Už som dlho nebol v Prahe. Niekoľko mesiacov. Celú večnosť. A strašne dlho som nebol v Prahe vlakom...
Človek si časom tak zvykne na svoje štyri kolesá, že keď sa pritrafí meeting napríklad v stovežatej, automaticky skalkuluje čas (3,5 hod.aj s rezervou), zamyslí sa kedy vyraziť aby mal pre istotu hodinového fóra, kde si ešte za Euráče kúpiť českú dialničnú, RedBull, a či má v nádrži dosť nafty.
Keďže však ešte nemám prezuté zimné a začína sa hmliť, srieniť a zkosievať, zamyslel som sa nad alternatívnou dopravou.
Veď čo, v Blave sadnem na vlak, rozbalím comp a za štyri hodiny poriešim horu roboty.
A ak by sústredenie nefungovalo, tak v kľude prelúskam Reflex.
A možno si na polhoďku zdriemnem. Pokecám so spolucestujúcimi. Pripravím sa na prezentáciu. Alebo budem len tak čumieť von oknom. Do blba. Teda, na Vysočinu. Napríklad. A to sa z auta nedá. Hlavne keď sedím za volantom.
Proste - pura vida romantica!
A ako bonus je to safe, cost effective, žiadne zápchy, problémy s parkingom a navyše hotel na Václaváku, čoby kameňom dohodil od hlavního nádraží - aj napešo. Ideálne!
Nuž a návrat do reality.
Pura vida romantica, uhm. P*** s makom a nie romantika. To len už ja asi začínam trpieť Alzheimerom.
Vynechám lahôdky pred cestou, ako user firendly web ŽSR, či SlovakRailu či čoho to, úplne poprdeli user friendly parkovanie pred hlavnou stanicou (ak ste vydrbaní buržuji, čo si pre lístok na vlak môžu dôjsť autom, tak určite máte iks Eurášov za 5 min.parkovania!), močovinovo-zvratkové pachovo-vizuálne zážitky na hlavnej a podobne.
A to prísahám, že nie som žiadna fajnovka! Chalan z Liptova. Aj na vojne som bol. Teda nebol - som nejako vyklučkoval, ale fajnovka nie som. Fakt že nie. Čestné...
Pondelok ráno 8:00. Pohľad na tabuľu príchodov a odchodov. EuroCity z Budapešti do Hamburgu, či Frankfurtu, či akej delikatesy mešká 40 minút.
Super.
Neva, mám časovú rezervu, prvý meeting v telke až o tretej, aj check-in v Hoteli ešte stihnem.
Káva v staničnom bufáči (som hovoril že nie som fajnovka), škvŕkanie v bruchu. Shit, už som mohol 15 minút sedieť v reštauráku. Ráno som dal iba jogurt, hlad sa hlási. Prebudilo ho nudné čakanie a kosa v hale.
Meškanie sa zvyšuje o 10 minút.
Poprdeli.
Oka, dám niečo teplé na stanici (vážne nie som fajnovka!).
Sú bagety. A ešte bagety. A potom ešte Tatranky, Margotky a bagety. A dokonca aj bagety.
Našiel som cigánsku (doslova) a kebab (akože). Ďakujem, ale 8:30 ráno ani náhodou.
Navyše už pár mesiacov trpím snahou o bezlepkovú stravu, takže bageta nehrozí a kebab bez žemle by som zbieral po podlahe.
Hlad sa nakoniec snažím oklamať Kabuki Mixom. To je také to ryžové, chemicky napučané svinstvo okúpané v sójovke. Zdravšie sú už len ovsené vločky s bielym jogurtom.
Po treťom Kabuki hlte pochopím že ee a mikroténový sáčok prenechávam na okraji koša holubom. Tým interiérovým, staničným. Nech si zmlsnú. A napučia a prasknú, krysy okrídlené.
EuroCity dorazilo. Hodinové meškanie. Holt, Euro je Euro. Keby sa to volalo SkCity, tak som už možno pri Brne.
TO BE CONTINUED...
tit.obr.: foto.fiit.stuba.sk / Petr Šaloun
