„Nie je to jazero, je to oceán.“

Alan Wake

„Čo do piči?“

Hráč

 

Remedy vedia spraviť originálnu hru vždy s niečím zaujímavým. Max Payne mal bullet time a noir atmosféru, Quantum Break mal k hre pribalený (veľmi priemerný) seriál, Control malo fyziku deštrukciu a Alan Wake (prvý diel) mal temný mysteriózny príbeh – o spisovateľovi, ktorému zmizla žena a on nájde stránky zo svojej knihy, ktorú ale nenapísal a ešte ho aj posadnutí vidláci chcú ubiť krompáčmi. Teda že vraj, lebo som to vtedy nedohral, hlavne pre ťarbavé ovládanie a debilnú kameru (lebo sa to portovalo z Xboxu). No ale teraz vyšiel druhý diel s priemernými hodnoteniami 9/10 s tým, že je to úplne výnimočné a nič také sme ešte nehrali. Tak som to skúsil a tu sú moje dojmy z tých útrpných troch hodín, ktoré mi už nikto nevráti.

Oproti prvej časti to má byť menej akčné a viac hororové. To prvé tvrdenie je pravdivé, prvé dve kapitoly chodíte po lese, potom idete na policajnú stanicu a zase chodíte po lese. Tvorcovia zistili, že z prechádzky v lese asi nikto nebude srať maggi kocky, ale zjavne to zistili až keď už bola hra hotová, takže to narýchlo vyriešili fakt originálne. Pamätáte si tie videá, čo sme si posielal pred 20 rokmi s textom – „sleduj a dávaj dobrý pozor“ a potom po 10 sekundách tam niečo urobilo BU!? Takéto niečo? No tak presne to je aj tu – to tak v lese obdivujete krásne  3D vymodelované paprade a zrazu na pol sekundy počujete hlasné UUaaargghh! a uvidíte obrázok nejaké škaredého plešatého chlapa cez celú obrazovku. Zľaknete sa? Áno. Je to strašidelné? Nie. Lebo byť zľaknutý neznamená byť vystrašený.

Príbeh. Alan Wake II sú vraj úplné scenáristické orgie. A fakt to nezačína zle. Hráte za agentku FBI, ktorá do mesta, kde pred 13 rokmi zmizol tento spisovateľ, príde riešiť rituálnu vraždu. Má to atmosféru severskej kriminálky, ale bohužiaľ aj podobné tempo. Ak chcete byť v obraze, tak  - si musíte zahrať prvú časť (znova), potom DLC k prvej časti, potom Control (ktorý som hral, ale oveľa múdrejší som z toho nebol). Ja rozumiem, že to má byť mysteriózne, no tuto to skôr vyzerá, že ani tvorcovia nevedeli, kam smerujú. Nápad, že spisovateľ nepíše knihu, ale realitu nie je úplne nový a dá sa spraviť naozaj chytľavo a napínavo - napríklad už taký Carpenter to zvládol lepšie už v In the mouth of madness pred 30 rokmi. Ale tuto to vyzerá, že tuto sa za „mysterióznosť“ maskuje akurát nezrozumiteľnosť, zmätočnosť a divnosť. Ale áno, je to originálne. Ale originálne ešte nemusí znamenať dobré.

Hrateľnosť. Tu je tiež. Viacmenej. V prvej časti ste museli nepriateľov najprv upražiť baterkou (ktorá z posadnutých vysávala „temnotu“) a potom zastreliť pištolkami. Tak isto to funguje aj tu, len... za dve hodiny hrania narazíte na dvoch nepriateľov. Lebo hlavná náplň je chodenie, hľadanie niečoho, chodenie, úplne jalové dialógy (napríklad tu máte výber z dvoch možností, o čom sa s inými postavami budete rozprávať... lenže nemáte, lebo musíte odkliknúť obidve, inak vás hra nepustí ďalej... ale môžete si teda vybrať poradie, wau), chodenie, hľadanie niečoho, chodenie... v podstate si predstavte bežné nepovinné vedľajšie misie v iných hrách – tak tu je to ako hlavná náplň. Na ktorej si hra zakladá tak veľmi, že vás nepustí ďalej, kým si s šerifom nepokecáte o blížiacom sa festivale jeleňov a kým nepripnete ďalšie dve fotky mŕtvoly na korkovú tabuľu. A po tejto destilovanej nude zrazu jeb - súboj s bossom! V ktorom sa vývojárska impotencia znova prejaví naplno, lebo je to osvedčený vzorec (t.j. robilo sa to tak pred 20 rokmi) – boss vás zabije jednou ranou – vy doňho musíte vystrieľať aspoň 30 nábojov – opakujte trikrát bez checkpointu. To je zaujímavé asi iba vtedy, keď máte nábojov iba 20, ako sa to stalo mne. Lebo to, že je niečo frustrujúce, ešte neznamená, že to je výzva.

No a potom je tu ešte vyšetrovacia časť, čo má byť veľká novinka. Zbierate dôkazy (hra vám presne ukáže, kde presne sú a keď ste úž úplný dement, tak kým nevyzbierate všetky, nepustí vás ďalej), obhliadate mŕtvoly a hráte sa na agenta. Teda vlastne nehráte. Lebo jediné, čo musíte spravíť, je klikať na fotky z miesta činu, aby sa správne zoradili na korkovej tabuli. Nedá sa pomýliť, lebo hra vám to nedovolí. Následne agentka FBI ide robiť „dedukciu“ a „profilovanie“. To znie zase oveľa zaujímavejšie, ako to naozaj je. Lebo v praxi to vyzerá takto – agentka si sadne za stôl, otvorí si spis, zatvári sa ako veštica Teodora a vybafne nejaký vyšetrovací záver. Teda keby bol nejaký, tak by to bolo ok. Ale on je hneď správny a často z dôkazov vôbec nijako nevyplýva. Takže kým rozmýšľate, ako na to kurva prišla, tak aj zabudnete, že ste ako hráč vôbec nič v tomto smere neovplyvnili. Tvorcovia boli natoľko hnilí, že ani neponúkli na výber nejaké možnosti vyšetrovacích verzií, z ktorých by sa dalo vybrať, nech mám aspoň trochu pocit, že o niečom rozhodujem. V Call of Duty Cold War bola jedna vedľajšia misia, kde bolo spomedzi 10 ľudí treba identifikovať troch ruských špiónov a to bolo asi stokrát lepšie spravené, než toto. A to je call of duty – herná séria, ktorá je hejtovaná pre svoju primitívnosť. Ale niekde tu vám začne dochádzať, že to tak má byť, lebo Alan Wake II vlastne nie je hra, ale interaktívny film a aj to „interaktívny“ treba brať s rezervou.

A tu niekde som začal pochybovať, či tejto voľnočasovej náplni fakt chcem venovať ďalších 20 hodín a či tie oslavné recenzie trochu neojebávajú. Lebo chce sa mi hrať niečo, čo vlastne nehrám a ak aj áno, tak to nie je vôbec zábava? Čo síce pekne vyzerá, ale nie AŽ TAK pekne, že si pýta komp za 2 litre? Čo má byť hororové, ale nevie to vystrašiť? Čo má taký sofistikovaný príbeh, že si ho mám interpretovať sám? Čo sa tvári revolučne, ale používa herné mechaniky z čias PS3? Ale pokojne uznám, že Alan Wake II je úplne perfektný. Len jednoducho nie je pre mňa. Takže ešte šťastie, že som zaň nezaplatil. Ba-dum-tss.