Prvý týždeň v škole prešiel ako voda. Ranné cesty do školy boli jedna ako druhá a napriek tomu som tie rána milovala. Hlava v oblakoch, socializovanie sa v metre, trajdáranie sa v Tuilerách, fotenie, nestíhačky a dobehnutie do triedy na poslednú chvíľu. Inak sa to jednoducho nedalo. A po škole som objavovala mesto.
To piatkové ráno bolo však iné. Zamestnanci metra využili svoje právo a ... voilá - štrajk. Na stanici metra bol uverejnený len strohý oznam, že linka metra pokračuje iba k Opere a tam končíďalejsi trhnitehnátom. K oznamu bol prilepený leták s krikľavo červeným písmom SA SUFI! SA SUFI! To stačí! Meeeeerd!. To trvalo iba týždeň, aby som zažila tento typický francúzsky šport. Časom som tieto štrajky začala naozaj brať ako bežnú vec. Pche! C´est la vie. Ale zostať uväznená v metre, v preplnenom, vyhicovanom a pazuchami puchnúcomznevýhodnenom vozni v tom lepšom prípade dvadsať minút, to bolo na po-ra-ze-nie. Skrátka ste obeťou, nemáte na výber. Oznámenie pri vstupe do metra v to ráno by som dnes nazvala - ohľaduplné.
Vytiahla som teda mapu a hľadala najkratšiu cestu do školy. Našťastie to nebolo ďaleko, musela som však oželieť rannú prechádzku v Tuilerách. V škole som bola prvýkrát prvá. Lektorka – Mélanie, sa na tom dobre bavila. Keďže všetci ostatní meškali, mali sme možnosť konverzovať my dve. Ehm konverzovať. Keď sa minula téma počasia a štrajku, nastalo ticho a začala som sa desiť, že takto to dlho nevydržím, lebo usmievať sa na seba predsa nemôžeme celú hodinu ako dvaja jednorožci na obláčiku z dúhy. Vtedy vošla Irena. Bola to Ruska. Vysoká blondína, s až priesvitnou pleťou. Veľa nerozprávala a za celý týždeň sa ukázala presne dvakrát. Keď sa jej Mélanie po prvej absencii spýtala, prečo neprišla na vyučovanie, jej odpoveď nás všetkých odrovnala. Ona nemá rada slnko a pekné počasie, takže ak je vonku pekne, nechodí von. Miluje dážď a škaredé počasie. A tak prišla, údajne v predpovedi hlásili prehánky a zamračené. Toto vysvetľovala s takou ruskou francúzštinou, že som mala na mále, aby som sa nezačala nahlas smiať. Ženempa lesolej. Nemám rada slnko. Ten wtf moment si budem pamätať purtužur - navždy.
Irenina predpoveď sa nenaplnila a tak sme ju už po obednej prestávke v učebni nenašli. Keďže na najbližšie dni hlásili horúčavy, sami sme boli zvedaví, kedy a či ju ešte uvidíme. Hoci zvyklo nad ránom spŕchnuť a oblakov tiež bolo dosť, doobeda sa vyjasnilo a bolo opäť horúco. Cez obednú prestávku som si všimla, že na ulici sa rozkladajú ľudia s hudobnými nástrojmi, mixážnymi pultmi. Pár minút som lovila v pamäti, či som videla nejaké info, že tam má byť nejaká akcia. Potom som si uvedomila, aký je deň. Veď je 21. júna! Fête de la musique!
Roky som sledovala na TV5 Monde živé prenosy koncertov z celého Francúzska a túžila tento sviatok hudby zažiť. No a na ten deň bolo po sústredení. Po škole som sa vybrala smerom k štvrti Les Halles, pretože to tam vždy žilo a bola som si istá, že muzikanti tam budú na každom kroku. Niečo som si narýchlo vygúglila po hodine. Najväčší koncert sa konal večer v Buloňskom lesíku (Bois de Boulogne), ale tam som si netrúfala večer ísť sama krížom cez celé mesto. Niekedy sa konajú tieto koncerty pod Eiffelovkou na Champ de Mars. Tak tento rok nie, no. Už ako som prechádzala rue Rivoli, tiahnucu sa pozdĺž Louvru, objavil sa na chodníku pri prechode pre chodcov mladík hrajúci na saxofón. Boli to tóny veľmi ľúbivé a pripomenuli mi časy, keď som drala kazety Kennyho G. Ako som prešla brány Louvru, v Cour Carrée si fidlikali muzikanti na husliach krásny koncert. Mali početné (ázijské) obecenstvo a naozaj im to hralo. Tento deň je oslavou hudby a života. Tak ako aj Lunetici onehdy spievali „ať je hudba tvuuuuuj leeeek a každýýýý z nááás ať mááá muziku svooooou...“ tak mať možnosť vypočuť si krásne tóny a pohmkávať si známe a neznáme melódie v taký krásny deň, na tie chvíle človek nikdy nezabudne. Ako som kráčala ďalej, objavila som hudobné štýly, o ktorých moje oko dovtedy nečítalo a ucho nepočulo. Uličkami som sa dostala až k Forum Les Halles. Je to obrovská podzemná nákupná pasáž a zároveň dôležitý uzol pre linky metra a vlakov RER. V roku 2010 pôvodnú budovu zbúrali, aby ju v roku 2016 nanovo otvorili zastrešenú obrovskou mušľou. Hudba sa ozývala z každého kúta... elektro, trance, rap, funky, reggae, jazz, klasika, gospel... V ulici rue St. Denis som zahliadla obďaleč staršieho pána, ktorý sa nekoordinovane hýbal uprostred ulice. Boli to zvláštne pohyby, ruky a nohy lietali vzduchom, hlava sa kývala, sekal sebou doprava, doľava. Na sebe mal o dve čísla väčší oblek béžovej farby, obnosené topánky a bol to skutočný zjav. Až keď som sa priblížila, zbadala som, že tie podivné pohyby sú tancom. Zakrýval mi výhľad a preto som hneď nezbadala chalana, DJ-a, ktorý tam bol rozložený v kúte a mixoval svoju hudbu. Bolo to také to tuc tuc tuc, do toho kadejaké iné zvuky, ale veruže, nohami mi trhalo. A ľudia okolo sa pridali k tancujúcemu pánovi a k jeho divným pohybom. A išli do rytmu. Ja som stála a pozerala na toto divadlo s úžasom a kričala by som od radosti najradšej, že tam môžem byť a zažiť to. Ruky ma boleli, tak som im tlieskala. No a tlieskala som v ten deň ešte veľakrát. Na Place des Vosges stáli v kúte námestia tri ženy a dvaja muži, stojany so spevníkmi mali pred sebou a spievali. Ich hlasy vytvárali nádhernú symbiózu. 15 minút umenia a potešenia pre ucho. Na druhej strane námestia si ľudia nôtili skupinovo ó šanselizééé. Večera sa jedla v ten večer o niečo ťažšie. Neverila som, koľko svalov je na dlani a ako vedia bolieť. Ešteže bol piatok. Z Place de Vosges som sa vydala po dlhej, kľudnej rue du Chemin Vert.
Mala som so sebou už zmienenú mapu a okrem nej som mala aj malý bedeker. Ale hneď prvé dni som si zaumienila, že si kúpim nejaký poriadny, pre inšpiráciu a najmä, aby som si mohla prečítať čo to o zaujímavých miestach a pamiatkach podrobnejšie. Túžila som spoznať históriu mesta, jeho počiatky. Nielen spoznať mesto ako vyzerá teraz. A históriu metra. Ako som spomenula, parížske metro ma fascinuje. Ako sa stavalo, čo mu muselo byť obetované, o tzv. fantómových staniciach. Voľba padla na zelený Michelinovský guide. Najlepší výber. Ale. Kúpila som si anglickú verziu, nakoľko som sa chcela naozaj niečo dozvedieť a hrdosť nehrdosť, na francúzsku verziu ešte moja slovná zásoba skrátka nedosiahla. V Paríži sa nachádza veľa cintorínov - cimetiéres, ktoré sú preslávené svojimi „obyvateľmi“. Medzi najväčšie patria Cimetière du Père-Lachaise, Cimetière du Montparnasse a Cimetière de Montmartre. A práve Père-Lachaise som sa rozhodla navštíviť ako prvý. Je najnavštevovanejším na svete a svoje meno dostal po spovedníkovi Ľudovíta XIV. Stále sa na ňom pochováva. Ja som sa tam vybrala, aby som našla miesta, kde odpočívajú moji obľúbenci. Oscar Wilde, Balsac, Moliére, La Fontaine, Édith Piaf, Georges Haussmann (zbúral polovicu Paríža, aby vytvoril mesto a bulváre ako ich poznáme dnes) a mnohí, mnohí ďalší. A samozrejme nemôžem zabudnúť na Jima Morrisona. Jeho hrob je ne/slávne preslávený tým, že sa na ňom vykonávajú sexuálne orgie. Musím povedať, že ešte nikdy som na jeho hrobe nevidela kvety, ktoré by neboli pováľané a celé to miesto vyzerá, akoby tam práve buchol granát. Patrí medzi najnavštevovanejšie hroby na Pére-Lachaise. Legenda žije ďalej. Naštudovala som si v gájde mapku cintorína, aby som mala predstavu, kde sa ktorý hrob nachádza. Vyzeralo to vcelku prehľadne zaznačené, očíslované a tak keď som prekročila bránu cintorína, vydala som sa hľadať svoje „čísla“. Uličky majú vlastné názvy, sú tam aj číslovky a smerovky označujúce jednotlivé hroby, takže som sa s otvorenými ústami prechádzala medzi kamennými náhrobkami slávnych, i mne neznámych ľudí. Bola to galéria pod nebom. Jednotlivé chodníky boli lemované stromami, ktoré v tom horúcom dni boli vyslobodením. Viedli hore kopcom, dolu kopcom, rôzne sa krútili raz doľava, raz doprava. Rodinné kaplnky striedali extravagantné náhrobky, niektoré preplnené kvetmi, pozdravmi a fotografiami. Ostávali mi už len dvaja. Wilde a Balsac. Keď som našla hrob Oscara Wilda, musela som sa usmiať. Originálny za života, originálny i po smrti. A posiaty odtlačkami pier všetkých farebných odtieňov. Ech. No a ty si možeš pískat, drahá moja. Nemáš rúž, nebude otlaček. A tak som pokračovala k Balsacovi. Podľa mapy sa mal nachádzať neďaleko. Ale. Keď som prišla na miesto, teda križovatku uličiek, kde sa mal nachádzať jeho náhrobok s bustou, našla som rôzne mená, ale Balzaca tam nebolo. SE PA VREEEE!? Otáčala som tú mapu hore dole, ale stále som nechápala, lebo som určite bola na správnom mieste. Krúžila som tam chvíľu ako kružidlo, ale nič sa nezmenilo. Ako naschvál, nebolo tam ani duše naokolo. Furt sa čuovjek podkýná o ňekoho a ked ňekoho potrebuje, šeci sú v prdeli. Neostalo mi nič iné, len to vzdať. Stále mi to nešlo do hlavy. Neviem ako ma to napadlo, ale večer som si z poličky v izbe zobrala toho istého gájda, len teda v rozpadnutejšej verzii a vo francúštine. Nalistovala som si stránky o Pére-Lachaise a pozrela na mapku. MÉEERD!!!! No jasné, že som ten hrob nenašla, čísla boli v anglickej verzii poprehadzované! Darmo som tam ja mohla krúžiť ako na obežnej dráhe. Hneď na druhý deň, som si kúpila francúzsku verziu. Až po čase som zistila, že tá „domáca“ – francúzska verzia, je omnoho podrobnejšia. Takže nie je gájd ako gájd. A pri spomienke na 50 evri pregĺgam dodnes.
Predo mnou bol prvý víkend. Keď som zaspávala, mala som presnú predstavu, kam sa ráno vyberiem. Bazilika St. Denis. Áno, tá, ktorú nevedela madam predýchať. Ha!
