Raz by som chcel byť úplne iný. Jedinečný. Tváril by som sa celkom obyčajne, ale každému by hneď bolo jasné, že som nad vecou. Chcel by som byť čudný. Divný. Nenormálny. Šibnutý. Ale tak úplne inak. Občas by som to spomenul medzi rečou. Rozprával by som napríklad o hudbe, ktorú nikto okrem mňa nepočúva alebo o športe, ktorý nikto okrem mňa nerobí alebo, čo ja viem, o tom, ako mi je všetko jedno a naraz by som vypleštil oči a povedal by som: „Mňa si nevšímajte, ja som divný.“ Alebo by sa ma niekto spýtal, či som normálny a ja by som mu odpovedal: „Preboha, len to nie.“ Chcel by som byť jedinečný tak zvláštne, až by to bola škoda vysvetľovať. Na otázky o mojej divnosti by som odpovedal mávnutím ruky a blahosklonným pohľadom, ktorý by sa dal vysvetliť aj ako pohŕdanie. Úplne najlepšie by bolo, ak by som mal aj trošku neštandardný výsledok nejakého osobnostného testu. Test by som si urobil sám. Alebo by som si ho vôbec nerobil, lebo výsledok by mi bol vopred jasný. Introvert so sklonmi k sebapoškodzovaniu. Génius-asociál. Myzofobik. Alebo aspoň človek chorobne túžiaci po pozornosti.
Chcel by som mať ostatných ľudí za kokotov. To je ľahké. Kokot by bol každý, kto by nevidel veci rovnako ako ja. A ja by som bol tak úžasne jedinečný, že nikto nikdy by nemohol vidieť svet mojimi očami. Kokoti vyjebaní. Alebo som možno len ja ten divný a všetci okolo mňa sú normálni.
Mal by som problémy, ktoré normálni ľudia nemajú. Kolegovia by odo mňa bočili. Alebo možno nie, ale občas by som niečo také tvrdil, aby som ostatných presvedčil o mojej divnosti. Nemal by som partnera. Veď kto by už len žil s divným človekom? Alebo by som nejakého divného partnera mal. Ten by bol samozrejme divný úplne inak ako ja a úžasne by sme sa dopĺňali. Boli by sme súčasťou nejakej komunity, hlavne nech je maličká a uzavretá. A nech ju nikto nechápe, takto by to bolo ideálne. Alebo by dokonca nad ňou ľudia krútili hlavami. Nie, už to mám, pohoršovali by sa nad nami. Ale my by sme boli nad vecou. Ľudia v komunite by síce tiež boli kokoti, ale takí iní, čo by nám celý čas neliezli na nervy.
Nemal by som problémy normálnych ľudí. Nenakupoval by som, nepozeral by som telku, ignoroval by som všetky oslavy. Firemné aj rodinné, novoročné aj narodeninové. Ja by som zo seba kokota nerobil, aby mi niekto hovoril, ako mám prísť oblečený. Nemal by som žiadne dilemy, vo všetkom by som mal jasno. Mal by som zoznam áut, do ktorých by som si nikdy nesadol, leteckých spoločností, s ktorými by som nikdy neletel a filmov, ktoré určite, ale určite nikdy neuvidím. Ale aj tak by som občas vzbudil zdanie, že potrebujem poradiť. Napríklad by som si chcel kúpiť nový kôš pod teplovzdušný balón a tváril by som sa, že sa neviem rozhodnúť medzi dvomi modelmi. Spýtal by som sa kolegov, ktorý by si vybrali oni. Nech čumia, kokoti lúzerskí. A hlavne nech o mne rozchýria, že som čudný.
Mimo komunity by som nemal veľa kamarátov, viac-menej len príbuzných. Postupne by som ich posielal dopiče. Ak by mi napríklad poslali sedem fotiek z dovolenky v Chorvátsku. Alebo nejaké prijebané mačiatko. Unlike, unfriend, unplug. Riadil by som sa výlučne rozumom, ale aj tak by mojou najobľúbenejšou vetou bolo: „Toto nikdy nepochopím.“ Strašne by mi liezlo na nervy, ak by niekto robil veci po svojom, inak ako ja. A ak by mu to napriek tomu fungovalo a nedajbože prinášalo radosť. Ľuďom, na ktorým mi vlastne vôbec nezáleží, by som vysvetľoval, ako riešim problémy ja. Pri žiadnej príležitosti by som nezabudol pripomenúť, v čom sa naozaj veľmi vyznám a aké mám exotické záľuby. Chápem, že sa nikto nechytá. To je tým, že som šibnutý.
Vedel by som sa do krvi hádať o tom, aké závity sa používali na metrických skrutkách priemeru 4 mm začiatkom 20. storočia v budúcej Juhoslávii. Ak by mi oponent strčil dôkaz svojich tvrdení rovno pod nos, povedal by som mu, že takých falošných skrutiek vyrobím do rána plný kýbel a pripomenul by som mu, ako minulý týždeň urobil chybu vo vybranom slove po b, čím sa diskvalifikoval z akejkoľvek ďalšej diskusie. O čomkoľvek. A poslal by som ho dopiče.
Chcem tak veľa? Ja viem, toto je typické pre bežného Slováka. Furt len nadávať, ako je všetko zlé a čo všetko by chcel, ale že by kvôli tomu pohol riťou, tak to nie. Ale ja sa fakt snažím vyzliecť z plebejskej košele. Cestou do roboty si dookola opakujem, že som divný. Som čudný a vôbec ničím sa nepodobám na ostatných ľudí! Ale keď prídem do práce, tak zistím, že niekto číta ruských klasikov, iný české fantasy, niekto má dlhé vlasy, iný vlasy vôbec nemá, niekto je muž, niekto žena, niekto je zákerný hajzel, iný ťa kŕmi čokoládou, ale aj tak sa ľudia líšia len v detailoch. Trochu sa tohto zistenia zľaknem. Celé hodiny potom presedím na záchode a utvrdzujem sa v tom, aký som jedinečný. Lenže nakoniec si aj tak musím utrieť riť a spláchnuť po sebe a to je ten moment, keď si uvedomím, že ľudí ako ja je na svete 7,5 miliardy. A pribúdajú.
