Peter práve dofajčil na balkóne svojho bytu cigaretu, špak ľahostajne zahodil dole do stratena medzi kríky, skontroloval správy v telefóne a vrátil sa dnu, kde žena nervózne balila oblečenie na cestu. Mali ísť na víkend k jej rodičom. "Kedy sa konečne oholíš?" opýtala sa ho. Odvetil niečo v zmysle že robí teraz len taký módny experiment, a zá pár dní to už bude OK. Postavil sa k svojej cestovnej taške a nedbalo do nej nahádzal oblečenie na víkend. Mal pocit, že žena sa nejako moc vypytuje na jeho bradu, možno si aj myslí, že si našiel inú a patrí to k jeho transformácii z manžela na ex-manžela výtrtníka. Aj to mu bolo jedno. "Prečo si berieš dve tašky?" opýtala sa ho. "Chcem cez víkend niečo pozrieť v aute, tak si beriem montérky" odvetil. "No jasné, že monterky", pomyslel si v duchu.
Nasadli do auta uháňali dialnicou na predĺžený víkend, cestou spolu rozoberali susedu o poschodie vyššie, čo začala pestovať na balkóne muškáty a ako sa z nich každý deň sype vysušené lístie a kvetie na balkón. To že dal výpoveď v práci jej nepriznal. Dve hodinky cesty ubehli hladko, Peter nedával najavo jemný pocit nervozity, ktorý sa v ňom začal rozlievať, a zatekal do všetkých škáročiek jeho mysle. Všetko mal ale premyslené, malo by to klapnúť. Auto pristavili k bytovke kde bývajú rodičia. Vystúpili a išli sa zvítať s domácimi. Peter po chvíli skontroloval čas na svojich hodinkách, a ospravedlnil sa, že si musí ísť kúpiť cigarety. Nikoho sa nepýtal či nepotrebujú niečo z obchodu, chcel ísť sám. Pred odchodom ešte upriamil pohľad na svoju ženu a trošku sa na ňu zadíval, s jemným náznakom viny a strachu. Pripisovala to tomu, že si neustrážil zásobu cigariet pred jej rodičmi, ktorí tento zlozvyk nevidia u seba doma moc radi.
Sadol do auta, a ked sa stratil z dohľadu obyvateľov bytu zastavil. Vypol smartphone a hodil ho do priehradky pred spolujazdcom. Zastavil sa na pumpe, zobral plnú nádrž a z kufra vytiahol svoju "monterkovú" batožinu. Odtiaľ vytiahol druhý telefón, ktorý v aute zapol a zavolal svojmu kontaktu.
"Ten predaj platí?", "Jasné, všetko mám so sebou", "Super, vidíme sa pri letisku" odvetil s jemne sa trasúcim hlasom Peter do telefónu. Ešte stále má čas, vrátit sa k žene s tou krabičkou cigariet a celý víkend sa tváriť duchaprítomne a šťastne, ísť na povinnú sobotnú turistiku a v nedeľu nasilu pozerať detektívku na STV2, ktorú už tak neznáša. Toto si ale v hlave prehral aspoň milión krát, a vždy dospel k rovnakému záveru. Niet cesty späť. Tam kam mieri teraz, bude cenený viac než tu. Zamieril na medzinárodné letisko vo Viedni, cesta mu tam trvala cez 3 hodiny, myšlienky na ženu, ako sa mu snaží dovolať na vypnutý telefón zaháňal vyššou a vyššou hlasitosťou na rádiu, kde práve hral jeho špeciálny výber drum&base muziky. S dobrým setíkom mu cesta ubiehala ľahšie, žene plánoval poslať neskôr list, v ktorom jej vysvetlí prečo to spravil. Nečaká, že ho pochopí.
Prišiel na letisko, tam ho čakal Kontakt, ktorému odovzdal kľúče od auta s papiermi na jeho prepis. Kontakt mu na mieste vyplatil 8000 € v hotovosti. Peter poďakoval a vybral sa so svojou "montérkovou" batožinou a peniazmi do letiskového terminálu. Do odletu mal asi 2 hodiny k dobru, keďže cestoval naľahko, čas vyplnil dokúpením pár kusov oblečenia v duty free shope, nech vyzerá trošku viac ako turista. Let trval s prestupom cez 10 hodín, spoliehal sa že ak žena a rodina zburcujú policajné orgány, on už bude dávno mimo dosah celej EU. Všetko jej vysvetlí v tom liste, teraz sa snažil čo najviac času prespať. Po pristáti išiel z letiska taxíkom na adresu, ktorú ani nevedel prečítať, len ju ukázal v mobile taxikárovi s hustou bradou a naleštenými okuliarmi Ray-Ban Pilot. Cestou videl ako sa krásne mesto miestami mení na spustošené ruiny, ktore sú obývateľné len pri veľkej predstavivosti. O pár ulíc ďalej už ale zase bolo vidno krásu a bohatstvo tejto krajiny, ktoré ich bývalý vodca Saddám pretavil do monumentálnych stavieb. Vojna tu zanechala svoju stopu. Na jeho dojem vplývalo najmä to, že celé mesto bolo ako stavebnica zo žltosivých dielikov s občasnými vykúkajúcimi vežičkami minaretov, kontrastuje tomu iba čierna asfaltka a modrá obloha. Pre človeka čo žil celý život v zelenej európe to bol úchvatný zážitok. Z kochania sa okolím ho len občas vytrhli ľudia na ulici, ktorí keď auto spomalilo, ukazovali naňho prstom a kričali "Amerikéén". Taxikár ho uistil, že tu sa nemá čoho báť. Vystúpil pri nízkej neomietnutej budove, hneď pocítil že opustením letiska a centra mesta opustil aj civilizáciu, a odteraz to bude len drsnejšie. Stále ale cítil, ako ho dopredu ženie ohodlanie zapojiť sa. Všetko to musí vyjadriť v tom liste domov, dnes večer sa hádam dostane k jeho napísaniu.
Pred dverami sedel zavalitý rus, ktorý ho tažkou angličtinou pozval dnu. Vstúpil do budovy, videl že žiadny Grandhotel sa nekoná, ale bolo mu jasné, že to je len prechodná stanica. Zdrží sa tu pár dní, potom sa presunie do Sýrie. Bojovať proti vačšiemu zlu, proti ktorému sa cítil doma tak bezbranný, ale zároveň to nechcel nechať len tak. Ponúkol domáceho cigaretou. Vošiel do miestnosti, ktorej podlaha bola vystlaná náhodne pohodenými matracmi, Rus ho veľmi zlou angličtinou vyzval aby si zložil veci a počkal, kým príde Kapitán, ktorý mu vysvetlí čo ďalej. Pustil sa s ním hneď do reči a zistil, že nieje ojedinelé, že prichadzajú ľudia ako on a chcú sa zapojiť do bojov proti islamistom. Mnoho z nich to berie ako dobrodružstvo, niektorí z nich si aj uvedomujú reálne riziká, ale len zopár z nich je natoľko skúsených, aby boli reálnym prínosom. Tiež mu povedal, že spolu s ich skupinou operuje jednotka poliakov, ktorí sú vážne dobrí, možno bude mať sťastie a bude sa môct pridať k nim.
Kým sa rozprával s rusom, prišiel do izby Kapitán, nízky chlapík s vlasmi čiernymi ako havran. Ten prerušil ich rozhovor a s vojenskou chladnosťou začal vysvetľovať čo Petra v najbližších dňoch čaká. Väčšinou sa nováčikovia ubytujú na pár dní, ale štastie prialo okolnostiam, a už zatra ho prevezú cez hranice. Dostane vojenské maskáče a pôjde so spolubojovníkmi zo skupiny YPG na frontovú líniu. Je mu vysvetlené, že ho tam de facto musia prepašovať, keby vytiahol na hranici pas, tak žiadny transfer sa nekoná a môže ísť domov. Prvých pár týždňov bude len pomáhať pri jednotke, aby sa aklimatizoval, spoznal ľudí a fungovanie s vojakmi. Kapitán taktiež prehodil, že skupina ku ktorej pôjde tiež nieje úplne morálne čistá, ale za nepriateľa majú predsa islamistov, takže nad tým aj on sám priviera oči.
Večer ani nemohol od vzrušenia zaspať. Tešil sa že mu plán odchodu od ničnerobenia vyšiel a konečne môže prispiť k písaniu nových dejín. Naopak, k písaniu listu sa dostal len zťažka, v hlave mal pretlak iných myšlienok, nevedel sa sústrediť na ich ovládnutie a pretvorenie na papier. K listu sa ešte vráti, keď sa zabehne a osvedčí v tábore.
Na druhý deň mu po rannom opláchnutí tváre v teplej vode Rus oznámil, nech si zbalí veci a pripraví sa na odchod. On pôjde tiež. To ho celkom potešilo, bude tam s ním aspoň jeden známy, aj keď sa mali možnosť poznť ani nie pol dňa. Doniesol mu maskáče, v ktorých so svojou začínajúcou bradou vyzeral aspon trošku presvedčivo. Pred ubytovňou sa zakrátko ozýval škrípot bŕzd na starej dodávke. Sedeli v nej traja chlapi v rovnakých maskáčoch ako oni s Rusom. Dvojica si prisadla k nim, a vydali sa k hranici po hrboľatej a prašnej ceste. Cestou mu ešte Rus popisoval, čo ho asi čaká, a odporučil, nech čo najskôr pochytí základné frázy v arabčine. Bez toho ho na bojisko nepustia. Keď sa vytrasení a špinaví priblížili k hranici, Petra zaliala vlna adrenalínu. Colník s kalašnikovom nazrel do auta, zakýval spolu so šoférom sprisahanecky hlavou, a dal príkaz na zdvihnutie závory. Bolo to ľahšie ako čakal. Cesta následne pokračovala rovnakým tempom, na prachu a hrboľatosti nobol vidieť žiadnu zmenu. Popri ceste len pozvoľna pribúdali spálené vraky aút a vojenskej techniky. Po dvoch hodinách cesty si spravili prestávku pri malej dedinke, ktorá v tejto vojne tiež už čo to zažila. Vystúpili z auta a Peter ponúkol všetkých cigaretou z Európy, čo zvyšných troch členov výpravy dosť potešilo. Rus ho upozornil, že už sú na území, kde sa môže vyskytovať nepriateľ, ale mali by byť ešte v poriadku. Peter na to kývol hlavou a oznámil skupine, že sa ide vyčúrať za roh. Ako hľadal vhodné diskrétne miesto za múrom, priestorom sa ozval silnejúci pištavý zvuk. Chlapi pri dodávke už vedeli o čo ide, Rus ešte stihol zakričať na Petra v ruštine. Kým si Peter uvedomil, že kričí naňho, pár metrov od neho vybuchla strela z mínometu. Ten list už nestihol dopísať.
