím, hajzli zákerní!

V rámci zvolenej taktiky som si šla svoje tempo, na nižších tepových frekvenciách so zámerom čo najväčšmi sa priblížiť k cieľu a ak to bude možné, tak hádam aj v limite, ktorý bol pre daný pretek stanovený na 2:30 hod.

Predbehla som jedného chlapíka, ktorý to vzdal a čakal  na sanitku. Áno, ja viem, že už sedel a nebehal. Napriek tomu som ho zaradila do celkového počtu predbehnutých, ktorých bolo 4. Ďalší dvaja predbehnutí boli pár, ktorých som vždy predbehla na občerstvovačke, lebo som pila rýchlejšie ako oni. Hneď po pár metroch ma predbehli a boli predo mnou, opäť do najbližšej občerstvovačky. Celkom sme sa pri tom všetci traja zabávali. Štvrtým predbehnutým bol kolega, ktorý ma hneď v úvode na štarte povzbudivo informoval, že to bude ťažké. NDPC. Ako keby som to sama nejako nepredpokladala. Ale oceňujem, že mal o mňa starosť. Na 4. km ma predbehol a znovu mi oznámil, že odteraz to už bude fakt ťažké. To bol práve ten moment, keď som riešila kreatúry za zadkom a súčasne som pitchovala, že ešte 17 km. V tej chvíli mi síce jeho informácia nezlepšila vyhliadky na zvyšok behu, ale na magickom 17. km som ho sejmnula ja!

Počas behu som sa potrebovala nejako zabaviť. Okrem zvyčajných monológov typu: „kurwapitcha, si dočista yebnutá, že si sa na to dala“, „vždy som si myslela, že si nenormálna“, „kurwapitcha, ešte 17 km“ a podobne, som sa sústavne pripravovala na krízu, alebo na predčasné ukončenie preteku.

Fragmentovala som si mentálne trasu dvoma spôsobmi. Jednak cez kilometre (waw, už iba 16 km!) a dvak cez body. Napr.: „Ok, dôjdem po most a potom umrem“, „dobre, most si prežila, tak to ešte potiahneme na kruháč a potom už bude smrť“, „moja, skúsme po tie domy naľavo a potom uvidíme“. Toto ma udržiavalo v celkom dobrej psychickej kondícii a pomohlo mi to z kilometra na kilometer. Po hodine som si zrovnala časy a vypočítala si, že to určite dám v limite do 2:30. Potom som už zvyšok trasy korigovala predpokladaný čas na dosiahnutie cieľa popri fragmentácii trasy a odpočítavaní kilometrov. Žiadna kríza, ani vyčerpanie sa nedostavili a pred cieľom som dokonca dokázala zrýchliť a mať výsledný čas čosi po 2:06. (Áno, ja viem, je to smiešny čas na polmaratón, ktokoľvek z vás by ho zabehol pod 1:30).

Ja som chcela zistiť, či fyzicky zabehnem 21 km. Nikdy som, až do tohto preteku, nezabehla viac ako 17 km. Štandardný tréning sa mi ustálil na nejakých 9 - 11 km, s frekvenciou 1 – 3 krát do týždňa. V zime nebehám, empirickou skúsenosťou som zúžila bežeckú sezónu na apríl – november. Svoj beh, v pomalšom tempe, považujem za relax a reset hlavy, nepočúvam pri tom žiadnu hudbu, len si v hlave premietam uplynulé dni, robím si plány do budúcnosti a je to čas, ktorý venujem výlučne sebe. Preto vlastne behám. A som v lese. To je významný bonus navyše. Táto príprava postačuje na to, aby človek zvládol 21 km a nerozbil sa. Hneď na druhý deň som preklusala v ľahkom tempe 9 km a odjazdila 50 km na cestnom bajku. Rozhodne na dosiahnutie lepšieho času treba na seba viac pritlačiť a zvýšiť výkon, teda rýchlosť. V každom prípade to bola zaujímavá skúsenosť a rada si to ešte zopakujem.

Z diszkuszií viem, že viacero diszkutérov beháva, tak som zvedavá, ako to vidíte vy. Za predpokladu, že bude diskusia k článku, čo nebýva vždy zvykom, že áno?

Pokoj v duši a behom za svetový mier.