Lauscha. Nemecká dedinka, ktorá by v ilegálnom ultimátnom zápase vytrhla na začiatku prvého kola historickému centru ktoréhokoľvek aj väčšieho slovenského mesta chrbticu a uvarila by si z nej chutný, ale málo výživný vývar, je jedným z tých fenoménov, o ktorých si nemyslíte, že by mohli vzniknúť mimo vnútorného sveta perverzne romantických klasikov, haluziacich v intervale od Popolušky po Harryho Pottera.

Hotel:

Koncom devätnásteho storočia to mali chlapi, prevažne sklári vyrábajúci nudný sortiment bežných výrobkov zo skla, v tejto vtedy ešte malej horskej osade fantasticky ošéfované. Porodili a poctivo si vychovali tradíciu, podľa ktorej ženy nemohli „fúkať sklo“, teda venovať sa sklárskemu remeslu a stať sa členkami sklárskeho cechu, bez čoho to tiež robiť nemohli, čiže to bolo poistené dvojnásobne. Zrejme to bolo myslené dobre, pretože vďaka tomu boli cicušky odbremenené od úmorného vydúvania líčisk a pýrenia sa so sklenou trubicou v puse, namiesto čoho sa mohli viac venovať rodinám a popritom si udržiavať fyzickú kondíciu ľahkými aeróbnymi fitness aktivitami formou zásobovania sklárskych pecí palivom, vláčenia veľkých košov, plných sklárskych výrobkov na chrbte cez hory do 12 km vzdialeného mesta Sonneberg, či inými zábavno-športovými činnosťami, súvisiacimi s aktuálnymi potrebami ich nevšednej komunity.

Ako to však býva, ani táto idylka nemala trvať večne a skutočne si rozbila lebku o prázdnu fľašu od minimálne 70 percentnej trpezlivovice dvoch nevďačných naničhodníc, ktorým po tragickej smrti ich otca, sklára, prestalo časom vyhovovať nechávať sa bičovať za misku šošovice. Tradičnú hodnotu sa rozhodli použiť ako toaletný papier a v atmosfére páchnucej adrenalínom, vylučovaným z odôvodneného strachu z lynčovania, vymysleli a začali vyrábať tretiu vec, ktorá vám po šteklení rozkladajúceho sa majonézového šalátu v hrubom čreve a Smrtonosnej pasci pripomína Vianoce, teda sklené ozdoby na vianočný stromček, zdroj silného mému, spojeného s teplom domova, krivé zrkadlo, na ktorého guľoploche ste sa skúmali ešte ako lezúni.

Rozpútali tým celkom slušný flame a takmer si tým privodili vlastný koniec, no duch rodiaceho sa vianočného biznisu im do ringu vhodil nabrúsený boxer, zosobnený v originalitu vyhľadávajúcom obchodníkovi z New Yorku, ktorý si zobral vzorky za großes Wasser a onedlho nato objednal tisíce kusov vianočných gulí. Od toho okamihu už nič nebolo ako predtým.

Ak už teraz kropíte poľskú drevotriesku  slzami dojatia, k pozeraniu tohto filmu si radšej zoberte čerstvú rolku hajzláku: https://www.csfd.cz/film/466348-die-glasblaserin/galerie/?type=1 

Kým som film nevidel, o Lauschi, ani o existencii slova "Glasbläserin", predurčeného stať sa penalizáciou v rámci súťaže v jedení Horaliek, som ani netušil. Nie je to na Oskyho, ale ak si chcete oddýchnuť od superhrdinov, dosahujúcich nadzvukovú rýchlosť vďaka superschopnosti kontrolovane zapaľovať vlastné prdy a zároveň si rozšíriť obzory, bude to dobrá voľba. Výhodou pre vás pánov je, že vás počas pozerania filmu nebudú vaše partnerky neodkladne informovať o tom, ako im vadí mľaskanie kolegyne, alebo akú krásnu vázu dnes videli v obchode, ani vám nebudú vytrvalo pindať, že to máte nahlas, pretože budú pozerať s vami. Vhodným romantickým predkrmom sú Frankfurtské párky, navodia tú správnu atmosféru.

Do Lausche to máte len 8 hodín cesty autom, alebo 9 hodín vlakom z Bratislavy. Obec leží približne 120 km od najzápadnejšej polohy hranice ČR. Drsnou investigatívnou činnosťou sa mi podarilo zistiť, že bola súčasťou východného bloku, aj keď na jeho okraji. Premýšľal som o tom, ako ťažko to muselo doľahnúť na jej obyvateľov, zvyknutých živiť sa poctivou prácou, obchodom a ako drasticky to muselo spomaliť rozvoj obce...:(

Vjazd do obce je bránou do inej dimenzie. Miestna architektúra je famózna, cítiť z nej úspech z minulosti, iniciovaný vyššie spomínanými sestrami Steinmannovými (kiež by ultrafeministky neprestali čítať už pri druhom odstavci...).

"Kiež by, kiežby, na ktorej temnej kutici môjho podvedomia toto slovíčko vykoplo dvere? "Kiežby" by mohol byť dobrý pseudonym, nie že mi ho niekto ukradne! "Bodajby" je ešte voľné, poslúžte si. 

Obklad až monumentálne pôsobiacich niekoľkoposchodových domov z čiernej bridlice miestami odhaľuje klasickú hrazdenú konštrukciu. Na prízemí snáď každého druhého domu vás láka výklad do obchodu so sklom v rozmanitých formách, od vianočných ozdôb až po súčasnú sklársku modernu. Prechádzka touto „dedinou“ je skutočne spojená s tesne za sebou nasledujúcimi príbojmi extatických zážitkov. V nedeľu je väčšina menších obchodíkov zatvorená, tie väčšie, podobne ako miestne múzeum skla, otvárajú okolo obeda.

V celej obci nie je jediná poriadna krčma, možno preto, lebo tu všetcI fúkajú (hahahaha), nie, naozaj je to malá záhada, ktorú mi moja retardovaná nemčina neumožnila objasniť, aj keď je celkom pochopiteľné, že miestni nepotrebujú, aby sa im pomedzi regály so sklom tackali podnapití turisti. Nie je to však nič, čo by ma mohlo od výletu odradiť, naliať sa môžem ísť aj, čojaviem, do Hlohovca. Tým s averziou k triezvemu vnímaniu skutočnosti možno len odporúčiť zobrať si svoje obľúbené drogy so sebou, len treba mať napamäti, že to nie je Las Vegas, Ibiza, či Vrakuňa a je tam veľa skla.

Sú tu dva menšie hotely, v ktorých za noc zaplatíte od 80 eur s raňajkami. V jednom z dvoch hotelov je reštaurácia s priemerným jedlom, aj cenami. V obci, aj v jej okolí je mnoho miestnych atrakcií. Dá sa tam zalyžovať, videl som tam preháňať sa turisten na snežných skútroch, je tam letná bobová dráha, jazero, múzeum prírody...

Ľudia sú tu milí a  dôverčiví. Dvere, či bicykle sa tu nezamykajú. Tetuška vám s kľudom nechá otvorený hotel s kľúčmi, povie vám, že máte po desiatej zavrieť dvere a ide do vedľajšieho domu pozerať Doktora z hôr. Pravdou však je, že ak by ste sa aj ulakomili na MacBook z recepcie, ďaleko by ste s ním ani po ceste, ani v horách okolo dediny neušli. 

Ak máte ambíciu dostať pod čepiec tlstú bankárovu dcéru, zoberte ju tam, kúpte jej prsteň zo skla, prekryte insolvenciu originalitou a môžete si rovno vybrať aj nejaké štýlové doplnky do nového ofisu na dvadsiatom štvrtom poschodí s výhľadom na Hlavnú stanicu.

Ja som nakúpil niekoľko drobností a najväčšiu radosť som si urobil skleným perom. „Čo, sklené pero?“ Určite sa pýtate. „A ako to vlastne funguje? Hmm, nechápem.“ Určite si hovoríte. Sám som netušil, že také niečo existuje a už vôbec som nerozumel tomu, ako to funguje, kým som neaktivoval analytický modzgomodul a nepochopil som, že po namáčaní do atramentu sa tento zachytí povrchovým napätím v úzkych ryhách na špičke pera a pri písaní postupne z rýh steká k hrotu.

Na jedno namáčanie pero vydrží písať/kresliť prekvapivo dlho. V predajni si ho máte možnosť vyskúšať. Vyberal som si ho podľa dizajnu a až doma som si všimol, že ide o špeciálnu edíciu, venovanú Alfonsovi Muchovi. Gut für mich.

Objednávky môžete písať do komentov, niečo si prihodím a netuším, kedy to doveziem (najskôr vtedy, keď sa mi bude chcieť).

V každom prípade si so sebou zoberte veľa peňazí, aj keď neplánujete veľké nákupy, pretože až na mieste zistíte, ako veľa toho „potrebujete“. Ceny sú tu rozmanité, podobne ako sortiment. Môžete si kúpiť drobnú vianočnú ozdobu v akcii od 2,50, kolekciu vianočných ozdôb od 80 eur, zlacnenú aj za 50, sklenú figúrku od 15 eur, ale aj umelecké dielko zo skla od 800 eur až po niekoľkotisícové kúsky. Dokonca si tu môžete kúpiť odpad z výroby, väčšie kusy pretaveného skla, predávané na váhu. Používajú to tam napríklad ako dekoráciu do kvetináčov. Deckám do pieskoviska, či do bazéna na hranie sa to celkom nehodí, ale kreatívci si prídu na svoje. 

Takmer všetko sklo je vyrobené priamo v Laushi, na niečom bolo uvedené len "made in Germany", najmä na nejakých doplnkových výrobkoch, Čajnu som nenašiel ani v miestnom outlete.  Na mnohých výrobkoch, resp. obaloch od nich, nie je uvedený výrobca, ale predávajúci vám na otázku o pôvode odpovie vždy presnou informáciou o tom, ktorý z jeho susedov konkrétny výrobok "vyfúkol" a prihodí vám k nemu brožúrku konkrétneho sklárstva. Pred vstupom do múzea sa môžete staviť v origo sklárskej dielni, kde môžete pozorovať sklárov priamo pri práci. Zaujímavé je, že technológia manufaktúrnej výroby mnohých výrobkov sa od konca 19. storočia takmer vôbec nezmenila. Základom je plynový horák a sklená tyč (na plnosklené výrobky), alebo trubica (na tie duté).

Obec je zároveň nasledovania hodným príkladom toho, ako v maximálnej miere vyťažiť zo svojej histórie, z čoho by si mohli zobrať príklad stovky slovenských dediniek. Možno by bolo dobré zamyslieť sa nad tým, prečo to u nás nejde a o niekoľko stoviek kilometrov na západ áno. Viem, odpoveď "tak trochu" pozná každý, kto si nemyslí, že Eset je dcérskou spoločnosťou Hell Inc. na Slovensku, zásobujúcou starého pána na 5. avenue omladzujúcimi kokteilmi z čerstvej krvi slovenských novorodencov, ale aj tak... Pri tejto príležitosti som pripravil pre naše obce mimoriadnu a jedinečnú ponuku, ktorá sa neodmieta:

Chcete zvýšiť príjmy obecného rozpočtu o milióny eur ročne z turistického ruchu? Chcete sa stať významnou slovenskou, európskou, či dokonca svetovou obcou?

Ak ste aspoň raz odpovedali "áno", pozorne čítajte ďalej...! Za fantastických 4990,00* eur bez DPH vydolujem* z histórie vašej obce takú legendu, že Jánošík bude môcť ísť handry fajčiť a nebudete stíhať popravovať sviňky na Schweineschitzeln für Touristen!

Na nete sa toho dá nájsť viac, ja prikladám nejaké fotken, ktoré sa mi podarilo za nepriaznivého počasia telefónom machen. Z obchodov je ich málo, len tie, ktoré sa mi pošťastilo ilegálne vyhotoviť pred tým, ako som bol upozornený na to, že sa to nesmie. Ono to upozornenie v nemčine vždy z nejakého dôvodu vyvolá husiu kožu... Dôležitosť dodržiavania pravidiel som si uvedomil druhý raz vtedy, keď som si v múzeu prečítal zákaz otvárať okno (veľký, nalepený priamo na okne) až po tom, ako som ho otvoril. Nešlo zavrieť ani po piatich minútach krvopotnej snahy, sprevádzanej hrôzostrašnými predstavami o tom, ako skončím v okovách v nejakej pivnici so švábmi a potkanmi, kde mi bude Fritz v nacistickej uniforme hádzať na podlahu plesnivý Butterbrot bez Butter a ešte zo mňa aj vytrasie minimalne 250 eurovú pokutu, tak mi neostalo nič iné, ako ísť za Museumtante a so sklopenými ušami si nasypať popol na hlavu spôsobom: "Entšuldigen zí mir bite, ábr ich bin strašný fas...", po čom sa nadomnou zľutovala a nevyvodila voči mne žiadne dôsledky, naopak, ukázala mi všetky ostatné okná, ktoré si môžem otvoriť (všetky bez zákazu, teda všetky okrem toho, ktoré som otvoril).

Okno som mimochodom otvoril, aby som spravil titulnú fotku k tomuto článku. Viem, nič moc, predstavte si ju ale za pekného slnečného počasia, lepšie, že? Nejaké krajšie sú napríklad aj na tomto odkaze: https://de.wikipedia.org/wiki/Lauscha

Vyrastať v tomto prostredí musí byť úžasné. Miestny Chrabromil:

Na nasledujúcej fotografii ukrývam svoju tvár preto, aby osobnosť cestopisca ostala zahalená závojom tajomstva a zároveň preto, aby Laušáci nevedeli, kto im pred obecným úradom šliapal po zimujúcej vegetácii. Na svoju obhajobu musím napísať, že som sa snažil ľahkým baletným krokom eliminovať škody. 

Ani nejdem písať, že odporúčam, lebo už teraz ste napoly rozhodnutí ísť a po pozretí si filmu budete hľadať voľné termíny v kalendári, odriekať svadby, krsty, kary, pracovné pohovory aj obchodné stretnutia. Snáď len odporúčim nenaplánovať si pobyt na nedeľu kvôli prevažne zatvoreným obchodom, ani na pondelok, kvôli zatvorenému múzeu skla, ale nikomu snáď neprebíja tak, aby si to pred cestou neoveril, či? Mňa pobyt v Lauschi nabil pozitívnou energiou minimálne tak silno, ako nabíja Šuvadová taniere s držkovou a určite sa tam ešte mnohokrát vrátim. Udeľujem päť "ich mag das-ov" z piatich.