Dnes je Deň otcov a netrúfam si odhadnúť, koľko ich o tom vie. Ten môj určite nie. A načo? Som mu dobrým synom zakaždým, keď vytiahne historku z vojny alebo príbeh o futbalistovi, ktorý zomrel ešte predtým, než som sa vôbec narodil, a ja sa vždy tvárim, že to práve počúvam prvýkrát. Prežijem vždy, on to určite tentoraz zvládne v nevedomosti bezo mňa.
Otcovia zo starej školy nie sú jednoduché bytosti. Je na nich niečo ohromne zaujímavé, niečo čudné, občas niečo absolútne nepochopiteľné. Chodia vo svojich starých cestách a zmenu okolia si všímajú len vtedy, keď sa im chce. Väčšinou sa im nechce.
Hodnoty a princípy, ktoré sú dnes prinajlepšom plávajúce, majú títo páni pevne zakorenené. Ja viem, dosť z nich patrí do vyššie spomenutých troch kategórií, ale to pre nás, nie pre nich. Márna je snaha presviedčať ich o niečom inom. Nech im nekrivdím, oni vedia, že existuje aj odlišné videnie sveta, ale to nie je nič pre nich. Keďže všetci chcú byť pre svoje deti vzormi, je nesmierne dôležité, aby tomu, čo vravia dnes, verili aj zajtra.
Ako to vidíme my? Keď spoznávame nových kamarátov alebo partnerov a príde reč na rodinu, ťaháme z nevyčerpateľnej studne dôvodov, prečo sú tí fotri takí strelení, a spôsobov, akými nás môžu uviesť do hanby. Neexistuje otec, ktorý by to nedokázal. A práve preto sme na otcov svojich kamarátov či partnerov takí milí, lebo vieme, že aj my máme jedného doma. Ani jeden nie je rovnaký. To nie ja, to príroda vymyslela.
Za to všetko/napriek tomu všetkému si svoj sviatok zaslúžia. A že sa naň načakali. Tak ako sa väčšinou v živote načakajú na našu vďaku. Samozrejme, sú aj takí, ktorým žiadna nepatrí, ale u nich je nezaškrtnutý deň v kalendári tým najmenším problémom.
