Mesto sa skladá z 20-tich obvodov, tzv. „arrondissements“. Sú vyskladané okolo Seiny ako slimák. Pamiatky a turistami vyhľadávané atrakcie nie sú sústredené iba v centre, ale naopak, sú roztrúsené po celom meste a niekedy aj za mestskými „hradbami“ tzv. Périphérique – osemprúdová diaľnica, ktorá oddeľuje Paríž od prímestských častí. Parížania sa zväčša ako prvé nespýtajú na meno, alebo kde pracujete. Ich prvá otázka je, kde bývate. V ktorom obvode. A podľa toho si človeka zaradia. Dobrá, alebo zlá adresa. Na tom záleží. Bývala som, aspoň podľa mojej domácej, v jednom z najlepších obvodov - v deviatom. Len o dve ulice ďalej začínal 10. obvod, no ten už nebol posh dobrý. K tomu dodala typické francúzske „boff“ a mávnutie rukou v štýle, nestojí ani za reč. A tak, keď sa ma jedno sobotné ráno spýtala, kam sa chystám a ja som jej odpovedala, že si chcem ísť pozrieť Baziliku Saint Denis (nachádza sa na sever od Paríža za periferikom v štvrti St. Denis), skoro ju porazilo. Nadýchla sa, tvár jej zružovela a s troškou hystérie v hlase vykríkla, to snáď NIE! Ako môžem ísť na také miesto, do tej špiny a prisťahovaleckého „doupě“. ONA tam bola naposledy ako malá a odvtedy tam jej noha nevstúpila. Dodala už len, že v Paríži je mnoho krásnych miest a nemusím ísť za periferik. Usúdila som, že nemá význam jej vysvetľovať, že pre mňa ako historičku je snom tú baziliku, kde sú pochovaní francúzski králi od čias Chlodovika až po Ľudovíta XVIII, navštíviť a že kašlem na nejakú pomyselnú hranicu, ktorá je v jej očiach začiatkom konca civilizácie. Ako na Slovensku, keď ľudia vravia, že východ začína pri Senci a podobne. Smutné. Podobne mi vysvetlila aj dôležitosť správneho vyslovovania „áno“ – oui. Keďže v škole a v hovorovej reči bolo bežné používať „uéééééé“, tak som zapadla aj ja a prilepilo sa to na mňa. No raz ma tak zastavila a povedala, že ma ŽIADA, aby som to vyslovovala ako OUI, žiadne uééé, že nie som spodina. Áno takto. To som mala za to, že som si žila v tom dobrom obvode. A potom nebuď za snobku.
Vyučovanie končilo o 13tej a tak som mala kopec času na objavovanie mesta. Jedna vec je v letných mesiacoch v Paríži výborná. Svetlo je ešte o 22:00. Výnimočne sa mi stalo, že som dobehla domov zhodiť náklad (najmä v časoch výpredajov to bolo nutné), inak som sa trajdárala prechádzala do večera. Hnevalo ma, že sa mi nedarilo vidieť blikajúcu Eiffelovku. Rozsvecujú ju v lete až o 22:00 a dovtedy sa mi v meste nechcelo čakať. Úloh sme mali tiež habadej a tak som večer šprtala, počúvala hudbu, zapisovala si mená interpretov a piesní, ktorých som si následne vyhľadala v dnes už neexistujúcom Virgine a poslednú polhodinu pred zaspaním som mala hlavu strčenú v mape a rozmýšľala nad tým, čo si pôjdem ďalší deň pozrieť.
Mapy milujem. Tá vôňa papiera, keď ju rozkladám, a niekedy je taká veľká, že presahuje možnosti roztiahnutia mojich paží. Najlepšie vo vetre, však áno. Najradšej si ju rozprestriem na zem, ľahnem si k nej a študujem ju. V tej dobe sa mi o navigácii, alebo inej technickej vymoženosti v mobile mohlo iba snívať, takže mapa, ktorú som si kúpila po príchode, vyzerala po pár týždňoch ako handra. Nezaobišla by som sa bez nej a hoci teraz už využívam moderné fičúriny, prípadne už chodím po pamäti, stále ju mám v taške. V Paríži totiž s mapou nechodia iba turisti. Je to každodenná pomôcka Parížanov rovnako ako malá mapka metra. Majú ju neustále naporúdzi, a niekedy vyzerajú naozaj akoby boli tie mapky dedičné. Je na nich totiž vidieť hádam všetky činnosti, ktoré jej majiteľ vykonáva... od pitia kávy cez kečupovú škvrnu, až po odtlačok topánky. Práve takú raz vytiahol jeden šuhaj, keď mi vysvetľoval prestup na moju linku. Pobavilo ma to.
Keďže som mala školu pri Louvri, voľba bola prvý deň jasná – ná idzem si já tý nakradnuté vázy a sošky antické pokukat... aj tú s týma krídlama... Níké. Krasavicu. Keď som to spomenula v triede, zistila som, aké je fajnové mať naporúdzi domáceho. Dajú vám skvelé rady, aké v bedekroch nenájdete. A tak, vyzbrojená radou mojej maîtresse (učiteľky) „nebudeš predsa čakať v tej šóre pred Pyramídou“, som si to trielila do Tuilerských záhrad. A tam, skoro na konci, kúsok od Arc de Triomphe du Carrousel, som (ako mi povedala) naľavo našla široké schody, ktoré viedli dolu k skleneným dverám. Nik odtiaľ nevychádzal, ani za mnou nik nešiel, tak som bola na pochybách. Asi každý má v spomienkach taký ten trapas, keď nevie na prvý krát, či má ťahať, alebo tlačiť... tak hegľuje tými dverami, až kým z druhej strany niekto tie dvere neotvorí a je za trapoša. Ale tentokrát som mala problém s tým, že tie dvere boli buď tak svinsky ťažké, alebo mali nové pánty, že som sa dnu musela doslova prepchať. A to teda mám útlejšiu telesnú schránku. Hneď ako som vošla, moja reakcia bola „no do xxxxrici palovej toto je co?“ Na konci schodov sa otvoril obrovský priestor a ja som zazrela stredoveké hradby. Oblúk, stena, oblúk... Bolo to v podzemí, a napriek tomu majestátne, krásne nasvietené. Tak toto je Louvre. Jeho začiatky, jeho stredoveké základy. Jeho opevnenie. Nádhera. Za rohom začínala nákupná pasáž Carrousel du Louvre. Nájdete tu rôzne francúzske obchody, výborný a rozmanitý food corner a najmä toalety zvané Point WC, za ktoré síce zaplatíte 1 EUR, ale ozaj je to zážitok. Ďalšie sa nachádzajú na dolnom konci Champs-Élysées. Áno, bizarné odporúčanie. Na konci pasáže sa nachádza obrátená pyramída, kde ľudia svojkujú a pchajú si hlavu medzi dva vrcholy. Stále obdivujem, ako ju vytvorili, tú zmes skla a oceľových lán, ako sa v nej láme denné svetlo. Kúsok od nej som našla i vchod do múzea. Stálo tam zopár ľudí a čakalo na kontrolu, akú absolvujete na letisku. Bezpečnostné opatrenia musia byť. Nechápala som, jak to, že tu není ani nohy? Enem pár ludzí? Tak friško friško, nech už sem tam. Tá radosť, že som sa nemusela škvariť dlhé hodiny pred pyramídou ako iní, na poludňajšom silnom slnku, bola nevýslovná. A najmä, že som nemala so sebou svoj švajčarák a nemusela im ho tam nechať. Za 5 minút som bola dnu. Ako som išla k prepážke kúpiť si lístok, míňala som suvenírový obchod a už vtedy som vedela, že budem potrebovať prevelice veľkú tašku na tie knihy, čo sa na mňa zvnútra usmievali. A zošity, a ceruzky, a ....kopec iných „hovadín“. (O tom, ako som pri balení domov musela nechať veľa vecí v Paríži, lebo som mala kufor plný kníh a tých hovadín ešte bude reč). Kúpa lístka nezabrala viac ako 5 minút, mohla som si vybrať papierovú mapu v mnohých jazykoch a šup do vybraného oddelenia. Dnes sa už lístky dajú kúpiť vopred online, alebo v automatoch na mieste, prípadne sa dá kúpiť Museum Pass a využijete „skip the line“. Chvíľu mi trvalo, kým som sa zorientovala v mape, ktoré poschodie, ktoré krídlo... ale po tretej návšteve som už bola ostrieľaná. Minimálne, aby som nepoužívala výťahy. Strávila som tam asi 3 a pol hodiny, viac môj mozog nestačil vnímať. Videla som však iba zlomok. Prešla som si krídlo SULLY – Staroveký Egypt, Rím a Grécko, Etruskov, Malú galériu s francúzskym sochárstvom a stihla som sčasti i krídlo DENON – francúzske a talianske maliarstvo. A La Joconde, Monu Lisu. Vedela som, čo čakať. Ale že okolo obrazu, vystaveného uprostred sály za sklom, okolo ktorého môžete prechádzať len po jednom, aby ste jej nemohli nedajbože dať pusu na čelo, bude TAKÝ dav ľudí, som nečakala. Je to pekný obraz a je to naozaj iný pocit vidieť Monu naživo. Milujem umenie, takže som tam pri dielach známych i menej známych maliarov - umelcov odvtedy strávila už veľa času. A pri sochách.
Louvre. Pre mňa láska na prvý pohľad. Francúzi majú pre to pekný výraz „coup de foudre“. Nielen kvôli pokladom, ktoré ukrýva, ale preň samotný. Tá budova ma fascinuje. Jeho história, jeho premeny, jeho architektúra. Je otvorený každý deň okrem utorka. Odporúčam jeho návštevu ráno po otvorení, alebo v stredu/piatok podvečer. Je otvorené do 21:45 a to už turisti zväčša nastupujú na Place de Concorde do autobusov na cestu domov či hotela, alebo sa príjemne unavení vyvaľujú po celom dni na hotelovej izbe.
Keď som vyšla z múzea, do ešte stále horúceho dňa, musela som chvíľu žmúriť a oči privykať na slnečné lúče. Na trávnikoch piknikovala mládež, niektorí len tak ležali na tráve, iní čítali, obďaleč traja mladíci živo a hlasno diskutovali rozhadzujúc rukami. Toto majú skrátka v krvi. V bazénoch v okolí pyramídy si močili nohy turisti a ochladzovali tvár a ruky. Ja som sa vydala smerom k Opere. Ako som kráčala bulvárom Avenue de l'Opéra, chodníky praskali vo švíkoch, sem tam lešenie, sem tam bolo potrebné vyhnúť sa stolíkom so štamgastami bistra, sem tam bezdomovcovi, ktorý si uchytil voľný výklenok pri obchode s potravinami a spoliehal sa na dobročinnosť ľudí. Nikdy ma neprestane fascinovať pohľad na okoloidúcich – kočka v krátkych šortkách s obrovskou taškou cez plece v žabkách a oproti nej kráčajúca iná, v čižmách, štrikovanej sukni a so šálom okolo krku. V 32 stupňoch na jednom mieste. Módne mólo.
Pri Opere som nastúpila na bus číslo 68. Busy využívam veľmi rada a ak sa človek neponáhľa, je to skvelá vyhliadková jazda. Odviezla som sa hore na Montmartre na Boulevard de Clichy. To je veľmi špecifická „ulica“. Plná live shows, sex shopov a podobných eroticky ladených obchodov. Raz sa ma šuhaj, postávajúci pri vchode do jedného z tých live show kabaretíkov spýtal, keď som prechádzala okolo, či si nechcem zarobiť. Pozrela som na neho s výrazom ále tebe to mosí vyhrávat né? a slušne som odmietla. Chvíľu som ešte hútala, či sa mám tešiť, alebo uraziť a šla som ďalej. Ale on za mnou ešte kričal, že si to mám premyslieť. Tak ja stále premýšľam. Už desať rokov. Vždy keď idem okolo. Dnes som vystúpila na zastávke Blanche, kde stojí Moulin Rouge. Ten však nebol teraz mojím cieľom. Vybrala som sa vedľajšími uličkami smerom hore, do kopca. Tieto už neboli rušné, boli tu menšie pekárne, bistrá, miestami zatiahnuté výklady pomaľované grafitmi, smetné koše pretekajúce po celom dni odpadkami. Tu už to nebolo načančané centrum. Po asi milión vyšliapaných schodoch som bola v cieli. Sacré Couer. Bazilika mi to iste odpustila, že som jej dala košom, ale jediné po čom som túžila, bolo si sadnúť. Našla som si voľné miesto na schodoch a sadla som si. Pohľad som uprela na mesto podo mnou. Sedela som tak hodnú chvíľu, užívajúc si ten výhľad a vyrušili ma až miestni predajcovia, ktorí mi straaašne moc chceli uviazať šnúrku priateľstva na ruku. No to víš, kamaráááde. Bol čas ísť domov. Nohy ma neboleli, ale unavená som bola tak, že po tom, čo som si spravila úlohy na ďalší deň, som zaspala ako nemluvňa. Bez nastaveného budíka.