Kedysi strašne dávno som čítal jednu hororovú poviedku, ktorej názov ani autora si už nepamätám, za to si pomerne dobre pamätám, o čom bola.
To tak nejaký chlapík prišiel po dlhšom čase k zubárovi. Už teraz je to desivé, čo? A bude horšie. Nepamätám si už konkrétne za akým účelom tam prišiel, ale išlo o bežný zákrok. Potom, čo ho zubár oblbol rajským plynom, pustil sa do práce. Vzhľadom na miernu intoxikáciu si pacient len pomaly uvedomoval, že zákrok trvá nejako podozrivo dlho a že tá teplá tekutina, tečúca mu na košeľu, nie sú sliny. Po dlhých minútach ťahania, rezania, tlačenia, skrutkovania, pichania, vŕtania a iných rôznych činností, zubár len tak akoby medzi rečou prehodí: „Viete, musím sa vám s niečím priznať. Ja nie som váš zubár. Ja som umelec.“ Au. Prečo som napísal tento znepokojivý úvod, k tomu sa ešte dostaneme, ale tento článok je o tetovaniach.
Prečo nie?
Ja žiadne tetovanie nemám a ani ho na svoje telo umiestniť neplánujem. Túto formu sebapoškodzovania, teda chcel som napísať sebaskrášľovania ale ani neodsudzujem, so svojim telom si môže robiť každý, čo chce. A navyše, videl som už aj pekné, originálne a vkusné kerky. Asi tak tri, ale to je jedno. Skôr ma zaujíma motivácia, prečo si niekto mrdne konkrétny obrazec na konkrétnu časť tela, a to navždy. Vypozoroval som, že väčšina ľudí nevie, prečo práve motýľ a prečo práve na krížoch, ale páči sa im to, takže fpoho. Keďže som sa prd dozvedel, prečo sa ľudia dávajú pokerovať, napíšem aspoň ja, prečo sa nedám. V prvom rade ide o veľmi špecifické poznávacie znamenie. Asi ako nosiť každý deň tričko so svojím menom a rodným číslom. Teda nie že by som sa chystal vykonávať nejaké protiprávne konanie, ale človek nikdy nevie, no ne? Btw. mojim obľúbeným predmetom na VŠ bola kriminalistika. V druhom rade som od prirodzenia paranoidný a teraz sa vrátim k úvodu článku. Pomerne ťažko sa stotožňujem s predstavou, že niekomu, koho som v živote nevidel, poskytnem svoju kožu ako maliarske plátno a dám mu na to až jeden definitívny pokus. A v treťom rade, je to mainstream.
Tattoo technika
V procese tetovania sa môže posrať všeličo. Videli ste tú reklamu, kde ázijský tetovač zdobí niekomu chrbát a zároveň vybavuje nejakú telefonickú objednávku a potom sa plynulo prepne z umeleckého režimu do režimu zapisovacieho a zabudne vymeniť chrbát za papier a tetovaciu ihlu za ceruzku? A neviete, na čo to bola reklama? Každopádne, nie úplne technicky podarených tetovačiek sú plné internety. Ale ja som nedávno objavil kerky, ktoré sú síce urobené dobre, ale sú zlé svojim obsahom. A sú zlé takým zábavným spôsobom, že sa nemôžem nepodeliť.
V prvom rade, samotná lokalita tetovania na našom tele, vysiela isté signály do okolia. Pekne to ilustruje nasledujúci obrázok:
Trendy
Ako všetky imidžovky, aj kerky prechádzajú módnymi trendmi. Kedysi fičali kvetinky, potom tribal veci, potom menu z čínskeho bistra a najnovšia móda sú nápisy. A to nie niečo praktické, ako napríklad krvná skupina, zoznam alergií alebo psychických porúch, ale samé motivačné kraviny. V našich končinách samozrejme ešte aj v cudzom jazyku, okrem už otrepanej latinčiny („Urbi et orbi“, „Carpe YOLO“ alebo obľúbené „Te audire non possum. Musa sapientum fixa est in aure.“) začína fičať napríklad španielčina („La mierda de perro“). Týmto dávam verejný prísľub, že keď stretnem človeka, ktorý bude mať vytetovaný nápis v slovenčine, kúpim mu drink. Alebo sebe.
Fail
Asi najhoršie, čo sa môže stať, je kombinácia nie úplne premyslenej telesnej lokácie a vôbec nie premysleného textu. Tak napríklad indivíduum na obrázku nižšie. Určite každá žena pri stretnutí s mužom ocení informáciu, že muž je skúsený kunilingvista. No a ako inak manifestovať túto skutočnosť lepšie, než vytetovať si to na chrapu? Aj keď neviem, či niečo také vedia oceniť aj spoluväzni z mexickej basy, ktorá vyzerá byť prirodzeným ekosystémom dementa na obrázku.
„Keď je čas oslavovať, budeme vždy oslavovať tvrdo“. No nedajte si to na krk. Nech vidia, že nie ste žiadna nudná bukvica, viete použiť slovo „party“ ako sloveso a vždy sa rozbíjate na kovošrot. A k tomu big macu kolu lajt poprosím, to je tá páčka úplne vľavo, ďakujem.
Ale aj keď máme viac spoločensky akceptovanú lokalitu tetovania a text, ktorý hneď neevokuje, že sme 14-ročná sociálne exkludovaná slobodná matka, stále sme nevyhrali. Lebo sa nám môže podariť niečo pekne ironické:
Láska je silný motivátor, snáď ešte silnejší ako Pavel Hirax Baričák a spôsobuje mylný dojem, že z vyššie uvedenej dogmy „nothing is permanent“ existujú výnimky (láska, nie Baričák). Napríklad taká Olivia. Tá sa javila byť dosť permanentná. Ale asi nebola. Suka.
Vyzerá to však, že trend textových keriek nahrádza niečo úplne ppč a origoš. To, že niektorí ľudia nie sú spokojní so svojou anatómiu, nie je nič výnimočné. Našťastie existuje body art, ktorý naše nedokonalosti dokáže jednoducho opticky napraviť. Vďaka nemu môžete mať penis až po kolená:
Alebo dva páry semenníkov. Odteraz už vám nikto nepovie, že nemáte gule! Aj keď neviem, či ten druhý pár by som aj v realite chcel mať práve tam, podľa mňa by to bolo dosť nepohodlné.
Ak vás ale podpazušné gule po čase omrzia, nič nie je stratené. Najjednoduchším spôsobom je vyhlásiť tetovanie za neplatné:
