Často sa zadarí a vy v snahe niečo kúpiť, najesť sa, prípadne využiť akékoľvek služby nášho pohostinného národa, sa nestačíte čudovať... V poslednom čase stretávam veľa ľudí na pozíciách, na ktorých by nemali robiť ani zo srandy. Ale robia, na naše nešťastie. A tak sa môžu stať rôzne situácie. Napríklad aj takéto.

Delegátka v cestovke. Delegátka vedela jazyk navštívenej krajiny a to bolo asi tak všetko. Vzhľadom na to, že to bol poznávací pobyt, to bolo prekvapujúce. No čo, neobesíte sa. Naštudovali sme si miesta, ktoré sme chceli vidieť a jej jediná úloha bola dopraviť nás tam akýmkoľvek spôsobom. Vraj žiaden problém, mesto pozná veľmi dobre. Na cestovanie mestom navrhla metro. Prečo nie, veď je to najrýchlejšie. Bolo by, keby aspoň tušila, kde sa nachádza. Pri vstupe nám povedala, že lístky si netreba kupovať, lebo žiadny revízor v metre nie je a len zbytočne minieme peniaze. S úplnou istotou tiež zamierila k súprave, ktorá práve dorazila, lebo veď to je náš smer. Po tretej zastávke sa priznala, že ideme opačným smerom a musíme vystúpiť. Vyšli sme na povrch, aby sa dokázala zorientovať. Nepomohlo - ani netušila, kde sme. Moja trpezlivosť bola nekonečná, ale v tejto chvíli došla a vytiahla som mobil a zapla navigáciu. A tá sa nezastavila do konca, pretože po tomto omyle sa už ani nesnažila predstierať, že vie. Stala sa obyčajnou účastníčkou zájazdu a v skupine nastala anarchia. Každý si išiel po svojom, čo bolo nakoniec najlepšie. Pri ďalšej jazde metrom sme si už radšej lístky kúpili a nebolo lepšieho rozhodnutia. Stretli sme toho neexistujúceho revízora. Myslela som, že teta sa poučí. Aj sa veru poučila, ale úplne inak, ako som predpokladala.

O pár mesiacov som ju stretla skoro ráno v autobuse na letisko, v ktorom boli cestujúci do Anglicka a do Talianska. Skrátka, jeden autobus viezol dve odlišné skupiny. Keď som ju zbadala, nechápala som. Ale slušne sme sa pozdravili a prehodili pár slov. Po nástupe všetkých cestujúcich sa z reprákov ozvalo: "Dobrý deň, moje meno je xy a sprevádzam skupinu, ktorá letí do Talianska. Dopredu vás chcem upozorniť, že v Taliansku majú teraz sviatky, takže všetko bude zatvorené, ja po taliansky neviem, mesto, do ktorého ideme, vôbec nepoznám a ani nemám licenciu. Prajem vám príjemný pobyt." Anglická skupina sa začala rehotať, talianska skoro zomrela. Či ju uškrtili už v lietadle, neviem...

Obsluhujúca na terase. "Čo si dáte?" zaznelo nad mojou hlavou. "Poprosím vás espresso macchiato a akúkoľvek limonádu". Dievčina sa zatvárila bezradne. „To akože citrónovú vodu?“, znela jej otázka. Pochopila som, kde niet rozumu, tam ho nehľadaj. „Poprosím, doneste mi radšej nápojový lístok.“

A tak sa dievčina otočila a pricupitala s lístkom a s čerstvou novinkou. „Ale ta káva je úplne maličká, len trošku peny je na nej“, znalá sveta mi oznámila niečo nevídané. „A čo? Je na zozname zakázaných látok?“, opýtala som sa jej. „Ja neviem, mám sa opýtať?“, ona na to. Už sa na to všetko asi nemohla pozerať jej kolegyňa, ktorá prišla a dokončila objednávku. Dali by sme si aj druhé kolo, ale žiaľ už sa nikto pri našom stole neobjavil a nikto nebol ani vo vnútri v kaviarni, takže sme mali problém zaplatiť. Nakoniec sme nechali peniaze na barovom pulte a radšej išli z tohto bermudského trojuholníka preč. Odvtedy sa kaviareň volá - tam, kde miznú čašníčky.

Predavač v PC predajni. Túlala som sa po predajni a hľadala konkrétnu vec. Tou konkrétnou vecou bol obal na tablet s klávesnicou. Chcela som ho využívať hlavne tam, kde potrebujem pracovať, ale nechce sa mi ťahať so sebou veľký notebook. Obaly som našla, ale ani jeden nebol taký, aký som potrebovala. Prifrčal ku mne predavač s otázkou, ako mi môže pomôcť. „Asi nijako, potrebujem obal s klávesnicou, ale taký nemáte“, odpovedala som mu. „A aký by to mal byť?“, znela jeho otázka. „Taký, kde budem mať na klávesnici mäkčeň a dĺžeň“. „Ale veď to majú všetky“, odpovedal predavač a pozrel sa na mňa výrazom - dievča, ale si naozaj mimo. „Tak fajn, keď mi nájdete aspoň jeden, máte u mňa fľašu s obsahom podľa vlastného výberu“. A tak milý predavač začal vyťahovať všetky obaly a po treťom začudovane krútil hlavou. Keď prezrel všetky, tak sa na mňa obrátil s tým, že toto vôbec netušil. Upokojila som ho s tým, že ani ja.

Pracovník v podzemnej garáži. Sobota okolo obeda. Garáže niekde v Bratislave. Do garáže sme vošli bez problémov, rovnako ako aj 20 ďalších áut. Pri odchode sme sa zastavili pri pokladni, ale automat nefungoval. Zaplatiť skúšal každý, kto mal lístok. Zbytočne. Zavolali sme teda na číslo, ktoré bolo uvedené na automate. „Na mínus druhom máte ďalší automat“ povedal hlas v telefóne. Hromadne (asi 30 ľudí) sme začali hľadať iný automat. Blúdili sme chodbami garáže ako moľa v naftalínovom kožuchu, až sme ho bastarda objavili. Stál v kúte celý rozžiarený, že konečne nie je sám, ale okrem nápisu – vložte parkovací lístok - nereagoval na nič. Niektorí zo spoluväzňov stratili nervy a začali do úbohého stroja kopať. Nasledoval ďalší telefonát. Chlap dvihol okamžite. „Ďalší automat nie je, budem musieť prísť, ale môžem až večer, tak sa nejako zariaďte“. Keďže bol čas obeda, do večera bolo ešte ďaleko. Stáli sme tam v rozpakoch, medzi nami Poliaci, Česi a jeden holandský pár. Uvažovali sme o kadečom, o rozrazení závory až po volanie polície. Nakoniec sa pri vstupnej bráne objavilo auto s chlapíkom, ktorému sme vysvetlili, že sa von nedostane. „OK, tak ja si vezmem lístok a keď sa otvorí vstupná závora, cúvnem a prvý môže vyjsť. Ten potom pôjde k závore, vezme si lístok, cúvne a vyjde ďalší“, navrhol nám. Aj tak bolo. Ešte som nevidela takú dokonalú spoluprácu ľudí, ktorých okrem garáže nespájalo nič. Postupne sme vyliezli všetci, na závore sme nechali lístok ZATVORENÉ a pri okienku odkaz „Nechcelo sa ti prísť, aj keď sme chceli platiť? Tak budeš mať namiesto tržby hovno“.

A tak sa denne stretávame s ľuďmi, ktorí niečo vyštudovali a robia úplne niečo iné. Hoď kameňom... úprimne priznávam, že aj ja. A tak sa chcem vopred ospravedlniť všetkým, u ktorých som pracovala, alebo ešte len budem. Nie som arogantná, neúctivá a permanentne nasratá, ako aj iní pracujúci v službách, len robím prácu, o ktorej nič neviem.

PS: Ak vie niekto o voľnom mieste v atómke v Mochovciach....