(divadelná hra pivničného charakteru bez hviezdneho obsadenia)
I. dejstvo
Pivnica ako časť sveta, ktorá desí malé deti. Predstavami vyprodukovanými fantáziou a živenou strachom drobných a bezbranných ľudských miniatúr. Vždy, keď som do nej vošla, vystrašilo ma čierne uhlie na kúrenie. Očami som hľadala čertov, ktorí spália moje maličké istoty a všade po kútoch na mňa číhali nástrahy tajomného podzemného sveta. Ale prvýkrát som v nej cítila skutočne silný strach, keď som sa tam vbehla vyplakať sa. Preliezala som totiž plot, ktorý rodičia zaistili hore ostnatým drôtom proti zlodejom a veru, tie ostnaté sa v totalitnom čase nepreliezali len tak bezbolestne. Paradoxne, bolesť pocítila moja mama, ktorá sa rozbehla ratovať ma, keď som pri lezení ostala visieť tŕňmi zachytená o oblečenie dole hlavou. Aj svet bol odrazu celý dole hlavou a ja som kričala na všetkých svätých, nech mi pomôžu. Nepomohli. Mama sa zúfalo rozbehla ratovať ma a zlomila si pri záchrannej akcii nohu. Zranenú ju viezol otec do nemocnice a babka hovorila, že som božím trestom pre celú rodinu. Po oslobodení z plota som utiekla do pivnice v dome starých rodičov, kde sme vtedy bývali. Schúlila som sa za kopou čierneho uhlia so svedomím tej istej farby a plakala som, kým babka chodila hore-dole okolo domu a cez malé pivničné okno som počula jej nekonečné ponosy na mňa. Bola som si vedomá svojej vzdorovitej povahy, vyzula som sa, spodkami nôh som šúchala po uhlí a hovorila si, že určite zhorím vo večných plameňoch zatratenia. Odvtedy som pivnicu považovala za trest a keď som neskôr ako veľká snívala o dome, nikdy nemal pivnicu.
Keď ma v zime poslali do nej pre prirýchlou starobou zošúverené zemiaky alebo nabrať do misy kyslú kapustu z veľkého dreveného suda, triasla som sa strachom. Z uhlia vylietavali neviditeľné netopiere, zamotávali sa mi do vlasov, vyšklbávali ich po celých prameňoch a často sa mi stalo, že som sa od ľaku zabudla pri hromade jabĺk uložených na zimný spánok, ktoré jediné prívetivo voňali. Schúlila som sa pri debničke, vyberala som si tie najkrajšie a chrúmala ich dovtedy, kým som neprestala cítiť hlad a strach. Jablko ako rajský hriech? Jablko je aj záchrana, Adam. A deti treba mať rád, veľmi rád a nebrať ich ako trest. Inak moja divadelná hra stratí zmysel.
II. dejstvo
Keď sme si pred pár rokmi s mužom kúpili pozemok na stavbu víkendovej chalupy, prekvapila ma diera uprostred parcely zarastenej drzou burinou, ktorá sa nám zachytávala o nohavice a vytrhávala vlákna z dcérkiných jemných pančušiek. Na druhej strane však aspoň sčasti decentne zakrývala rozďavené ústa zeme. Po vyklčovaní sa diera objavila v celej svojej kráse a bol problém. Predošlý majiteľ na základe stavebného povolenia musel do určitej doby začať so stavebnými prácami a aj keď nemal na ne dostatok finančných prostriedkov, začal. Vyhĺbil jamu, do ktorej padali všetky prípadné námietky. My sme však na ňu pozerali ako na bránu do pekla, pretože nijako nekorešpondovala s našim projektom nepodpivničeného domu. Všetci okolití naslovovzatí odborníci nám vysvetľovali, že jamu síce môžeme dať zahádzať, ale stavať môžeme začať až po čase, kým zem neuľahne, aby sa nám novostavba neprepadávala do zeme. My sme chceli začať hneď a to znamenalo presne to, čoho som sa obávala.
Vysvetľovala som celej rodine, že pivnica je niečo zbytočné, odpudivé, strašidelné, na čo si všetci ťukali na čelo a hovorili, že som detinská. Projekt sa dopracoval, pivnica sa na papieri nafukovala pýchou a chodievala ma strašiť ako neutíchajúca nočná mora. Karma zdarma? Tak ďakujem, neprosím si, mám aj nejaký ďalší život v zálohe?
Pivnica sa vydarila, je zaizolovaná proti tlakovej vode, čiže keď je spodná voda vysoko a vyvíja tlak, pivnica vie vzdorovať vďaka špeciálnej chemickej izolácii. Majstri uznanlivo kývali hlavou a obkladali ju umelým kameňom. Ja som im venovala umelý úsmev. Veď sa snažili byť vtipní, keď mi tým zábavným záhoráckym nárečím vysvetľovali princíp pivnice, že čím hlbšie, tým lepšie a žmurkali pritom na môjho muža, deti nechápali a ja som im rezignovane nalievala prúdom domácu.
III. dejstvo
Nenávidím svoj pivničný strach, potrebujem sa ho zbaviť. Pivnica je super, hovoria vinári. Určite aj Fritzl si tak hovoril. A každý, kto si tam schováva ciele svojich gurmánskych chúťok, vie o pivnici svoje.
Do našej pivnice som vošla prvýkrát s nepríjemnými pocitmi. Posvietila som si silnými žiarovkami, ktoré tam muž predvídavo umiestnil a pozrela som sa na zombíkov mojich tráum, ktorí po nej vyškerení chodili. Zjavili sa netopiere, sledovali ma zavesené dole hlavou ako výčitka, ale nemali odvahu vyletieť na mňa, aj keď nie som Ozzy a o hlavy sa báť nemuseli. Šla som si pre jablká, také tie s hrubou zošúverenou šupkou, hutné, ale chutné. Sadla som si na kopu dlaždíc, ktoré ostali majstrom a premýšľala, z čoho som mala v živote najväčší strach. Prekvapilo ma, že to nebol strach o deti a to aj napriek tomu, že ich mám rada a to už len pre to, že sú. Nič viac sentimentálne sa k tomu nehodí.
Spomenula som si, ako som po druhom pôrode bola neskutočne vyčerpaná. Bolo to rizikové tehotenstvo. Posledný mesiac som strávila v nemocničnej posteli na infúzkach a s nohami hore, vraj som bola dosť otvorená, ale to som vždy, keď stretnem spriaznené duše, a za neustálych poznámok sestričiek, že doma mám už jedno choré decko a preto všetci robia, čo môžu, aby som predčasne neporodila a neprivodila si ďalšie problémy. Magnézium na upokojenie kontrakcií spôsobilo hnačku, tá znamenala problém a iné lieky spôsobili zápchu, čo bol tiež problém. Počas mesiaca sa zo mňa stal živý inkubátor, ktorý si všetci regulovali podľa svojich predstáv. To som nebola ja. Nechcelo sa mi už ani jesť, spať, dokonca ani komunikovať, ale snažila som sa robiť všetko, čo po mne chceli.
Keď som porodila zdravého syna, namiesto úľavy som prestala spať úplne. Premiestnili ma na oddelenie s mamičkami, kde som po nociach krúžila po chodbách ako sofistikovaná nočná mora. Sadala som si k váham, na ktorých v noci vážili mamičky novorodencov po kŕmení. Pripadali mi ako u mäsiara. „Mohu nechat o jedenáct deka víc?“ Pozreli sa spokojne na číslice, pokývali hlavami a šli spať.
Aj ja som dojčila to svoje a každé ráno som pri lekárskej vizite povedala, že som celú noc nespala, ale nikomu to nepripadalo ako problém. Vraj je to v pôrodnici normálne a že som si určite trošku pospala, je to taká pseudoinsomnia. Po šiestej prebdenej noci ma pustili aj s dieťaťom domov a počas siedmej, keď som sa pristihla, že stojím pri otvorenom okne a zvažujem, či bývame dostatočne vysoko, som si zavolala záchranku. Bezsenné noci ma naučili poznaniu, že odopieranie spánku je jedno z najhorších druhov mučenia, ktoré sa aplikuje na ľudí. Znesiete veľa fyzickej bolesti, lebo bolesti zvonka dokážete vzdorovať a aj keď nie, telo sa milosrdne vypne a privodí sladké bezvedomie. Bojovať sám proti sebe však nedokážete.
Boli to čudné stavy. Zimnica, pri ktorej som sa schúlila do klbka, do mužovho náručia a do deky, a potom odrazu pocit horúčavy. Odhodila som deku a nechala na seba prúdiť studený nočný vzduch. Striedal sa vo mne oheň a mráz. Bola som všetko a nič. Nervový systém bez možnosti regenerovať sa ma hnal hlbšie, než som si vedela predstaviť. Siahala som na dno svojich síl, aj keď tam už žiadne neboli. Nevedela som sama sebe pomôcť. Chodila som hore-dole a nedokázala som už ani ležať. Telo možno vyzeralo navonok pokojne, ale ja som cítila, že sa v ňom čosi stále hmýri, pod kožou mi zákerne blúdil nepokoj. Nedokázala som čítať, lebo som sa nevedela sústrediť na písmenká. Myslenie bolo ako jama v jame. Hovorila som si, že takáto duševná bolesť musí človeka buď zmrzačiť alebo posilniť, ale nevedela som určiť, čo sa stane so mnou. Asi mi to bolo aj jedno. Skutočná nespavosť je fakt zákerná sviňa.
Záchranka prišla rýchle, spiace deti som nechala doma s mužom. Na pohotovosti boli všetci snaživí. Mamičke po pôrode treba rýchle pomôcť, aby sa mohla starať o bábätko. Povzbudivo sa usmievali, ale ja som sa stále bála. Toho, že sa už nebudem vládať postarať o párdňové zdravé dieťa a to staršie so srdcom krížom-krážom operovaným.
Len jeden lekár privolaný k prípadu, to akože ku mne, sa hlbšie zamyslel a podal mi s receptom na lieky aj vizitku s telefónnymi číslami. Neskôr som si na nej prečítala, že to bol šéf tamojšej psychiatrie. Mám mu okamžite zavolať, keby som mala aj po liekoch problém so spánkom a on to bude prednostne riešiť. Už nemusel. Stačilo to spontánne gesto. Poslušne som hltala lieky, chodila na kontroly a učila sa spať. Šlo mi to pomaly, zopár rokov, ale šlo to.
Najväčší strach v živote som mala o seba samú. Nielen preto, že všetci sme egoisti, veď je to princíp ľudského prežitia, ale aj z obáv, či dokážem stopercentne fungovať a lieky ma neutlmia natoľko, že nebudem trebárs počuť v noci detský plač, keď muž služobne odcestuje. Bála som sa toho, že zlyhám a niekto blízky sa kvôli mne zasa zraní... Môj starý známy strach z pivnice. Po rokoch som všetok tento strach zabalila do nepotrebného ťažkého batoha a nechala v novej pivnici pri debničke s jablkami.
Aj dnes do nej často chodím. Nad hlavou počujem, ako sa decká hádajú, muža, ako rozoberá so susedmi, že raz tú pivnicu dokončí. Zatiaľ ju totiž stále nemáme hotovú, škatule so zvyškami stavebných materiálov dekorujú priestor, kde vraj raz bude vínna pivnička pre rodinu a priateľov. Tí sa tomu len smejú a víno s nami popíjajú v kuchyni.
Hovorím si, že ma takéto veci nemusia trápiť, aj keby sme ju nikdy nedokončili. Pivnica je môj nový životný priestor. V tom strašne horúcom lete, ktoré toho roku bolo, som utekala často z betónového paneláku na chalupu. Sedávala som v pivnici, steny ma príjemne chladili, miesto uhlia na mňa žmurkal kotol a po neviditeľných netopieroch už nebolo ani stopy.
