Mamíí, poviem ti francúzske slovíčko, som dnes v škole počula!: konžeretravu.

Mischlienka 11 rokov.

 

 

Moje návštevy v "krajine žabožrútov" začali pred 16timi rokmi. 

Ako malá som si vystrihovala z časopisov obrázky Eifelovky, pritom som vôbec nevedela, kde tá veža stojí. Skrátka sa mi páčila. Tie obrázky by nikto neriešil, ak by na druhej strane nebol článok, ktorý si ešte mama alebo otec neprečítali. No čo, jeden obrázok. Neskôr som začala chodiť na výstavy cestovného ruchu a jediné, čo ma zaujímalo, bolo, či je tam stánok propagujúci Francúzsko. Mali ste ma vidieť, keď som vychádzala z budovy. Tie katalógy, časopisy a bedekre mali určite spolu viac kíl ako ja. Šťastná som bola. Keď som sa po rokoch do Paríža naozaj dostala, mala som po vystúpení z autobusu nutkanie hodiť sa na zem, pobozkať ju a zakričať: "Tu som! Som celá tvoja!". Nespravila som to aj preto, že som si užila 18 hodín v spoločnosti Michala Davida, ktorý nás nonstop obšťastňoval svojím hlasom z reproduktorov nad našimi hlavami. Pán vodič mal len túto jedinú (obľúbenú) kazetu a tak sme ju počúvali dokola. A potom i cestou späť. Nie, bozkávať opršaný betón sa mi skutočne už nedalo. 

 

O pár rokov neskôr, keď už moja slovná zásoba vo francúzštine bola po roku učenia sa obšírnejšia a nebolo to iba, žtem, žmapel, mérd, sa va, kes kis pas a podobne, som sa prihlásila do jazykovej školy v Paríži. Skrátka som sa hodila do vody a dúfala som, že sa naučím plávať rovno francúzskeho kraula.

Keďže som už nebola študent, ale tvrdo pracujúca osoba, našla som si agentúru, ktorá sprostredkováva takéto pobyty aj dospelým. Samozrejme na to padla aj skoro celá ročná dovolenka, ale kto myslí na chýbajúce voľno na Vianoce, keď vás čaká takéto dobrodružstvo. Keďže som tam už (dovtedy) bola na jeseň i na jar, povedala som si, že pôjdem na prelome júna a júla a užijem si teplé dni. Že tie teplé dni budú nakoniec aleženaozajsvinskyhorúce, ma nenapadlo. Ubytovanie mi škola zabezpečila na súkromí u jednej pani v centre Paríža. Čo viac som si mohla priať. Oslovovali ju „madame“ a ja som zistila, že som sa ocitla (asi niekto usúdil, že som poslúchala) naozaj u „madame“ vo veľkom obrovskom byte, s vysokými stropmi, so salónom, ktorý by jej závidel i Ľudovít XIV a nádhernými francúzskymi oknami. Bol to taký ten pocit, keď vám padne sánka, a nestihnete sa štipnúť a som rada, že tá nadávka, čo som mala na jazyku, tam zostala. Ale poporiadku.

Agentúra mi zabezpečila letenku Viedeň – Paríž so spoločnosťou Air France, čo znamenalo, že sme leteli na letisko Charles de Gaulle (CDG). Odtiaľ som sa už mala dopraviť sama do centra Paríža. Všetko prebehlo hladko, odovzdanie batožiny, nakúpenie si časopisov, pobehanie duty free shopov. Vtedy ešte Schwechat fungoval inak a check-in bol priamo pred gate. Počas čakania v rade som si krátila chvíľu obzeraním sa, aké osadenstvo to so mnou poletí v lietadle. Bola to veľmi rozmanitá masa ľudí, rôznych národností, farby pleti a veku. Srdco mi poskočilo, okolo mňa už len francúzština a tak som sa snažila počúvať, či vôbec takej tej „hovorovej“, nie učebnicovej, francúzštine porozumiem. Potom brána pár krát pípla a keď zapípala asi 3x, tak už som sa pozrela, čo sa to deje. Pani v dlhom baloňáku, bez akejkoľvek kabelky, batožiny, stále pípala. Už ju prešli aj ručným snímačom, vyzuli ju, vyzliekli baloňák a stále pípala. Pracovníčka si ju vzala bokom za plentu a zrejme jej povedala, nech si vyzlečie aj ďalšie kusy oblečenia a opäť ju prešli ručným snímačom. Pípala naďalej. To už som spozorovala, že aj ostatní cestujúci čakajú, čo bude ďalej. No na naše prekvapenie, pani len poslali ďalej. Sadla si na sedačku a tak, ako si sadla, sedela až do výzvy na nástup do lietadla. Nepohla sa, len si pozerala na ruky. Dodnes mi je záhadou, prečo pípala a prečo ju napriek tomu poslali ďalej aj keď sami krútili hlavami...

V lietadle som sa ešte obzrela, kam si sadne. Mala miesto až úplne vzadu a ja som už len premýšľala, čo sa stane s predkom lietadla, keď sa zadok odtrhne kvôli bombe. Potom som si pripomenula vetu mojej kamarátky, ktorá vždy vravela, že „keď už sedíš, už ti to móže byť jedno“.

 

Dvojhodinový let rýchlo ubehol, servírovali nám i jedlo a ja som zabudla na bombastický začiatok cesty. Dnes si vravím, že som vystihla ešte dobré/zlaté časy Air France. Dostali sme lososa so šalátom, cestoviny, mini bagetku a koláčik. Toto všetko servírované úhľadne na podnose. A vínko. Keď som vystúpila z lietadla, vravela som si: „už si tu, ponáhľaj sa, Paríž ti bude ležať pri nohách“. No iste. Ako som opustila „prícuc“, ovalil ma puch. Puch záchodový. A tento ma sprevádzal i všetky ďalšie roky. (*Po poslednej návšteve, pár mesiacov späť, som zažila šok. Totiž, necítila som nič. Vítala ma nová, čistá príletová hala a dokonca aj s piánom k dispozícii). Ako som išla ďalej, zistila som, že sú tam naozaj záchody a z nich sa valila voda. Či to bolo z dôvodu čistenia, alebo niečo nebolo v poriadku, som už nezisťovala, hľadala som tabuľu s označením „Bagages“ (batožina). A veruže tabúľ tam bolo habakuk, šípky doprava, doľava..vo francúzštine. Tabuľu Bagages som našla, nasledovala som ju, no zrazu sa stratila. Mnohí ma vopred upozorňovali, že letisko CDG je jedno z najväčších a veľmi neprehľadné (doslova citujem „bordel na kolečkách“) a radili mi, choď s davom. Išla som. A po chvíli som sa ocitla von z letiska. Bez kufra.

 

Nejako ma totiž nenapadlo v tom celom klbku pocitov radosti, obáv, vzrušenia, že ľudia cestujú aj iba tak „naľahko“, bez podpalubnej batožiny. S hrôzou som sa otočila a  za sklenenou stenou som videla pásy, na ktorých sa točili kufre. Na tej stene bola červená značka – zone interdite - v preklade - dovnútra cesta zarúbaná. Utekala som rýchlo k stánku s informáciami a snažila som sa im anglicky vysvetliť, že sa potrebujem dostať dnu, lebo tam mám niekde kufor. Ani diplom z angličtiny mi nepomohol, teta pokrčila plecami a ukázala mi, lámavou angličtinou, že mám ísť za tým pánom, ktorý stojí pri východe. Zopakovala som mu, v čom je problém, ale taktiež iba pokrčil plecami a zamumlal niečo o tom, že mi nevie pomôcť. Viete si asi predstaviť moje zúfalstvo. Postavila som sa teda pred tie jednosmerné dvere a vo chvíli, keď sa dvere otvorili, a vyšli ľudia, prešmykla som sa dnu. Nechápem, ako sa mi to podarilo, že ma nik nezastavil. Neskôr som si uvedomila, že som mohla mať veľké problémy, keďže som sa „prepašovala“ do secure zóny. V tej chvíli mi to bolo úplne jedno, utekala som nájsť pás, na ktorom sa točilo už len zopár kufrov, medzi nimi ten môj. Rozbehla som sa k nemu a ..no sa vraví, že na posratého aj záchod padne keď sa darí, tak sa darí... kufor mal rozmlátenú (vyťahovaciu) rúčku a jej zvyšky boli roztrúsené na rôznych častiach pásu. Tak mi neostalo iné, ako si poriadne zanadávať a ťahať ten veľký kufor bez nej. A že to bola slasť veliká. A veliká bola aj vzdialenosť, ktorú som musela prejsť k stanici vlaku RER. A tentokrát som si dala sakra záležať, aby mi tabuľa „Paris par train“ nezmizla z dohľadu. Parížske dobrodružstvo mohlo začať.