Už nakupujete darčeky na Vianoce? Amalka vám v diskusii vypočíta, koľko dní na to ešte máte. Darí sa vám stále klamať deti, že darčeky nosí Ježiško? Sladké vianočné klamstvá... Ako dieťa som toto klamstvo milovala, lebo mi dávalo záruku, že nad svetom drží ochrannú ruku niekto láskavý, mocný a spravodlivý. A ešte klamlivú ilúziu šťastnej rodiny, lebo keď sa vieme stretnúť pri spoločnom vianočnom stole, tak sme taká rodina.

Keď som sa raz vytratila z obývačky, v ktorej sa hlučne rozbiehali z platne vianočné pesničky a stala som sa nechtiac svedkom rodičovskej hádky, začala som pochybovať. Hádali sa po celú dobu, čo platňa nahlas vyhrávala. Začala som si všímať pozornejšie detaily, ktoré mi predtým unikali. Bola som už školáčka, keď som si uvedomila, že otcove poznámky na margo matkiných zdravotných problémov sú ironické, dovtedy som tie jemné ironické odtiene viet nechápala. Jedny Vianoce si mama vzala natruc otcovým rečiam a napriek prísnej diéte z misy kúsok vyprážaného kapra. Neskôr sa zavrela na toalete, z ktorej vyšla s tvárou fľakatou od plaču a ostal po nej kyslastý pach po zvratkoch, ktorý sa miešal s vianočnou vôňou osviežovača. Otec chodieval na dovolenky s kamarátmi, mama ostávala doma. Keď sa vrátil a dom zapĺňal hurónskym rehotom pri opisovaní zábavných príhodičiek s priateľmi, mihol sa často na jej tvári znechutený výraz. K vianočnému stolu dorazil otec vždy ako posledný a na stoličku sťažka dosadol, ako keby na ňu kládol všetku ťarchu svojich myšlienok. Prebehol očami po zvyšku rodiny a silene sa usmial. Po večeri sa rozbaľovali darčeky, z vinylových platní sa rinuli vianočné koledy, vo vedľajšej izbe sa hádali rodičia.

Strata ilúzie šťastnej rodinky ma zasiahla viac ako to, keď mi mama prezradila, že Ježiško nenosí darčeky. Vtedy som si len povedala, že aj tak dobre. Keď sa Boh nestará o ľudí a ich trápenia, prečo by sa mal starať o vianočné darčeky. Spomenula som si na to oveľa neskôr, keď som čítala od Schlinka knihu Pozdní život, v ktorej si ťažko chorý Martin kladie otázky, prečo stvoril Boh svet, keď sa oň nestará. Z nudy, baví ho hádam konanie ľudí? Načo nám je prísľub Posledného súdu, keď potrebujeme spravodlivosť na tomto svete, nie až na jeho konci? Zaujímavé otázky, ja si však myslím, že odpovede nie sú také dôležité ako skutočnosť, či existenciu Boha potrebujeme k vlastnej spokojnosti alebo nie. Ja som si vždy klamala a klamem si dodnes, že musí existovať tá láskavá, mocná a spravodlivá ruka, ktorá bdie nad nami. Dávam prednosť tomuto klamstvu alebo bludu, nazvite si to ako chcete, pretože v ňom sa skrýva nádej. Nakoniec, veď si klameme po celý svoj život, každý boží deň. Neveríte?

Pri návšteve zubára rozprávate, ako si umývate poctivo a pravidelne zuby a samozrejme, používate denne aj zubnú niť. Nerozprávate to preto, lebo máte v ústach zubárovu ruku s vŕtačkou, ale preto, lebo vám nerobí problém klamať a neveríte, že vám narastie nos ako Pinocchiovi.

Stretnete známeho, ktorého ste dlho nevideli, prehodíte pár milých viet a odrazu vám je hlúpe rozlúčiť sa len tak, že nevideli sme sa desať rokov a možno sa zas ďalších desať neuvidíme, ale čo už, sú aj horšie veci, napríklad dane.  Ubezpečujete sa navzájom, že by ste sa zas mohli stretnúť a pospomínať na staré časy, ale to ste len zdvorilý a nepripadá vám to ako klamstvo, všakže.  Mimochodom, všimli ste si, že ľudia sa po rokoch menia len fyzicky? Triedny blbec ostáva aj po rokoch blbcom, aj keby roky makal na osobnostnom rozvoji.

Klamať o výzore druhých je nielenže povolené, ale často aj slušné. Nechcete predsa hovoriť kamoške, že tie šaty vyzerajú hrozne, pretože jej sa páčia a určite sa aj niekomu inému, tak načo vyjadrovať úprimne svoj názor, keď viete, že jej ním môžete pokaziť radosť zo šiat?

Takto by sa dalo pokračovať donekonečna. Ako často klameme? Podľa štatistických prieskumov pri rozhovore s najlepšími priateľmi je to celá štvrtina konverzácie, pri známych polovica konverzácie a pri cudzích ľuďoch je to až osemdesiat percent. A ako je to s milovanými partnermi? Preklameme celú jednu tretinu konverzácie a neverníci si k tomu môžu prihodiť nejaké percentá navrch.

Klame celá príroda, fauna a flóra svojím výzorom klame okolie, predátorov. Schválne nebudem písať o tom, ako zákerne klamú politici, lebo pripúšťam možnosť, že títo úbožiaci zablúdili sami v sebe a v tom prípade sú len dve východiska. Smola je, že mnohí z nich si vyberajú ústa.

V snahe eliminovať klamstvá som navrhla pred minuloročnými Vianocami rodine, aby sme si nedávali žiadne darčeky pod stromček. Nemôžem predsa prehíkať nadšením celý večer nad darčekmi od detí a manžela a zvyšok večera premýšľať, čo s nimi budem robiť. Môj návrh sa stretol so súhlasom.

A tak sme sa minulý rok  vyhli šialenstvu nákupov vianočných darčekov a priam zlomyseľne sme si vychutnávali nervózne vyčkávanie ostatných na kuriérov so zásielkami. Boli sme odrazu celkom inde. Toto spojenectvo nám prinieslo zvláštne potešenie, nehovoriac o neskonalom pôžitku, ktorý nám poskytol voľný, pokojnejšie strávený predvianočný čas.

Preháňam v nadšených opisoch tohto obdobia, ale mala som potrebu napísať to trochu vzletnejšie, aby som zosilnila váš pocit pri ďalšom opise chvíľ, ktoré nasledovali po Štedrej večeri, kedy lietajú spod stromčekov lesklé baliace papiere a stuhy a ľudia sa navzájom obdarovávajú. My sme dojedli štedrovečerné jedlo bez tých jemných záchvevov očakávania, bez zhonu a nedočkavosti, úplne pokojne sme pooblizovali kosti z kapra a úhľadne zoraďovali do šíkov na kraji taniera. Dojedli sme, vstali od stola a chvíľu sme váhavo pozerali pod stromček, ako keby sme neverili vlastným očiam, že tam naozaj nič nie je. Prázdny priestor pod stromčekom, ktorý neodlíšil Štedrý večer od ostatných vianočných večerov. Vianočné Nič.

Presvedčili sme sa tak o tom, že darčeky naozaj nenosí Ježiško, lebo keby nosil, tak sa nad nami zľutuje a dačo nám tam podhodí. A tak ako Štedrý večer začal tradičnými makovými pupákmi na stole, tak skončil ako trt makový pod stromčekom.

Tento rok sme sa rozhodli, že si predsa len budeme kupovať vianočné darčeky, aj keby to boli tie najväčšie sprostosti, čo nám napadnú. Možno skončíme pri ponožkách. Ponožky sú predsa legendou medzi vianočnými darčekmi a súčasne vedia prezradiť kadečo. V roku 2007 si šéf Svetovej banky Paul Wolfowitz musel vyzuť topánky pri návšteve tureckej mešity a v tej chvíli jeho prejav nezaujímal nikoho tak, ako jeho palce vykúkajúce z deravých ponožiek.  Denník Washington Post si vtedy rypol do neho otázkou: „Prijali by ste peňažnú pomoc od niekoho, kto neminie ani tri doláre na pár nových ponožiek?“

Deravé ponožky sú ako klamstvo, ktoré schováte do nablýskaných značkových topánok.