Bola sobota. Môj prvý víkendový a neškolský deň. École bola skvelá, ale vstať s pocitom, že NEMUSÍM vlastne vstať, keď sa mi nechce, bolo ozaj fajn. Ale mne sa chcelo. Vbehla som do kuchyne, rýchlo zlopla raňajky a chystala sa von. Vtedy ma zazrela madame a odohrala sa scéna, ktorú som už opísala. Nuž, nebola stotožnená s mojou destináciou. Ále čo som sa ja na to mohla? Ha!

K bazilike St. Denis vedie priamo linka metra 13. V tomto som bola šťastlivec, pretože to bola moja linka a cesta mi trvala asi 15 minút. Až v to ráno som naplno pochopila, čo to je byť nadrbanýnatlačený v metre ako nefalšovaná tlačenka. Neviem, kde všetci tí turisti boli dovtedy, či sa len ráno vypľuli z busov, ale boli všade. Čím stanice ubúdali, ubúdali i turisti. Nakoniec som mala pocit, že snáď budem jediná vystupovať na stanici s názvom Basilique de Saint-Denis. Potvrdilo sa, nechváľ nedeľu pred večerou a na predposlednej stanici nastúpilo toľko ľudí, že som sa ocitla pripučená o sklo náprotivších dverí. A na konečnej som už len vypadla na nástupište. Doslova.

Masa ľudí sa pohla von z metra a v duchu som sa modlila, aby nemali v pláne ako ja návštevu baziliky. Čo bolo samozrejme smiešne prianie. Na čo by tam asi tak išli, všakže. Nevedela som čo čakať. Z toho, ako sa madame tvárila, som si predstavila, že sa ocitnem v doupjeti prisťahovalcov, ktorí ma budú chcieť zabiť, znásilniť, či uniesť. Alebo celé v jednom. Preto ma prekvapila stanica metra, moderná, čistá, dokonca nápisy neboli zmätočné a na prvýkrát som našla východ, ktorým sa dalo dostať k bazilike. V duchu som sa zasmiala, že madame tu musela byť ozaj v časoch keď sa voda sypala a piesok sa lial... t.j. strašne dávno v časoch dinosaurov. Míňala som presklené výklady obchodov, bolo tam rušno. Bol to taký iný ruch ako v centre. Kupodivu, turisti s batohmi a s fotoaparátmi sa stratili a ja som zahliadla staršie panie s nákupnými košíkmi plnými zeleniny v družnom rozhovore, mužov, držiacich bagety pod pazuchou a s napätím listujúcich športovú prílohu ranného vydania novín, tri veselé dievčatá, ktoré sa dohadovali, kam si pôjdu kúpiť mikinu za práve obdržané vreckové a jedna z nich veselo tancovala na hudbu, ktorú mali pustenú v mobile. O sklenenú tabuľu na zástavke autobusu stálo opreté mladé dievča. Bola oblečená v jednoduchých splývavých čiernych tričkových šatách a na nohách mala gladiátorky. V jednej ruke držala mobil, niečo písala a pri tom sa usmievala. V druhej ruke držala elegantne slimkovú cigaretu, z ktorej si občas potiahla. Vyzerala neskutočne elegantne. Napadla ma Audrey Hepburn v Raňajkách u Tiffanyho. No a do notesu v hlave som si zapísala – mosíš si tý glatiátorky kúpit.  Prešla som pár krokov a predo mnou sa zrazu otvorilo obrovské námestie a... bazilika. Ostala som tam stáť a doslova onemela. Tento pocit som zažila v ten deň ešte pár krát. Môžete čítať, môžete pozerať donekonečna fotografie, pozerať dokumenty... nič sa nevyrovná jednému pohľadu. Tento gotický skvost z 12. storočia (je považovaná za prvú skutočne gotickú stavbu), stojí na mieste rovnomenného opátstva zo 7. storočia. K jej založeniu sa viaže legenda z 3. storočia. Mám rada legendy, stále vravím, že bez vetra sa ani lístok nepohne. A sú niekedy ozaj bizarné. Sv. Denis, patrón Francúzska a prvý biskup, bol sťatý na hore Montmartre a svoju hlavu si doniesol pod pazuchou práve na toto miesto. Stalo sa z toho pútnické miesto a ako som už spomínala, boli tu neskôr pochovaní všetci francúzski králi od Chlodovika I. až po Ľudovíta XVIII. Bazilika si svoje užila za Francúzskej revolúcie. Stala sa terčom vandalizmu. Síce zostala stáť, ale bola sekularizovaná a zabavené boli všetky jej klenoty, a čo sa dalo roztaviť, roztavili. Vysvätená bola znovu za Napoleona a ten nariadil jej rekonštrukciu. Bazilika mala pôvodne dve veže. No v polovici 19.storočia, počas nekonečných opráv, prišla ničivá búrka a udrel do nej blesk. Steny veže začali byť nebezpečne nestabilné. Preto sa rozhodli ju nadobro odstrániť s tým, že kameň zachovajú pre následnú rekonštrukciu. Pár rokov späť sa jej vybudovanie opäť otvorilo. No za seba vravím, že je nádherná aj takáto jednovežatá. S otvorenou hubou som si teda šla kúpiť lístok. Teta mi ukázala, že mám vojsť tými veľkými drevenými dvermi. No veľké boli, do ricipalovej, zase som sa zapotila, kým som ich otvorila. Vnútri bolo ticho a jediné, na čo som zostala zírat, bolo rozetové okno nado mnou. Vždy, keď máte šancu, do katedrál choďte za slnečného svetla. Popísať tú nádheru je ozaj ťažké. Pretože som vošla z bočnej strany (hlavná brána pod portálmi sa používa minimálne, pri štátnych oslavách napríklad), kráčala som k hlavnej bráne dopredu. Našla som tam malilinký obchodík so suvenírmi, brožúrami, leporelami, knihami a rôznymi religióznymi predmetmi. Nakúpila som si pohľadnice, brožúru o histórii baziliky a vydala som sa ju objavovať. Videla som odvtedy veľa gotických katedrál. Táto zostala pre mňa jednou z najkrajších. Jednoduchou, čistou, s do neba vedúcimi piliermi, nevyčačkanou, kde jediným šperkom sú jej vitrážové a rozetové okná hrajúcimi všetkými farbami. Prechádzala som sa medzi jednotlivými náhrobnými kameňmi kráľov, bol to zvláštny pocit. Zrazu ten, o kom som len čítala, ležal predo mnou v tichu a cítila som akúsi pokoru, keď som si predstavila, čo ten Ľudovít XIV. všetko dokázal. A nie len on. Krásny náhrobok majú i sťatí nešťastníci Mária Antoineta a Ľudovít XVI. Strašne debilne som sa cítila, lebo som sa chcela s ich náhrobkom odfotiť. Ehm, fotiť sa v kostole s dvoma „mŕtvymi“.  Svojkovať s foťákom a pri tak slabom svetle som zamietla hneď. Oslovila som jeden starší pár, vykľuli sa z nich Američania, ani brvou nehli a keď mi spravili želanú fotku, spýtali sa ma, či sa nechcem ešte s niekým iným odfotiť. Lebo, veď je ich tu ešte dosť... Nuž, len som im zdvorilo poďakovala a vtipne ma napadlo, že ešte by mi iste ponúkli sa odfotiť s nimi. Zišla som i dolu do krypty... kde ležali králi ako Chlodovik, Pipin Krátky, Karolman. Ku každému sa viaže nejaká historická udalosť. Hore som na jednom z oltárikov zapálila sviečku a prešla som doprostred baziliky. Bolo tu ticho a mala som pocit, že som tu sama. Okolo mňa iba nekonečné piliere, vitráže a rady stoličiek. Človek sa tam cíti taký malinký.  Pre mňa to bol silný zážitok. Keď som vyšla von, bola som šťastná, že som nepočúvla námietky madame. V nasledujúcich rokoch som sa tam vrátila ešte niekoľkokrát, no stále mám dojem, že som si nevšimla všetko.

Na námestí to žilo. Moje bubienky sa museli prispôsobiť zmene. Mala som šťastie. Tak toto sú tie vychýrené trhy. Niekto ich nazýva „africké“, pre mňa boli a zostanú farebné. To bola jedna farebná tržnica pod nebom. Úplne som na ne zabudla. Tak som sa do toho virvaru hodila po hlave. Na zemi na plachtách ste mohli nájsť úplne všetko. Zelenina a ovocie také, že dodnes netuším, čo som videla. Oblečenie, tašky, kufre, mala som pocit, že jeden pán tam ponúkal svojho papagája (či manželku? Neviem, ale vravel, že hubu nezavrie), keramika, na 200% pravé šperky, hodinky, DIGITÁLKY. A domáci ORLOJ. Ten wtf moment. Upodozrievala som ich, že oni to doma celé desaťročia asi skladujú, oprašujú a teraz, keď je retro in, speňažujú. Bolo to perfektné. Do toho „vône“ (uff, ozaj niektoré boli tak strašné, že mozog už ich našťastie vytesnil) jedál, variacich sa len tak na plamienku vo veľkých hrncoch uprostred davu, miešané obrovskými žufanami. Oblaky pary vysmážaných jedál a pečených dobrôt.  Topánky, ktorých vek bol v škále babička (a veru, podľa mňa, byť tam moja babka, na tie zakričí: Hen, ná šak takové sem nosiua já za muadi!) cez absolútne nenositeľné kusy, výkriky módy 80s, 90s, kožené, remienkové, až po súčasné trendy a... gladiátorky. Toto všetko v jednom momente, na jednom mieste. Naše nákupné maniačky by si s úsmevom šúchali dlane s radostným ujúkaním. Ja som robila niečo podobné, keď som zistila, čo tie topánky stoja. 8 EUR. Ha! Vybrala som si jedny môjmu oku lahodiace a vyskúšala som si ich. Bolo super neriešiť francúzštinu. Pomohol prstík ukazovák, úsmev, gesto „uhm“, podanie peňazí a obchod bol dokonán. Pán predávajúci vo farbe horkej čokolády sa na mňa usmial radom bielych zubov a poprial mi, nech sa mi dobre nosia. Tie topánky som tam potom skoro zodrala. Kúsok kožených remienkov, neskutočne pohodlných.

Na ceste na metro som rozmýšľala, kam sa vyberiem. K dispozícii som zrazu mala celý deň a ja som nevedela, čo s ním. Rozprestrela som mapu, zhodnotila presun metrom a našla ďalší cieľ. Keď už som začala s gotikou, dnešný deň bude o nej. Kaplnka Sainte Chapelle. Ďalší ukrytý skvost gotiky. Nasledovala dlhšia cesta metrom, prestúpila som na stanici Champs-Élysées Clemenceau na linku číslo 1, a odviezla sa na stanicu Châtelet. Áno, to je ten veľký uzol, kde sa dá v sekunde stratiť. Prešla som na ostrov Cité. Vybrala som sa smerom k Palais de Justice. Kaplnka je totiž jeho súčasťou. Takže vlastne v hniezde policajtov, ozbrojencov atď. Veľmi dobrý pocit. Došla som práve včas, o chvíľu bol plánovaný vstup. Postavila som sa do radu a potom som začala prehrabávať kabelku, či v nej nemám niečo, čo by som dnu nemohla vziať, resp. o čo by som mohla prísť. Našťastie švajčarák zostal doma. Pri lyžičke zažmúrili oči, ale obávam sa, že dnes by už bola radená ako smrtiaca zbraň. Musela som si odpiť z vody na dôkaz, že im tam nenesiem žieravinu a mohla som si ísť kúpiť lístok. Stála tam už skupinka ľudí, za mnou pustili ešte dvoch a ostatní museli čakať vonku na ulici na ďalší vstup. Neskôr som sa dozvedela, že všetci svätí museli stáť pri mne, pretože na vstup sa čaká hodiny, čo veľa ľudí odradí. Prišla sprievodkyňa, otvorila závoru a my sme ju nasledovali. O kaplnke som veľa informácií nemala. Čakala som ďalší krásny gotický počin. Je z 13. storočia a bola postavená na objednávku Ľudovíta IX., aby v nej boli uložené posvätné relikvie – najmä Kristova tŕňová koruna. Vstúpila som cez nízke drevené dvere a zazrela toto. Takže nie, toto som nečakala. S očami dohora som sa tam krútila a obdivovala tú nádheru. Vravela som si, tak toto je tá stracená kráska. Potom kukám, de tý ludé miznú. Našla som v pravom rohu točivé schodisko hore. A keď mi dole padla sánka, hore som doslova padla na riť. Doslova. Ešteže tam boli sedačky po obvode miestnosti. Rovno som si tam sadla. Ten pohľad ma odrovnal. Kúsla som si do jazyka veľmi bolestivo, aby mi z úst nevyšlo to, čo som mala na jazyku. Slušne povedané „do riiiiiiciiiiiiii!“. Vitráže predstavujú výjavy zo Starého zákona a sú najstaršími v Paríži. Opäť tá istá rada. Treba ju navštíviť za slnečného dňa. Tie farby z vitráží vytvárajú na podlahe neskutočne obrazy. Na tej stoličke som presedela skoro 10 minút a iba sa pozerala, kým nedošla sprievodkyňa, že je čas na ukončenie prehliadky. Tak som narýchlo prebehla ešte miestnosť. Z tejto prvej návštevy nemám jediný záber. No skrátka ma to ani nenapadlo. Neskôr som sa dočítala, že tá vrchná časť kaplnky sa nazýva kráľovská, lebo do nej mali povolený vstup len kráľ a jeho najbližší a dolná, určená pre ostatných členov kráľovského dvora.

Cesta von z komplexu viedla cez nádvorie Palais de Justice. Zlaté hroty jeho plota žiariace na slnku nás oslepovali. Predtým v metre, cestou do Sainte Chapelle, som si povedala, že pôjdem pozrieť Notre Dame, veď sa nachádza, čo by kameňom dohodil od kaplnky. Teraz, idúc z nej, som zmenila plán. Dnes som videla už veľa nádhery. Duša a oči plesali a ja som nechcela, aby sa tieto pocity stratili. Aj zajtra je deň. Nedeľa. Zajtra uvidím Notre Dame.