Hoci všadeprítomné zaklínadlo menom kvalita sa nás každý deň usiluje kultivovať, nie všetci podľahli tomuto zhubnému diktátu postmoderny. Sú medzi nami mohykáni zlého vkusu, apologéti prvoplánovej zábavy a repeťáckych pesničiek. Takí si nedajú nahovoriť, aby si namiesto turka do skla v staničnom bufete objednali latté macchiato s brazílskou škoricou v buzerantskej kaviarni, aby smažák s hranolkami vymenili za foie gras a namiesto sústredeného študovania Extra Plus mrhali svojim časom pri Romboide. Nie, nie, nás nikto neobalamutí, že vedenie k záhaľčivému spôsobu života má miesto v trestnom kódexe. Potajme sa zliezame tam, kde nás evanjelizátori dobrého vkusu nenájdu. Skrývame sa na roztrúsených ostrovčekoch negatívnej deviácie, súhrnne nazývaných štvrtá cenová bez obsluhy. To je naša krypta chrániaca nás pred gustióznym svetom najvyššej akosti. Chvalabohu, hoci niekedy aj žiaľbohu, ich je v širšom centre Bratislavy pomerne dosť.
Už to bude nejaký ten rôčik, čo máme trvalý pracovný pomer a spoľahlivý prísun financií, no napriek tomu sme si stále nezvykli na fixný pracovný čas. Útržky slobodnej duše študenta sa občas vytrepú na povrch, pýtajú si malú dávku slobody a volajú po vykoľajení vlaku fádnej každodennosti. Túto daň slobodnej duši splácame občasnou jednodňovou dovolenkou uprostred týždňa a ideme sa flákať. Skutočné flákanie sa dá totižto zažiť až s príchodom zamestnaneckých okov. Je to deň, keď sa bezcieľne potĺkame ranným mestom a v duši sa smejeme ostatným pracujúcim (hoci ten výsmech má trpkú príchuť pracovného zajtrajšku). Počas jedného takéhoto potĺkania sme zavítali aj do Bistra u Hemi.
Štvrtá cenová, neprajníkmi často hanlivo označovaná aj ako pajzel, je v rámci krčmovej kultúry špecifický žáner. Pri vstupe by ste mali byť pripravení osvojiť si a akceptovať zabehnuté pravidlá. Nedostatkov, z ktorých by Pohlreichovi pravdepodobne na hlave vyrašilo mohutné afro černošského diskotanečníka, má takéto zariadenie viac než dosť. Môžu tam na vás číhať ochytané poháre, Stein s penou, miznúcou rýchlejšie ako doláre z bieloruských bánk, neumyté stoly, ofučaný (občas aj podgurážený) personál, gastronómia na úrovni základoškolskej jedálne raných deväťdesiatych a mnoho ďalšieho. Namietať proti týmto nedostatkom však znamená hrubé nepochopenie celej koncepcie stolovania v zábavných podnikoch najhoršieho druhu. Ak sa prispôsobíte už medzi dverami, uvedomíte si, čo vám štvrtá cenová ponúka a osvojíte si nepísané pravidlá, zväčša vás čaká odmena v podobe veselých chvíľ v spoločnosti miestnej smotánky, tvorenej prevažne štamgastmi všemožného druhu. Tieto zariadenia nič nepredstierajú. Napriek vyššie spomínaným častým nedostatkom sa v tejto kategórii nájdu aj brlohy, udržujúce si v rámci možností istú úroveň.
Šichta sa začína okolo desiatej doobeda. Pri vstupe do Heminho lona v útlej prvej miestnosti šibalsky poblikáva výherný automat. Pri jedinom stolíku v tejto časti šenku si doobedie krátia dvaja starší páni mĺkvym usrkávaním vína z horčičákov. Dominantou vstupnej miestnosti je antikorový výčap ako vystrihnutý zo snímky detských prazážitkov, keď vás dedo brával so sebou do krčmy a nútil potom klamať babke, že ste boli v bežnej reštaurácii. Na Bakchovom mierne ošumelom oltári z nehrdzavejúceho kovu sa mieša vôňa rozliateho piva a kofoly, čo miestu dodáva typickú arómu. Z posvätnej trojky vôní bohužiaľ vypriahli cigaretový dym, ktorý bol ponižujúco zatlačený do poslednej miestnosti, kedysi venovanej čoraz rozpínavejším nefajčiarom. Esenciálna vôňa nižšej cenovej kategórie sa napriek tomu vznáša stále vo vzduchu. Genia loci zákon nevyženie.
Dopoludnie U Hemi nie je práve esenciou bujarosti. So Zubrom v ruke vstupujeme do hlavnej miestnosti a osamotení načierame do arzenálu spoločenských hier, pripravených rozčeriť stuchnutú hladinu rybníka nudy. Úlohu okruhliakov spĺňajú čertove obrázky, štvorčekový zošit a skladacia šachovnica. Navyše - ostrieľaní harcovníci vedia, že spoločenské hry sú zároveň dôležitým artiklom pri interakcii s domorodcami.
V prípade, že máte v pláne stať sa pevnou súčasťou miestneho krúžku, v tomto type hostinca sú karty priam žiaducim prvkom. Dávate najavo, že v danej cenovej kategórii nie ste žiadnym nováčikom a malý hazard vám nie je cudzí, čiže žijete aj trochu neusporiadaný život s miernou dávkou rizika, čo je predpoklad na priateľské zblíženie sa s okolitou kompániou. Karty neskôr strieda šach, ktorý síce nie je symbolom hazardu, no môže naznačovať dušu hĺbavého stratéga, s ktorým nie je škoda utratiť slovko-dve.
Po niekoľkých kolách farára, piškvoriek a dámy nastal čas ukojiť aj najnižšie priečky Maslowovej pyramídy. Gulášovka spĺňa všetky rozumné kritéria krčmovej gastronómie. („Mäsa moc nepobrala.“) Rezeň na šampiónoch je hodnotený slovami: „Jemne naklepaný, jemne ochutený, krája sa hladko, ryža primerane rozvarená.“
Po obednom intermezze sa opäť vrhneme na karty a na našu radosť konečne pútame pozornosť prvého neznámeho, už od pohľadu pravidelného hosťa. Najskôr položí sondujúcu otázku, čo to hráme a viaczmyselne sa spýta, či vieme hrať šnaps. Nevieme. Hoci sa tvári, že už je na odchode, presvedčíme ho, aby ostal ešte na jedno a otvoril nám trinástu komnatu úpadkovej zábavy. Totiž – krčmové hry sú posledným puclom skladačky, ktorý nám chýba k plnoformátovému homo putikus. V očiach diletanta je to samozrejme stále mariáš, no aj šnaps znie ako dobrý štart. Ak si chcete získať srdce štamgastu, je dobré prijať ho za akéhosi mentora. Ďuro nám v krátkosti demonštroval pravidlá a pustili sme sa do hry. Len čo sme prenikli pod najvrchnejšiu vrstvu sedliackeho baccaratu, prichádza sofistikovanejšia verzia Ďura – Ľubo, šesťdesiatnik útlej postavy, s červenou tvárou a mierne trasľavými rukami. Na hrdú odpoveď na otázku, čo hráme, kontruje ohrnutým nosom. Lebo vraj, skutočná matka všetkého karbanu, to je jedine mariáš. Nezmieriteľná rivalita medzi šnapsistami a mariášistami nás prekvapuje, no Ľubo napokon preglgol horkú slinu zášti a prisadol si. Rozkošou mu však oči zasvietia až vtedy, keď zbadá v rohu stola prikrčenú šachovnicu. Rýchlo sme si uvedomili, že veta „hmm, zaujímavý ťah“ predznamenáva zdrvujúci výprask. Zabudnutý lokálny majster Ľubo na záver pri cigarete konštatuje: „ Šach je drsný, krutý a surový.“ Pri letmej bilancii bleskových prehier a zaznojených vreckoviek neostávalo iné, len prisvedčiť.
Čas neúprosne utápame v ďalších a ďalších pivách, Ďurove piate „ešte jedno“ signalizovalo pokročilú hodinu a pri vedľajšom stole sa začala pomaly zbiehať partia starých kotlikárov s gitarami, harmonikou a mandolínou. Raz v týždni sa tam zliezajú na neformálne stretnutie pri trampskej piesni, čo ocenili aj tanečné topánky, ktoré si nechtiac obula časť dvojčlennej výpravy. Ďuro do seba kopol posledné prvé pivo, pohľadom odprevadil odchádzajúcu partiu päťdesiatničiek a so slovami, že už aj baby odišli, sa postavil a odišiel tiež.
Kingsley Amis v Manuále každodenního pijáka dôrazne vystríha pred tancovaním pod vplyvom alkoholu. Túto vetu máme obzvlášť na zreteli, no stačila chvíľa bez dozoru a jeden z nás sa neubránil opojným tónom trampských pesničiek a so šarmom krčmového seladóna vplával na pomyselný parket. Do tanca vyzval opodiaľ sediacu plachú slečnu a v štýle ťarbavého medveďa sa pretancoval až k blížiacej sa záverečnej.
Čas záverečnej okrem série odgrgnutí prináša ešte jednu príjemnú úľavu: pohľad na dno polmetrového účtu. Za tridsaťtri pív, jeden komplet obed, dvoje čipsy a nakladaný hermelín sa tu platí čosi vyše tridsať eur.
Z potemneného hostinca vychádzajú dve rozglejené, zbedačené postavy. Komusi zakývajú, neisto sa poobzerajú, no vzápätí rozhodne určia správny azimút.
Razia si cestu k Prezidentovi.
MartinZkwc & Taras
