Vlak RER B (Réseau express régional), je tzv. oblastný rýchlovlak. Vo všeobecnosti nie je vôbec problém si zakúpiť lístky na akúkoľvek dopravu, treba si však dať špeciálny pozor pri automatoch. Sú odlíšené farebne, a rozdelené na žlté automaty s označením „Grandes Lignes“ – pre vlaky TGV/Intercity a tie, s označením „Ille de France“, čo je vlastne MHD v Paríži (bus, metro, električky, vlaky RER). Tieto automaty môžu byť modré, zelené, alebo biele. RER vlak je rýchly a dovezie vás do centra Paríža aj za 25 minút, ale musíte si nájsť taký, ktorý je priamy (tzv. RER Express) a nemá medzizastávky na predmestiach. Ja som nastúpila práve na RER NeExpress a odvtedy každému radím, nech si dobre pozrie grafikon. Ale na prvý krát si to skrátka vyžeriete odbijete, lebo neviete posúdiť, čo je lepšie. A tak som sa dopravila v preplnenom, potom a najmä spotenými pazuchami páchnucom vlaku po 40 minútach do centra na stanicu Châtelet les Halles. Vtipné je, keď cestou zistíte, že nikdy neviete, na ktorú stranu sa vystupuje. A tak, v tom plnom vlaku, keď nastúpite ľavými dverami, a zubami nechtami si ukoristíte miesto u tyče pri východe napravo, lebo veď ste v bezpečí a ste si istý, že už sa v bezpečí odveziete až na konečnú, sa zrazu otvoria dvere na vašej strane a dav vás vytlačí von. Bez vášho kufra. Mala som šťastie, že ma jeden veľký černoch schňapol za tričko a stiahol späť dnu. No áno, skoro ma porazilo. Deja vu. Opäť som skoro skončila bez kufra. Stanica Châtelet je dodnes pre mňa najväčší podzemný dopravný uzol, kde stratiť sa je tá najprirodzenejšia vec na svete. A preto, keď sa ma niekto pýta, ako je najlepšie sa dostať do centra z CDG, odpoviem „choď Roissybusom“. Priamy bus, odchod každých 15 minút, nemá zastávky a vy v pohode vystúpite pri Opere v centre za cca 40 minút. Diaľnica vie tiež spôsobiť krušné chvíle, najmä keď sa začínajú prázdniny a Parížania sa presúvajú na juh, ale ja som nikdy v zápchach neuviazla a najmä tieto autobusy sú klimatizované a skoro vždy prázdne.

 

V materiáloch zo školy som mala odporučenie, aby som si kúpila kartu Navigo Decouverte, niečo ako naša električenka na MHD. Môžete s ňou jazdiť po Paríži a kombinovať metro, busy, električky, niektoré RER vlaky a dokonca platí i na Roissybus (samostatný jednosmerný lístok naň stojí 12 EUR). Týždňová na všetky zóny (5) stojí 22,80 EUR. Musíte mať so sebou fotografiu, ktorú si na kartu nalepíte. Keď si tam nalepíte fotku zo stredoškolských čias, ktorú ste mali na školskom preukaze, kľudne. Len sa na nej aspoň trochu podobajte. Ja som si doma narýchlo pribalila fotku, z čias keď sa voda sypala a piesok sa lial a stalo sa mi, okrem toho, že ma najlepšia kamoška vysmiala na fotke slovami „ty kokos toto si ty??“, že som musela revízora presviedčať, že som na tej fotke NAOZAJ ja.

Ja považujem parížske metro za mesto pod mestom, fantastické miesto, pulzujúce, kde každá stanica metra má svoj dizajn/štýl, svoju históriu. Určite odporúčam ísť si pozrieť stanice Tuileries, Musée du Louvre, Bastille, Arts et Métiers, Franklin D. Roosevelt. So zakúpenou kartou som teda hľadala správnu linku metra a najmä na správny smer. U „madame“ som mala dohodnutý príchod okolo 16tej, takže som si povedala, že nepôjdem celú cestu metrom, ale prejdem sa a vychutnám si prvé minúty v meste, ktoré sa na pár týždňov stane mojím domovom. A tak som vystúpila pri Opere a tam som spoznala ďalšiu realitu metra - to, že má milión schodov a žiaden výťah ani eskalátory. Tie sa dajú nájsť iba na novovybudovaných linkách ako č. 14, ale tu, v starom metre, si musíte vyniesť pekne všetko sami (až neskôr som si uvedomila, že mamičky s kočíkmi v metre z tohto dôvodu zrátate na prstoch jednej ruky). Stála som tam pod tými schodmi, pozerala na ten veľký, ťažký kufor a rozmýšľala, či pruh dostanem v polovici schodov, alebo už na treťom. Vtedy ku mne pristúpil jeden mladý muž a spýtal sa ma, či mi môže pomôcť. Bez toho, aby som mu stihla odpovedať, vzal kufor a už ho niesol. Akoby to bolo pierko. Môj vďačný pohľad asi vravel za všetko. Galantní sú títo Francúzi, pomyslela som si. Ťahať ten pokazený kufor nebolo nič moc, ale pohľad na budovu Opery stál za všetko. Pozdravila som fantóma, odkázala som mu, že ho prídem pozrieť, nech sa načančá a dostala som sa k jednému parku, neďaleko mojej novej adresy. Tam som si sadla a zahryzla sa do čokolády. Obzerala som sa dokola a neustále som si opakovala...Si tu! Si tu! Si tu! Bolo teplé poobedie, slnko ešte stále malo svoju silu a kvety v parku nádherne voňali. Vedia to s tými parkami a záhradami kulifaji. Jeden skvost vedľa druhého. A tak som po chvíli, stále hryzúc čokoládu, ťahala cestou do kopca kufor a neprestala sa kochať budovami a vnímala ten všadeprítomný ruch ulice. Mala som šťastie. Lebo nepozerať si vo Francúzsku pod nohy sa nevypláca. Nejaký ten „merde“ si nájde vašu topánku skôr či neskôr.

 

Ulica, v ktorej som mala bývať, bola tichá a lemovali ju ako pravítkom nakreslené budovy s krásnymi ornamentovými zábradliami na oknách. V oknách boli kvety, od výmyslu sveta a farieb. Vchod do domu tvorila veľká brána, v ktorej sa mi po zadaní kódu otvorili menšie dvere. Za nimi sa nachádzal otvorený priestor a vzadu dvor. Naľavo som si všimla dvere a už som chcela zazvoniť na zvonček, keď som si všimla, že to je súkromný byt. Zrejme by som niekomu vošla priamo do obývačky. Bol to, ako mi bolo neskôr vysvetlené, byt domovníčky. Vydala som sa teda do dverí napravo a s úľavou som zistila, že v tak starej budove je výťah. Vyviezla som sa na „moje“ poschodie a zazvonila som. Otvorila mi útla, šedivá a malinká pani domáca, 20 kíl aj s topánkami. S úsmevom ma pozvala ďalej. Ja som bola taká nervózna, že nie že som mala problém zo seba niečo dostať francúzsky, ale ani anglicky. Zistila som, že bola profesorkou angličtiny, takže som sa potešila, že komunikácia bude v pohode. Chápala, že som prišla do Paríža, aby som sa naučila jazyk, že ho veľmi ešte neovládam, ale zároveň chcela, aby som sa s ňou bavila čo najviac po francúzsky. (*Ďalší rok, keď som sa k nej opäť vrátila, mi len sucho „oznámila“, že už sa so mnou inak ako po francúzsky baviť nebude. A bolo vymaľované.) Poukazovala mi byt, ja by som skôr povedala, že to bol minipalác, takú nádheru som videla dovtedy iba v múzeách. A viem, že mi niečo vysvetľovala, lenže ja som iba pozerala dokola a kochala sa. Vošli sme do kuchyne, veľmi vkusnej, a praktickej, nič tam nechýbalo, otvorila mi chladničku a povedala, že si môžem čokoľvek vziať a nech jej najmä poviem, čo mám rada na raňajky. Potom mi začala ukazovať kde nájdem taniere, šálky, príbor. Nakoniec otvorila posledné väčšie dvierka, ukázala dovnútra a ja som začula slovíčko, ktoré som z jej úst ABSOLÚTNE NIKDY nečakala. Ona ukázala na kastról. La cocotte [kɔkɔt]. Moje prvé slovíčko, čo som sa naučila, bol kastról/nadávka. Viete si predstaviť, prečo nechápala môj STRAŠNE udivený výraz. Potom mi ukázala moju izbu, moje kráľovstvo. Zazrela som velikánske okno a pred ním písací stolík. A posteľ, s asi milión vankúšmi, akú vídame vo filmoch. Potom otvorila skriňu a ja som mala pocit, že sa mi sníva, cez tú skriňu (teda cez jej časť) sme vstúpili  do súkromnej kúpeľne. Nechala ma, nech sa vybalím a odpočiniem si, že mi potom vysvetlí cestu do školy. Sadla som si na posteľ a potom som sa hodila medzi vankúše. Zhlboka som sa nadýchla. Miliónty krát som si povedala Som tu! Bola som šťastná.